Duchovná obnova na pôde Katolíckej univerzity v Ružomberku, 09.09.2020, Hosť: p. František Sočufka, SJ

Event details

  • štvrtok | 10. septembra 2020 to nedeľa | 18. októbra 2020
  • 21:41
Want create site? Find Free WordPress Themes and plugins.

Úvodné slovo k duchovnej obnove na pôde KU v Ružomberku

Dňa 9. septembra 2020

V diskusiách o slovenských univerzitách takmer výlučne prevládajú merateľné ukazovatele: ako na tom stoja vo svetových rebríčkoch, aká je ich publikačná a vedecká činnosť, nakoľko efektívne je ich riadenie a organizácia. Aj keď sú všetky tieto pohľady na postavenie univerzít dôležité, jeden kľúčový pohľad často chýba: aký je vlastne cieľ univerzitného vzdelávania?

John Henry Newman vo svojom diele Idea univerzity tvrdí, že hlavným cieľom univerzít nemá byť len vedecké skúmanie, len schopnosť absolventov uspieť na trhu práce, len vychovať zo študentov odborníkov v určitej špecifickej oblasti a dokonca ani len vyformovať z nich dobrých občanov. Podľa Newmana je hlavným cieľom univerzity naučiť študentov myslieť, kultivovať ich myslenie, aby mohli správne a pravdivo poznávať realitu. Schopnosť správne myslieť a poznávať, hoci je užitočná pre mnohé iné ciele a dobrá, je totiž dobrom osebe.

V nasledujúcich chvíľach sa pozrieme  na život kard.  Newmana, na jeho hľadanie večnej pravdy, ktorá ho nakoniec priviedla do Katolíckej cirkvi.

Pozrieme sa tiež na kľukatú a náročnú cestu pravdy a viery aj v živote sv. Augustína. Na etapy jeho obrátenia.

Nepriamo  tak máme možnosť pozrieť sa aj na cestu pravdy a viery v našom živote. Na naše hľadanie, na naše obrátenie.

Nech nás pri tom sprevádza svetlo a pomoc Ducha Svätého a naše otvorené srdce.

Cesta pravdy a viery v života kardinála J. H. Newmana a moja cesta objavov

Kardinála Newmana vždy ľudia poznali ako komunikatívneho muža, vyžarujúceho dobro, lásku a vnútornú hĺbku. O jeho osobných kontaktoch svedčí viac ako 20 000  listov a heslo, ktoré si zvolil ako kardinál: “Cor ad cor loquitur – Srdce hovorí k srdcu.” Jeden jeho súčasník o ňom napísal: “Keď Newman čítal Sväté písmo z ambóny Kostola Panny Márie v Oxforde, bolo cítiť ešte silnejšie ako inokedy, že jeho slová boli slovami proroka, vizionára, ktorý vidí Boha a Božie veci. Mnohí boli vynikajúcimi rečníkmi, ale nenašli si cestu k dušiam. Usilovali sa prihovoriť zmyslom a predstavivosti ľudí, boli prvotriednymi hercami, nezabudli na seba, a tak sa nezabudlo ani na nich. Ale kardinál Newman mal schopnosť urobiť taký dojem na dušu, že nezažiaril on, ale  Boh, ktorý cez neho hovoril.”

John Henry Newman založil Oratórium sv. Filipa Neriho v Anglicku a je autorom viacerých teologických, filozofických a literárnych diel. Narodil sa 21. februára 1801 v Londýne. Zomrel 11. augusta 1890 v Edgbastone v Anglicku. Pôvodne anglikánsky kňaz a akademik na Oxfordskej univerzite prešiel konverziou a v roku 1845 bol prijatý do Katolíckej cirkvi. Svoju duchovnú a intelektuálnu cestu neskôr opísal v autobio-grafickom diele „Apologia Pro Vita Sua“. V Ríme prijal kňazskú vysviacku a vstúpil k oratoriánom. Neskôr pôsobil najmä v Birminghame. Zaslúžil sa o založenie kato-líckej univerzity v írskom Dubline. V roku 1879 ho pápež Lev XIII. poctil kardinál-skym titulom. Pápež Benedikt XVI. vyhlásil kardinála Newmana za blahoslaveného 19. septembra 2010, počas svojej návštevy Veľkej Británie. Potom, ako Svätý Otec František 12. februára 2019 schválil dekrét o úradnom uznaní zázraku na jeho príhovor, kardinál John Henry Newman bol 13. októbra 2019 vyhlásený za svätého. Stal sa prvým anglickým svätým od reformácie.

O tomto úžasnom človekovi a velikánovi 19. storočia svedčí epizódka z jeho ži-vota, z ktorej vidno, ako sa veľkosť osobnosti snúbi s jednoduchosťou: Pri istej spolo-čenskej slávnosti, na ktorú bol pozvaný okrem iných osobností aj kardinál Newman mu položil istý vedec otázku: „Vaša eminencia, čo by urobila Cirkev, keby vedci dokázali, že Boha niet?“ Okolostojaci stíchli. Považovali otázku za príliš provokatívnu. Kardinál sa však nedal zneistiť a s úsmevom odpovedal: „Cirkev má veľmi vysokú mienku o vedcoch. A preto je presvedčená, že by si vedci nedali pokoj, kým by vo svojich výpočtoch nenašli chybu.“ Potlesk prítomných bol odmenou kardinálovi za túto odpoveď.

Životná cesta hľadania Pravdy.

