Cesta. Opäť ňou kráčajú naše nohy, naša cesta do kostola. Cesta, naša cesta do kostola nezarástla burinou, nie, burinou nezarástla. Dva mesiace, dlhé dva mesiace, naše nohy nemohli kráčať cestou do kostola, naše nohy nemohli dva mesiace kráčať do Božieho chrámu. A teraz konečne, konečne sme vystúpili na cestu do chrámu, naše kroky vstúpili na cestu do chrámu. Lebo cesta do chrámu má pre nás veľký zmysel. Cesta do chrámu je totiž cestou k Bohu, cestou k nášmu Bohu, cestou k nášmu dobrému Bohu. Jedine cesta do Chrámu, do Božieho Chrámu má zmysel. Veď, aká je to cesta, aká je to cesta, aký zmysel má taká cesta, ktorá nevedie do chrámu, do Božieho chrámu?
Takúto otázku si položil človek, ktorý sa po rokoch vrátil späť domov, do rodného domu v Rusku. Chcel ísť do chrámu. No boli práve 50.-té roky XX. storočia, roky Stalinizmu, roky nenávisti a zabíjania a prenasledovania nevinných ľudí. Kým Hitler prenasledoval cudzích, Stalin ničil a zabíjal vlastných ľudí, svojich bratov a sestry. Počas týchto nenávistných rokov strašní komunisti v Rusku zbúrali tisícky chrámov alebo ich premenili na sýpky či plavárne a športoviská. Aj v meste, kam sa po rokoch prežitých v koncentračných táboroch vrátil miestny obyvateľ, zbúrali chrám. Tento človek pri prvých nádychoch slobody zatúžil vstúpiť do rodného chrámu u nich doma a tam sa poďakovať Bohu. Keď tam kráčal ulicou smerujúcou do chrámu, zrazu sa dostal do pomykova. Cesta tu síce bola, ale chrámu nikde. A tak sa opýtal náhodne idúceho človeka, či táto cesta vedie do chrámu. A on odpovedal: „Nie, táto cesta nevedie do chrámu!“ A tak nešťastný človek si napokon povedal sám pre seba: „Tak potom načo je takáto cesta? Aký zmysel má cesta, ktorá nevedie do chrámu? Aký zmysel má takáto cesta?“
Bohu, vďaka, cesta do nášho chrámu počas dlhých dní pandémie nezarástla. Totiž je veľké nebezpečenstvo, ak zarastie cesta do chrámu burinou. Ak zarastie cesta do chrámu burinou, je len otázkou času, kedy burinou egoizmu a pýchy zarastie ľudské srdce. Nie, Bohu vďaka, nie, cesta do kostola nám ani počas pandémie Korona vírusu nezarástla burinou. Naše nohy nám síce do Božieho chrámu nekráčali, no my sme tam kráčali svojim srdcom. Do nášho chrámu sme kráčali duchovne, kráčali sme cestou, ktorej meno je Kristus, kráčali sme cestou, ktorej meno je Kristus. V dnešnom evanjeliovom úryvku počúvame, ako Ježiš, náš Pán Ježiš Kristus nám hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“ Ježiš je cesta.
Každá cesta má minimálne tri funkcie: 1. Každá cesta spája jeden bod s druhým. 2. Každá cesta uľahčuje kráčanie ľudským nohám. 3. Každá cesta vedie do cieľa. Ak si tieto tri skutočnosti uvedomíme a prenesieme na našu Cestu, ktorou je Ježiš Kristus, tak si uvedomujeme, že Ježiš, náš Pán Ježiš nás spája, spája nás s každým človekom na tomto svete a my budujeme „communio“ – spoločenstvo, my budujeme jednu ľudskú rodinu. Každá cesta uľahčuje kráčanie ľudským nohám, Ježiš nám uľahčuje kráčanie, on znížil kopce hriechu a narovnal nížiny neprávosti. A tak sa nám s Ježišom ľahšie kráča životom. A nakoniec každá cesta vedie do cieľa, aj Ježišova cesta vedie do cieľa, vedie do večného cieľa, do neba k nebeskému Otcovi.
Nuž kráčanie je v ľudskom živote nevyhnutné. Potrebujeme kráčať ďalej, deň čo deň. Máme mať obuté topánky pútnika a nie papuče pohodlného gaučového človeka, ako to neraz hovorí pápež František. Kráčanie je nevyhnutné, avšak nie obyčajné kráčanie, kráčanie do neprávosti hriechu, ktoré nás nakoniec obkľúči a zničí, ale kráčanie cestou, Ježišovou cestou, úzkou cestou nového prikázania lásky, cestou služby a darovania seba samého, cestou Božej milosti. Nie, neprestaňme kráčať, neprestaňme kráčať, neprestaňme kráčať jedinou cestou, cestou, ktorá má zmysel a ktorej meno je Evanjelium Ježiš Kristus. Amen!
Jozef Žvanda