V rámci predmetu Sústredenie zo spirituality I. – Spiritualita pravdy, ktorý je súčasťou štúdia v prvom ročníku vo všetkých bakalárskych programoch na Katolíckej univerzite v Ružomberku, majú študenti úlohu vypracovať esej na tému: „Čo prináša pokoj do môjho života?“ Zamýšľali Ste sa už Vy niekedy nad tým, čo Vám prináša pokoj?
Odpovede študentov sú zaujímavé. V mnohých prípadoch im pokoj prináša ich rodina, rodičia, či starí rodičia, ktorí im okrem dokážu správne poradiť. Keď jedna študentka našla štvorlístok a tešila sa, že jej prinesie šťastie, vtedy jej stará mama dodala: „Skutočné šťastie nájdeš iba v Bohu.“ Mladé dievča to len ťažko prijímalo, aby napokon sa napokon po rokoch slová starej mamy v jej živote potvrdili. Mnohí mladí nachádzajú pokoj v prírode, v úžase nad hviezdnatou nočnou oblohou, či pri peknej knihe a v horúcom čajíku. Niektorí sa zdôverili, že ich srdce napĺňa Boží pokoj, ktorý čerpajú z modlitby, z rozhovoru s Bohom a zo svätej omše. Zaujímavá je odpoveď študentky Alžbety: „Myslím si, že tam kde nie je pokoj, kde ho človek nemôže nájsť, tam chýba akýsi druh zmierenia. Ak je v duši svetlo, tak aj človek je krásny a hneď to na ňom vidno. A ak je v človeku krása, tak v jeho dome určite vládne harmónia a v ňom samom aj vnútorný pokoj a duševná vyrovnanosť.“ A čo prináša pokoj mne? Večerná modlitba v tichu našej Kaplnky na Katolíckej univerzite. Eucharistia a sviatosť zmierenia. Starí ľudia, ktorým oči pri prijímaní Eucharistie úžasne žiaria. Pokoj nachádzam v spoločenstve dobrých priateľov, dobrej knihy, peknej hudby a v kruhu mojej rodiny. Pokoj mi prináša vedomie, že som Božím milovaným synom. A čo prináša pokoj do Vášho srdca?
Prečo som svoje dnešné uvažovanie začal témou o pokoji pre naše srdcia? Lebo s tým súvisí aj dnešné Božie slovo, ktoré je o túžbe po múdrosti, ktorá prináša skutočný pokoj. Dnes je tu aj slovo o zomieraní, o smrti, ako o zrodení sa pre večný život, a tak nás dnešné slovo Apoštola Pavla zbavuje strachu zo smrti a prináša pokoj. Tak totiž dnes Pavol píše: „Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním. Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví. Potom my, čo žijeme a zostaneme, budeme spolu s nimi v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s Pánom“ (1Sol 4, 16-17). Pokoj nám prináša aj dnešné evanjeliové podobenstvo o piatich múdrych a piatich nemúdrych pannách a v ňom uistenie, že náš ženích, Pán Ježiš, raz na konci našich dní určite príde a nezabudne na nás. Príde, aj keď nevieme kedy, príde, aby nás vzal so sebou na nebeskú hostinu v našich svadobných rúchach a so zažatými lampami (Mt 25, 1-13) Jemu totiž záleží na kráse našich svadobných rúch, na ktorých sa má odrážať naša vnútorná krása, oheň Božej milosti, ktorý v nás horí. A nemusíme sa znepokojovať nad tým, že sa mu naše rúcha nebudú páčiť. Určite sa mu budú páčiť, ak pod nimi bude žiariť spomínaný oheň Božej milosti, ktorý v sebe udržiavame vďaka oleju modlitby, sviatosti pokánia a Eucharistie, vďaka oleju lásky a sebadarovania. Čo sa stalo s nemúdrymi pannami? Prečo ich ženích neprijal?
Asi sa príliš zapodievali svojou vonkajšou krásou a zabudli na olej, zabudli, že skutočná krása vychádza z vnútra, vďaka ohňu Božej milosti v nás. Veď to potvrdila vo svojej eseji aj študentka Alžbeta: „Ak je v duši svetlo, tak aj človek je krásny a hneď to na ňom vidno. A ak je v človeku krása, tak v jeho dome určite vládne harmónia a v ňom samom aj vnútorný pokoj a duševná vyrovnanosť.“ Koľko sa dnes ľudia znepokojujú pre vonkajšiu krásu, ktorá časom opadne a ak zostane, tak iba vďaka vnútornej kráse, ktorá je nadčasová. Možno toto je skutočný návod, ako „zabiť dve muchy jednou ranou“, ako zostať navždy krásny a ako prísť do neba. Ak sa budeme usilovať o vnútornú krásu, tá sa natrvalo prejaví aj na našom zovňajšku a my nebudeme z toho nervózni. A zároveň ženích, náš Pán, zatúži po našej kráse, a nás, svoju nevestu Cirkev privedie k sebe do neba, raz a navždy.
Text a foto: Jozef Žvanda