John Henry Newman sa narodil v zámožnej rodine londýnskeho bankára. Matka mu odmalička vštepovala lásku k Svätému Písmu. John neskôr s dojatím spomínal na domáce „biblické náboženstvo“, ktorého základy od nej dostal. Svoje prvé obrátenie – na evanjelický kalvinizmus – prežil Newman v roku 1816, po dvoch bolestných udalostiach. Boli nimi bankrot otca a jeho vlastná choroba. Práve počas zotavovania sa mal mnoho voľného času na rozjímanie a čítanie, cez ktoré sa zblížil s kalvínskym protestantizmom. V roku 1824 Newman prijal anglikánsky diakonát. Nasledujúce roky boli však preńho obdobím jeho hľadania a túžby po pravej viere a pravom náboženstve. V januári 1828 Newman dostal miesto farára v univerzitnom kostole St. Mary v Oxforde. Vo svojej malej, prevažne študentskej farnosti začal sériu slávnych kázní, ktorými si získal mnoho študentov. Okrem kázania sa venoval  aj intenzívnemu štúdiu diel otcov Cirkvi prvých storočí, najmä sv. Ireneja a sv. Justína. Postupne sa mu otvárali oči voči mnohým náboženským problémom, ktoré dovtedy nechápal. Na katolicizmus už nehľadel s takým odporom ako pred niekoľkými rokmi.

V roku 1833 spolu s J. Kebleom, R. H. Freudem a inými intelektuálmi stál na čele tzv. oxfordského hnutia (Oxford Movement). Spoločnou túžbou členov hnutia bolo priviesť anglikanizmus k obnove, pomocou silnejšieho pripútania sa ku kresťan-skej tradícii prvých storočí. Odtade bol už len krok k ceste ku Katolíckej cirkvi. A naozaj.  Po mnohých rokoch úvah a modlitieb nadobudol presvedčenie, že nie katolícka cirkev zblúdila, ale naopak – anglická Národná cirkev odišla ďaleko od prvotného pokladu viery. Na jeseň v roku 1845 sa rozhodol prijať katolícku vieru. Dôvody svojej konverzie opísal v diele Obrana môjho života (Apologia Pro Vita Sua, 1865-66). V Birminghame potom založil oratórium pre kňazov podľa príkladu sv. Filipa Neriho v Ríme. Za kardinála ho v roku 1879 vymenoval pápež Lev XIII. Zaujímavé je, že Newmanov príklad priviedol ku konverzii na katolicizmus aj ďalšieho slávneho anglikána, spisovateľa a novinára Gilberta Keitha Chestertona.  V  roku 1991 uznala Svätá stolica  hrdinskosť  Newmanových  cností.

Vráťme sa však ešte do Newmanovej mladosti. Už ako 15-ročný mladík mal hlboký zážitok Boha. Na základe tohto zážitku prišiel k hlbokému presvedčeniu, že Boh jestvuje, že je živý, skutočnejší ako všetky stvorené veci. Vo svojej autobiografii opisuje svoje takzvané prvé obrátenie takto:  „Upevnil som sa vo svojej nevere voči realite hmotných vecí a našiel som pokoj v myšlienke, že jestvujú len dve bytosti, ktoré sú absolútne a ktorých samozrejmosť je jasná: ja a môj Stvoriteľ.”

Newman vtedy zakúsil nielen suverenitu a veľkosť Božiu, ale aj jeho blízkosť a priateľ-stvo. Spoznal nielen to, že ho Boh sprevádza, povzbudzuje, pomáha mu a obšťastňuje ho, ale že je aj Bohom, ktorý  vyžaduje a vedie. Odvtedy sa  živá a osobná viera stala nosným  prvkom jeho života. Pre pochopenie  toho, akú dôležitosť pripisoval Newman vyváženej predstave o Bohu, je potrebné pripomenúť si  obdobie krízy kresťanstva v Anglicku v 19. storočí. Newman cítil, že viera  súčasníkov si osvojuje takú predstavu o Bohu, ktorá sa veľmi vzďaľuje od biblického Boha. V náboženstve, ktoré dúfa – ako on sám nazval túto formu viery – sa zanedbáva jedna z podstatných Božích vlastnosti: spravodlivosť. Náboženstvo je považované len za prostriedok, ktorý utešuje a upokojuje, je pohodlný a príjemný a uspokojuje ľudskú potrebu Boha.

Newman hovoril: „Náboženstvo nádeje je vhodné najmä pre skeptické duše. Tie sa nikdy nestarali o to, aby počúvali svoje svedomie. Vzdelávajú rozum bez toho, aby vychovávali srdce a chcú voľne rozhodovať o tom, čo by malo byť náplňou náboženstva, bez toho, aby išli a v Písme objavili, čím ono v skutočnosti je. Odmietajú to, čo nazývajú temnou stránkou náboženstva. Spoliehajú sa viac na seba samých ako na Božie slovo.”

Newman  na rozdiel od nich  vychádza vo svojich úvahách priamo zo stredu dejín spásy. Boh je milosrdný a dobrotivý Boh, pretože sa stal človekom v Ježišovi Kristovi. Prišiel na svet, aby nás oslobodil z otroctva hriechu a znovu nám navrátil Božie synovstvo. O tejto osobnej náklonnosti Boha k človeku, plnej nežnej lásky, svedčí nasledujúci úryvok  z jeho kázne:

 “Boh ťa vidí osobne, nech si ktokol’vek. Volá ťa po mene. Vidí ťa a rozumie ti, pretože ťa stvoril. Vie, že je v tebe, pozná tvoje pocity a myšlienky, tvoje schopnosti a náklonnosti, tvoje silné i slabé stranky … Vníma aj výraz tvojej tváre, či sa smeješ alebo plačeš, či vyzeráš zdravo alebo chorľavo. Načúva tvojmu hlasu, tepu tvojho srdca, dokonca i tvojmu dychu … Ty si jeden z tých, za ktorých predniesol Ježiš svoju poslednú modlitbu, ktorú spečatil aj svojou drahocennou krvou. Aká to myšlienka, myšlienka takmer priveľká pre našu vieru!”

Človeka bude vždy fascinovať milujúca prozreteľnosť Božia a jeho milosrdenstvo. V protiklade s náboženstvom svojej  doby však Newman hovorí aj o Božej spravodlivosti. Táto nie je v protiklade s jeho milosrdenstvom. Ako je Boh nekonečne milosrdný, tak je aj nekonečne spravodlivý. Ako píše aj sv. Pavol v Druhom liste Korinťanom: “Všetci sa musíme predstaviť pred súdnou stolicou Kristovou, aby si každý odniesol odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či  zlé” (2 Kor 5,10). Keď zabudneme na Božiu spravodlivosť a odstránime z náboženstva všetko nadprirodzené, Boží obraz vybledne a viera stratí všetku svoju prekvasujúcu silu.

Podľa  Newmana,  zástancovia  tohto druhu náboženstva  prehliadajú,  “že kresťanský Boh je v Biblii predstavený nielen ako Boh lásky, ale aj ako spaľujúci oheň (Hebr 12,29). Keďže vidia len Božiu dobrotu, a nie aj jeho prísnosť, nečudo, že si odpášu bedrá a stanú sa ľahostajní.” Až keď uznáme, ako veľmi hriešny človek zraňuje Boha, môžme spoznať veľkosť Božieho milosrdenstva. Až na tmavom pozadí hriechu sa zreteľne vyníma milosrdenstvo a láska, s ktorou Boh prichádza človeku v ústrety. Newmanova  skúsenosť Boha je poznačená neoddeliteľnou prítomnosťou milosrdenstva a spravodlivosti, dobroty a prísnosti, útechy a nároku, obžaloby a odpustenia. Človek sa ľaká Božej veľkosti a spravodlivosti. Zároveň je však priťahovaný  jeho dobrotou a nádherou. Preto môže Newman povedať: “Strach sa zmierňuje láskou k Nemu a naša láska sa čistí strachom pred Ním.” Boh je veľký cieľ nášho života, nášho pozemského putovania. Aby sme dosiahli tento cieľ, potrebujeme sa odvrátiť od zlého a vrátiť sa k Bohu.

(Obrátenie a jeho význam pre  život) Predstava Johna Henryho Newmana o Bohu je založená na dejinách spásy: človek je korunou celého stvorenstva. Od Boha dostal dary, ktoré mu umožňujú žiť v obdivuhodnej harmónii so Stvoriteľom, so sebou samým a so stvorenstvom. Celé ľudské bytie bolo pôvodne zamerané na jediný cieľ: na spoznanie Pravdy a Dobra, na spoznanie samého Boha. Ale hneď na prvých stránkach Biblie narážame na to, že človek nevydržal v tomto stave, odklonil sa od Božieho zákona a stratil tým milostiplnú prítomnosť Božiu. Hriechom sa zrak človeka odvrátil od Boha smerom ku svojmu ja, k veciam sveta. Newman hovorí, že “toto je ten závoj, čo leží nad ľudstvom: chýba komunikácia medzi dušami a tým, ktorý ich stvoril. Sme schopní hovoriť s tvormi, ale nie so Stvoriteľom.” Boh a náboženstvo sa človeku  stali niečím nepohodlným.  Hľadal šťastie inde.

Podl’a kardinála Newmana  “je množstvo ľudí, chudobných i bohatých, ktorí nemy-slia na nič iné ako na bohatstvo a túžba po ňom im zahatáva všetky cesty k ich srdcu, a  tak nemajú ani čas porozmýšľať, ani ich to neťahá k veľkým veciam, ktoré by im priniesli pokoj.” Aby však  človek znovu objavil tieto veľké veci a našiel pokoj srdca, musí prejsť dlhú cestu obrátenia. O namáhavom začiatku tejto cesty John Henry Newman napísal: “Náboženstvo sa duchu sveta javí spočiatku ako únavné bremeno. A ak sa niekto úprimne rozhodol žiť nábožensky, ide to len s námahou a sebazaprenim.“ Newman však naliehavo poukazuje na nevyhnutnosť obrátenia. Bráni sa proti rôznym námietkam voči  prehnanej prísnosti:  “Viem, že  v mojich  kázňach sú veci, ktoré nie sú priemernému člo-veku príjemné. Ale učenie o ukrižovanom Kristovi  je jediným prameňom skutočnej  čnosti a nábožnosti, jediným zdrojom pokoja a útechy.“ Cieľom obrátenia je, podľa Newmana, odovzdanie seba samého Kris­tovi, a to nielen v myšlienkach a pocitoch, ale aj v skutkoch. Píše: „Podstatou viery je hľadieť ponad seba samých. Predstavte si, aký by to bol veriaci, čo by sa uzatváral do vlastných myšlienok a spoliehal sa na vlastnú aktivitu, čo by myslel na svojho Spasiteľa ako na výplod vlastnej predstavivosti namiesto toho, aby sa odpútal od seba a žil z Toho, kto sa nám prihovára z evanjelií.“

Obrátenie i viera sú úlohy nesené Božou milosťou. Sú to úlohy na celý život. Človek musí vykonať veľa konkrétnych skutkov obrátenia a viery, kým sa nechá celkom viesť Kristom  vo svojej celistvosti, s myslením i chcením, so srdcom a jeho náklonnosťa-mi, so svojimi rečami i skutkami.  „Je to tak: ak si sa od Boha odvrátil a  slúžil si hriechu, máš pred sebou veľkú  úlohu, totiž v tej istej miere  znovu napraviť to, čo si pokazil,“  píše  kardinál.  Zároveň sa však sťažuje, že  v náboženstve jeho súčasníkov  duch pokánia nedrží krok s duchom radosti. Obrátenie totiž znamená: Už  v tomto svete rásť ponad  tento svet; stáť nad ním  a situovať sa do  sveta, ktorý prichádza. V jednej zo svojich kázní vyslovuje aj  túto hlbokú pravdu:

„Len tí môžu naozaj vychutnávať tento svet, ktorí  začínajú od sveta neviditeľného.

Len tí ho vychutnávajú, ktorí sa ho najprv zriekli.

Len tí môžu skutočne sláviť sviatky, ktorí sa najprv postili.

Len tí môžu užívať svet, ktorí sa naučili nezneužívať ho.

Len tí ho zdedia, ktorí ho vidia ako tieň budúceho sveta a kvôli tomuto budúcemu svetu sa ho zrieknu.“

(Viera a svätosť) Cieľom kardinála Johna Henryho Newmana už od obrátenia v mladom veku bola svätosť. Už vtedy si osvojil výrok Dunsa Scota: “Svätosť je viac než pokoj.” Vo svojich kázňach nestaval ľuďom pred oči o nič menší ideál ako práve  svätosť. Neúnavne sa usiloval zobudiť ľudí zo spánku priemernosti a vlažnosti a viesť ich k radostnému, ale aj rozhodnému kresťanskému životu. Chcel im pomáhať a ako sám hovorí – “otvoriť ich dušu pre veľkosť diela, ktoré na nich čaká, oslobodiť ich od biednych a telesných predstáv, v ktorých žili do chvíle, keď spoznali evan-jelium, a varovať ich pred sebauspokojením a ľahostajnosťou, ba čo viac, povzbudiť ich, aby vykročili smerom k dokonalosti.” Keďže má kardinál John Henry Newman pred očami tento cieľ, stavia sa proti takzvanému náboženstvu dňa, ktorému ide predovšetkým o pocty a práva, o možnosť získať si v spoločnosti dobré meno,  byť považovaný za dobročinného človeka, alebo o získanie útechy v ťažkých chvíľach.

Newman chcel ľuďom pomôcť, aby dali Božiemu volaniu pohotovú a veľko-dušnú odpoveď. Chcel, aby konali podľa viery, a nielen hľadali pocit útechy. Vo svojej autobiografii píše: “Tí, čo spravili z útechy hlavný predmet svojej viery, si asi zmýlili cieľ svojho povolania. Veľkým cieľom je svätosť. Tá sa však dosahuje vďaka skúškam. Útecha je posilou pre srdce, nikto však od rána do večera nepije lieky na posilnenie srdca.” Svätosť je veľkým cieľom nášho života. To znamená, že sme povolaní plávať občas aj proti prúdu, v ktorom sa mnohí usilujú o luxus, uznanie a moc, máloktorí však o svätosť. Kardinál  píše: “Ľuďom nerobí nijaký problém zosmiešňovať princípy, vysmievať sa knihám, vydávať na posmech meno dobrých ľudí. Nevedia však zniesť ich prítomnosť. Nevedia sa vyrovnať so zosobnenou svätosťou.”

Pre Johna Henryho Newmana svätosť neznamená niečo mimoriadne, schopnosť prorocky hovoriť, konať zázraky alebo oplývať výnimočnými talentami. Svätosť spo-číva vo vernom plnení každodenných povinností. Podľa kardinála: “Plniť si svoje povinnosti, tak ako nás predchádzajú, to je tajomstvo pravej svätosti a pokoja.”

Cirkev našich dní cíti stále jasnejšiu výzvu na novú evanjelizáciu, na nové pozý-vajúce a neohrozené ohlasovanie posolstva Ježiša Krista. Podľa Newmana, “každú veľkú zmenu  uskutočňuje nie masa ľudí, ale hŕstka, ktorá je rozhodná, neohro-zená a horlivá.” Tajomstvo príťažlivosti týchto ľudí spočíva v ich úsilí o dokonalosť a spojenie s Bohom. Toto bolo aj tajomstvo Newmanovho vplyvu. Možno povedať, že jeho nasledujúca osobná modlitba bola vypočutá s božskou veľkodušnosťou: “Osvecuj ich cezo mňa a so mnou! Nauč ma sprostredkovať tvoju chválu, tvoju pravdu a tvoju vôľu. Daj, aby som ťa ohlasoval aj bez kázania, nie slovami, lež svojím príkladom, pôsobivou silou a podmanivým vplyvom toho, čo robím, viditeľnou podobnosťou s tvojimi svätými a zjavnou plnosťou lásky, ktorou moje srdce žije pre teba.“

Na náhrobnom kameni má napísané: “Z tieňov a obrazov k pravde.” Svojimi pohľadmi (nielen na vieru) výrazne poznačil  svoju dobu, ba ju aj predbehol. Z jeho vnútorného bohatstva môžu stále čerpať celé generácie.

 

 

Cesta pravdy a viery v živote sv. Augustína a moja cesta objavov

Sv. Augustín v očiach pápeža Benedikta XVI.

„Ako som začal študovať v seminári,“ – prezradil 17.2.2007 pri stretnutí s rím-skymi bohoslovcami Benedikt XVI. – „od počiatku ma fascinovala osobnosť sv. Augu-stína i augustiniánske prúdy v stredoveku – sv. Bonaventúra, veľkí františkáni, postava sv. Františka z Assisi. Fascinujúca bola pre mňa už vtedy predovšetkým ľudskosť sv. Augustína, ktorý nemal možnosť jednoducho sa identifikovať s Cirkvou, pretože bol na počiatku katechumenátu a musel duchovne bojovať, aby postupne našiel prístup k Božiemu slovu, k životu s Bohom až po veľké ÁNO, ktoré povedal svojej Cirkvi. Teológia sv. Augustína ma preto tak fascinuje, lebo v prvom rade nemá za cieľ byť teologickým systémom – aj keď ním iste je – ale človekom v jeho konkrétnom bytí.´“ Postava biskupa z Hippa (354-430) mladého Ratzingera tak dojala, že sa rozhodol venovať ekleziológii tohto svätca v doktorskej práci. Vyšla v roku 1953 s názvom: „Boží ľud a Boží dom v náuke sv. Augustína o Cirkvi“.

Dňa 22. apríla 2007 Benedikt XVI. putoval k jeho hrobu v Pávii. Dátum pápežo-vej cesty súvisel s 24. aprílom, dňom obrátenia sv. Augustína a jeho krstu. Urna s teles-nými pozostatkami svätca má štyri zámky. Kľúče uchovávajú biskup, predstavený kláštora, starosta mesta a kapitula katedrály – na znamenie toho, že „sv. Augustín patrí bez rozdielu všetkým obyvateľom mesta“.

Neuspokojme sa s tým, čo hovoria a robia všetci

„Mesto Pavia hovorí o jednom z najväčších obrátených v dejinách Cirkvi: o sv. Aureliovi Augustínovi. Zomrel 28. augusta 430 v prístavnom meste Hippo, vtedy obkľúčenom a obsadenom Vandalmi.

V každom živote má obrátenie svoju vlastnú formu, pretože každý človek je niečo nové a nikto nie je kópiou iného. V priebehu dejín kresťanstva nám Pán daroval príklady obrátenia a s pohľadom na ne môžeme nájsť orientáciu. Môžeme hľadieť na samotného Petra, ktorému Pán vo Večeradle povedal: „A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,32). Aj na Pavla, veľkého obráteného.

Vo svojom spise „Vyznania“ sv. Augustín nám opisuje svoje obrátenie, ktoré do-siahlo cieľ krstom od biskupa sv. Ambróza v milánskom dóme. Kto tieto Vyznania číta, môže tiež ísť cestou, ktorou musel ísť Augustín pri svojom dlhom vnútornom boji, aby na Veľkonočnú vigíliu 387 pri krstiteľnici konečne dosiahol sviatosť, ktorá znamená veľký obrat v jeho živote. Keď pozorne sledujeme životnú púť sv. Augustína vidíme, že táto púť sa pri krstiteľnici ešte neskončila.

Ako pred krstom tak aj po krste život sv. Augustína zostal cestou obrátenia, keď aj iným spôsobom až po jeho poslednú chorobu, keď na stenu nechal napísať kajúce žalmy, aby ich mal stále pred očami; keď sa sám vylúčil z prijatia Eucharistie, aby ešte raz išiel cestou kajúcnika a aby z rúk Krista prijal spásu ako dar Božieho milosrden-stva. Môžeme hovoriť o „obráteniach“ sv. Augustína, ktoré boli skutočne jedným veľ-kým obratom pri hľadaní Kristovej tváre a potom spoločnou cestou s ním.

Benedikt XVI. hovoril o troch etapách na Augustínovej ceste obrátenia, o jeho troch „obráteniach“.

Prvé dôkladné obrátenie bola vnútorná cesta ku kresťanstvu, smerom k „áno“ viere a krstu. Čo bol podstatný aspekt tejto cesty? Sv. Augustín bol na jednej strane synom svojej doby, do hĺbky ovplyvnený zvyklosťami a vášňami, ktoré jej dominovali, ale aj otázkami a problémami dospievajúceho. Žil ako všetci ostatní a napriek tomu bolo v ňom čosi zvláštne: zostal vždy hľadajúcim človekom. Neuspokojil sa so životom, aký bol a ako ho všetci žili.

Vždy ho trápila otázka pravdy. Chcel nájsť pravdu. Chcel zistiť, kto je človek, odkiaľ pochádza svet, odkiaľ prichádzame my, kam ideme a kde nájdeme pravý život. Chcel nájsť pravý život a nežiť iba slepo bez zmyslu a cieľa. Vášeň v dosiahnutí pravdy je skutočným kľúčovým slovom pre jeho život.

A je tu ešte jedna zvláštnosť: všetko, čo nenieslo meno Krista, mu nestačilo. Lásku k tomuto menu nasával s materinským mliekom (por. Conf 3,4,8).  Vždy veril – raz vágne, raz veľmi konkrétne – že Boh existuje a že sa o nás stará. Ale tohto Boha skuto-čne poznať, skutočne dôverne sa oboznámiť s Kristom a dospieť k tomu prijať ho so všetkými dôsledkami – to bol veľký vnútorný boj jeho mladosti.

Rozpráva nám, že prostredníctvom Platónovej filozofie sa učil a spoznal, že „na počiatku bolo Slovo“ – Logos, stvoriteľský rozum. Ale filozofia mu neukázala ani jedinú cestu, aby k nemu dospel. Tento Logos mu zostal vzdialený a nedotknuteľný. Iba vo viere Cirkvi našiel potom druhú zásadnú pravdu: Slovo sa stalo telom.

A tak sa nás dotýka a my sa dotýkame jeho. Pokora vtelenia Boha musí zodpo-vedať pokore našej viery, ktorá odkladá pýchu a mudrlantstvo a skláňa sa, keď vstupuje do spoločenstva Kristovho tela a stáva sa jeho súčasťou; je to viera, ktorá žije s Cirkvou a iba tak vstupuje do konkrétneho telesného spoločenstva so živým Bohom. Augustín nás všetkých vyzýva, aby sme zostali hľadajúcimi ľuďmi, aby sme sa neuspokojili s tým, čo hovoria a robia všetci, aby sme neodvrátili pohľad od večného Boha a od Ježiša Krista, aby sme sa stále znova učili pokore viery v tele živej Cirkvi Ježiša Krista.

Svoje druhé obrátenie nám opisuje Augustín na konci 10. knihy Vyznaní slo-vami: „Mojimi hriechmi zhrozený, s bremenom mojej biedy premýšľal som nad tým v mojom srdci a ušiel som do samoty, ale ty si ma zadržal a podoprel si ma slovami: ´A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel …“ (Kor 5,15; Conf 10,43,70). Čo sa vlastne stalo?

Po svojom krste sa sv. Augustín rozhodol vrátiť do Afriky a tam spoločne so svojimi spoločníkmi založil malý kláštor. Jeho život mal teraz byť úplne venovaný rozhovoru s Bohom, premýšľaniu a nazeraniu na krásu a pravdu Slova. Tak strávil tri šťastné roky, v ktorých si myslel, že dospel k cieľu svojho života. V tom čase vzniklo množstvo jeho filozofických diel. V roku 391 navštívil v prístavnom meste Hippo priateľa, ktorého chcel získať pre kláštorný život. Ale pri nedeľnej liturgii, na ktorej sa v katedrále zúčastnil, ho spoznali. Biskup mesta, muž gréckeho pôvodu, ktorý nehovoril dobre latinsky a mal problémy s kázňami, povedal v homílii, nie náhodou, čo má v úmysle – totiž zvoliť jedného kňaza, ktorému by odovzdal úlohu kázania. Ľudia okamžite schytili Augustína, dotiahli ho dopredu, aby bol zasvätený pre službu v meste. Okamžite po nútenom zasvätení napísal Augustín biskupovi Valériovi: „Cítim sa ako niekto, kto nedokáže udržať veslo a napriek tomu ho urobili druhým kormi-delníkom … Odtiaľ pramenia slzy, ktoré ma videli niektorí z mojich bratov prelievať v meste, keď som bol zasvätený“ (Ep 21,1s).

Pekný sen o kontemplatívnom živote sa stratil.  Augustínov život sa úplne zmenil. Teraz musel žiť s Kristom pre všetkých. Musel svoje znalosti a svoje vznešené myšlienky preložiť, pretlmočiť do slov jednoduchých ľudí svojho mesta. Veľké filo-zofické dielo celého jeho života, ktoré si vysníval, zostane nenapísané. Na jeho miesto sa dostalo niečo cennejšie: evanjelium preložené do každodennej reči.

Napísal, že „jeho každodenný život pozostával: „Nedisciplinovaných meniť, ma-lomyseľných posilňovať, slabých podporovať, protivníkom oponovať, nedbalých pod-necovať, rozhádaných brzdiť, núdznym pomáhať, utláčaných oslobodzovať, dobrým prejavovať súhlas, zlých tolerovať a všetkých milovať“ (Serm 340,3). „Neprestajne kázať, diskutovať, napomínať, budovať, všetkým byť k dispozícii – je to obrovská úlo-ha, veľké bremeno, nesmierna námaha“ (Serm 339,4).

To bolo druhé obrátenie Augustína, človeka, ktorý bojoval a trpel, ktorý sa stále znova pokúšal robiť svoju povinnosť: byť tu pre všetkých; stále znova spoločne s Kristom odovzdávať svoj vlastný život, aby iní našli pravý život.

Tretia, rozhodujúca etapa na ceste obrátenia sv. Augustína.

Po kňazskej vysviacke požiadal o istý čas dovolenky, aby mohol dôkladnejšie preštudovať Sväté písma. Jeho prvý cyklus kázní po tomto období meditácií sa zaoberal Horskou kázňou. Vysvetľoval pravý život, „dokonalý život“ Krista novým spôsobom, predviedol ho ako púť na Svätý vrch Božieho slova. V týchto kázňach možno cítiť celé nadšenie práve nájdenej a prežívanej viery: pevné presvedčenie, že pokrstený, ktorý žije úplne a dokonale podľa Kristovho posolstva, môže byť skutočne „dokonalý“.

O 20 rokov neskôr napísal sv. Augustín knihu s názvom „Odvolania“, v ktorom sa kriticky zaoberá svojimi doterajšími dielami a uvádza korektúry tam, kde sa medzitým iné naučil a zakúsil. V súvislosti s ideálom dokonalého života vo svojich úvahách o Horskej kázni poznamenal: „Medzitým som pochopil, že iba jeden je skutočne dokonalý a že slová Horskej kázne sa stali dokonale skutočnými iba v jednom – v Ježišovi Kristovi samom. Celá Cirkev oproti tomu, my všetci, vrátane apoštolov, sa musíme každý deň modliť: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ (por. Retract. I 19,1-3).

Sv. Augustín prijal posledný stupeň pokory, nielen pokoru začleniť svoje veľké myslenie do viery Cirkvi, nielen pokoru preložiť svoje veľké vedomosti do jedno-duchosti hlásania, ale aj pokoru, že sám a celá putujúca Cirkev neustále potrebuje milosrdnú dobrotu odpúšťajúceho Boha a my sa stávame podobní Kristovi, jedinému dokonalému, v čo najväčšej možnej miere, keď sa stávame milosrdnými ľuďmi. Nám neostáva iné ako ďakovať Bohu za veľké svetlo, ktoré vyžaruje z múdrosti a pokory sv. Augustína. Prosme Pána, aby nám všetkým, deň čo deň, dal potrebné obrátenie a tak nás viedol k pravému životu.“

 

Obrátenie

Obrátenie je pre človeka dôležitou, nevyhnutnou skutočnosťou. Kresťan je človek, ktorý sa odvracia od idolov k Ježišovi Kristovi. Ak sa bližšie pozrieme na obrátenie uvedomíme si, že je to proces, ktorý sa skladá z niekoľkých etáp.

Môžeme hovoriť o náboženskom, o mravnom, o intelektuálnom a mystickom o-brátení. Stačí sa zamyslieť nad postavami svätcov, akými boli Augustín, Ignác z Loyoly, Terézia z Avily, John H. Newmann. Každý kresťan po prvom obrátení pri krste by sa mal usilovať prejsť aj  ostatnými etapami obrátenia, aby celkom priľnul k osobe Ježiša Krista.

Lukášovo evanjelium ale aj  Skutky  sú výzvou k intelektuálnemu obráteniu. Jeho evanjelium je evanjeliom svedka, lebo pripravuje kresťana na hlásanie evanjelia. Markovo evanjelium je evanjeliom katechumena, pretože obsahuje podstatné veci potrebné ku krstu. Matúšovo evanjelium je evanjeliom katechétov, šíriteľov evanjelia, pretože uvádzajú do života veriaceho spoločenstva, cirkvi. Jánovo evanjelium je evanjeliom kňaza, pretože ponúka duchovnú syntézu, ku ktorej dospieva zrelý kresťan. Prešiel troma predchádzajúcimi etapami, a stal sa tak schopný prevziať zodpovednosť za niektoré spoločenstvo ako kňaz alebo ako otec či matka rodiny.

 

Náboženské obrátenie

Svätý Augustín mal veľmi pomýlené, zmätené predstavy o Bohu. Myslel si, že jestvujú dvaja bohovia: princíp dobra a princíp zla. Ešte pred svojím mravným a mystickým obrátením prešiel radikálnym náboženským obrátením. Od nepoznania Boha Svätého písma k poznaniu Boha Ježiša Krista. Markovo evanjelium je príkladom náboženskej konverzie. O náboženskej konverzii hovoríme, keď človek vytuší, že Boh je všetko, je nad všetkým, patrí mu prvenstvo … Keď sa človek necháva pritiahnuť druhou božskou osobou Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži.

Mravné obrátenie

Ignác z Loyoly je typickým príkladom mravného obrátenia. Veril v Boha, bol vychovaný v kresťanskej viere, občas vykonal nejaký ten náboženský úkon, ale mal záľubu vo svetskej márnivosti. Jeho život bol dosť rozháraný, neusporiadaný.

Počas dlhej a strastiplnej rekonvalescencie zranenej nohy, k čomu došlo pri obliehaní Pamplony, sa pustil do čítania Kristovho životopisu a životopisov niekoľ-kých svätcov. Pritom  porovnával svoj život s ich životom. Začal sa vážne zamýšľať nad svojou minulosťou. Pochopil, že musí radikálne zmeniť svoj život, svoje správanie, aby bol hodný Ježišovej lásky, ktorý zomrel, aby nás spasil. Od tejto chvíle sa začína cesta, proces, ktorý ho privedie k tomu, že sa stane skutočným mužom Cirkvi. Stane sa verný a bezvýhradne oddaný Cirkvi. Jeho obrátenie je mravné, pretože vyvrcholilo do služby cirkevnému spoločenstvu. Túto črtu má aj Matúšovo evanjelium, ktoré sa obracia predovšetkým na tých veriacich, ktorí už síce prijali Krista ako naplnenie zákona, ktorého predpovedali proroci, ale musí sa obrátiť k Cirkvi ako ku Kristovmu mystickému telu. Musí prijať jej poriadok, jej zákony a pravidlá, jej štruktúru, jej náuku.

Intelektuálne obrátenie

Ide o jemnú konverziu, ktorú je ťažko definovať. Jej stelesnením je osobnosť kardinála Johna Henriho Newmanna. Newmann bol hlboko veriaci človek. Veril v Boha i v Ježiša. Bol mravne bezúhonný, ale veľmi rozháraný. Nevedel, ktorá Cirkev predstavuje tú, ktorú založil Ježiš. Veľa premýšľal, uvažoval, hľadal dôvody, teolo-gické i filozofické, aby sa dopracoval k pravde. On sám uvádza, že keď starostlivo štu-doval bludy, ktoré sa objavili v 4. storočí, ako Cirkev prekonala arianizmus, donatiz-mus, uvedomil si princíp jednoty a význam Ríma. Tento poznatok nazval osvietením, ktoré zmenilo celý jeho život. Šlo o intelektuálne obrátenie. O obrátenie, pri ktorom rozum po dlhom blúdení rozličnými, neraz aj protirečivými názormi, objaví princíp, pre ktorý sa trvale rozhodne. Teda akési svetlo, hlboké osvietenie. Intelektuálne obrá-tenie je dosť zriedkavé najmä preto, že ľudia sa pohodlne uspokoja s tým, čo sa hovorí, čo sa číta, aké názory majú druhí, hoci žili v inom prostredí a situácii. Dospelý kresťan ale potrebuje nadobudnúť si osobné vnútorné presvedčenie, aby sa mohol stať a byť vierohodným hlásateľom evanjelia v pluralistickom svete, ktorý sa dnes podobá fuja-vici protichodných názorov. Intelektuálne obrátenie je charakteristické pre toho, kto sa naučil myslieť vlastnou hlavou a dokázal vystihnúť rozumnosť viery.

Lukáš nás učí, ako sa orientovať v pohanskom svete; ako porovnávať náboženské pohanské tradície  so židovskými a zachovať vernosť Bohu židov, Bohu Stvoriteľovi; a vieru v Ježiša Vykupiteľa, i keď človek žije mimo spoločenstva židovského národa. Prvotná Cirkev sa ocitla pred ťažkými intelektuálnymi a teologickými problémami, napr. či je potrebné viazať veriacich, aby  dodržiavali židovské náboženské zvyky, poriadok, alebo zaviesť niečo nové?

Skutky apoštolov nám umožňujú pochopiť, že je možná evanjelizácia našej plané-ty, že nie je nevyhnutné kopírovať izraelský vzor myslenia a náboženskej praxe. Je zá-sluha evanjelistu Lukáša, že sa venoval problémom náboženskej kultúry, intelektuál-neho obrátenia a tiež evanjelizácie kultúry. My dnes žijeme v chaotickom kultúrnom svete. Znížil sa vplyv rozličných ideológií, ale rozmáhajú sa staré a nové filozofie, východné náboženstvá. Ľudia sú pomýlení, neistí, potrebujú sa orientovať, pochopiť Božie zámery.

Sv. Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris missio venuje pozornosť rozličným náboženstvám, kultúram, dialógu medzi kultúrami. Upozornil tiež, že teológia apoštola Pavla rozvíja intuíciu sv. Lukáša. Pavol sa neobmedzuje na popieranie bludov, ale berie do úvahy dobré pojmy rabínskych škôl o božej spravodlivosti, či úvahy gnostikov o jednote vesmíru. Lukášovi sa podarilo vypracovať syntézu židovského názoru na svet. Vychádza od Boha Stvoriteľa a od prvých ľudí a venuje sa ľudstvu, ktoré je povolané uskutočniť jediný Boží plán.

Kardinál C.M.Martini v jednom zo svojich listov kňazom a veriacim Milánskej arcidiecézy napísal: „Nežiadam od vás, aby ste sa nepozerali na televíziu, ale aby ste sa ju naučili posudzovať a kritizovať a neboli jej otrokmi. Nepozerať sa na televíziu, to by bolo dobré mravné obrátenie, ale to by vám neumožnilo čeliť rozličným názorom našej doby. Žiadam vás o skutočný kvalitatívny skok v schopnosti sebakritiky, kritiky masovokomunikačných prostriedkov, v schopnosti nenechať sa nimi hypnotizovať. Celkom vylúčiť tieto prostriedky by znamenalo nerozprávať sa s našimi súčasníkmi.“

Prechod k intelektuálnemu obráteniu si vyžaduje úsilie, pevnú vôľu, trpezli-vosť, čas. Je to veľmi dôležitý krok, ktorý by sme sa mali usilovať urobiť. Rehoľníkom a všetkým zasväteným osobám nestačí len zbožný, svätý a rozličnými obetami po-pretkávaný život, ak im chýba duchovná inteligencia, rozumieť, situácii Cirkvi. Mnohí svätci nevynikali len zbožnosťou alebo mravnosťou. Oni sa prepracovali a získali schopnosť rozumieť (inteligencia), posúdiť, čo je dobré a čo je zlé a odôvodniť svoje rozhodnutie v duchu viery. Ak chceme prispieť k evanjelizácii Európy, ktorou zmie-tajú tie najrozličnejšie myšlienkove prúdy, potrebujeme čo najviac ľudí, ktorí dosiahli intelektuálne obrátenie.

Mystické obrátenie. Príkladom tohto obrátenia je svätá Terézia z Avily. Terézia verila v Boha. Žila dobrý život, ale ako sama píše, kláštor jej nepomáhal urobiť skutoč-ný kvalitatívny skok. Po viac ako 20.-tich rokoch akejsi prostrednosti sa jej dostalo mi-losti mystického zážitku. Kontempluje Boha, ktorý je prítomný v nej, v každom úde mystického tela, v každej osobe, v každej situácii a všetko kontempluje v ňom. Mystický zážitok dovoľuje človeku vidieť Boha prítomného všade.

Kontemplatívny raz Jánovho evanjelia najviac zodpovedá poslaniu kňaza. Kňaz je totiž človek syntézy. Človek, ktorý dokáže vidieť, ako všade a vždy účinkuje Duch Svätý. Vníma celé dejiny ľudstva v Bohu. Nie je len evanjelizátorom, ktorý hlása Božie slovo, ale tiež zodpovedným pastierom, ktorý dokáže postrehnúť, čo zjednocuje rozličné činnosti vďaka neustálej modlitbe a zmyslu pre Božiu všadeprítomnosť, ktorými by sa mal vyznačovať jeho život.

 

František Sočufka SJ

 

 

 

 

 

Did you find apk for android? You can find new Free Android Games and apps.
0
Connecting
Please wait...
Send a message

Sorry, we aren't online at the moment. Leave a message.

Your name
* Email
* Describe your issue
Login now

Need more help? Save time by starting your support request online.

Your name
* Email
* Describe your issue
We're online!
Feedback

Help us help you better! Feel free to leave us any additional feedback.

How do you rate our support?