Dostal som dnes obrazovú správu od kamaráta. A tá prišla až zo severozápadu Španielska, zo svetoznámeho pútnického mesta Santiago de Compostella, kde sa nachádza hrob sv. apoštola Jakuba Staršieho. Tóno, tak sa môj kamarát volá, v týchto novembrových dňoch putoval niekoľko dní po starobylej Svätojakubskej ceste a dnes unavený, ale šťastný, aj s ďalšími priateľmi šťastlivo dorazil do cieľa.
Tónova fotka mi pripomenula moje putovanie. Po tejto ceste som už kráčal niekoľkokrát, a to vždy s mojimi priateľmi kňazmi a s našimi študentmi. Svätojakubská cesta je veľmi náročná, fyzicky aj duševne vyčerpávajúca, no zároveň je to cesta, ktorá pomôže človeku rásť na Duchu, usporiadať si život podľa správnych priorít a nanovo si vybudovať vzťah k Bohu, k druhým a aj k sebe. Putovanie Svätojakubskou cestou mi pomohlo uvedomiť si aj jeden dôležitý fakt a to, ako málo potrebuje človek k životu, k šťastnému životu. Na putovanie touto cestou ti vystačí pár „švestek“ – pár vecí, ktoré si nosíš v batohu na chrbte. Aby si to zvládol, potrebuješ iba veci na prežitie. A veď, skôr či neskôr to pochopíš. A potom po namáhavej túre aký si šťastný, keď nájdeš útulok, kde ťa prichýlia a vôbec ti nevadí, že je tam sto ďalších unavených pútnikov. Si šťastný, keď sa ti ujde posteľ, aj keď je maximálne nepohodlná a strašne vŕzga a nemusíš nocovať kdesi pod vŕbou. Jednoducho Svätojakubská cesta mi pomohla pochopiť veľa. Pochopil som, ako málo stačí človeku k životu, aby bol šťastný.
V dnešnom evanjeliu nám Ježiš dáva za príklad akúsi chudobnú vdovu. Aj ona kráča cestou, náročnou cestou života, na ktorej stratila svojho muža a o jej ďalších príbuzných nevieme nič. Keď však Ježiš ukazuje na ňu, ako do chrámovej pokladnice vkladá dve drobné mince, čo je jej všetko, celý jej majetok, tým nám chce povedať niečo veľmi dôležité. Životná cesta naučila chudobnú vdovu oveľa viac, ako mňa Svätojakubská cesta. Lebo počas putovania sa ja pútnik spolieham na aspoň tých pár „švestiek“, ktoré si nesiem na chrbte v ruksaku. Spolieham sa, že ma v nejakej ubytovni za päť či desať EUR pritúlia, spolieham sa na to, že sa tam nájde nejaká, hoc aj „rozheganá“ posteľ. Svätojakubská cesta ma naučila skromnosti a aj to, koľko málo k životu stačí. Čo ma však Svätojakubská cesta nenaučila? Jednu vec, jednu dôležitú vec. Na tejto ceste mám stále otvorené akési zadné dvierka, stále sa opieram hoc iba o tých pár „švestiek“.
Čo naučila životná cesta chudobnú vdovu? Životné peripetie ju oslobodili od všetkého materiálneho a pozemského, oslobodili ju od ľudskej logiky a pragmatizmu: „Čo z toho budem mať“. Spolu so svätou Teréziou Avilskou pochopila, že: „Boh stačí!“ Nato, aby bol človek šťastný, Boh stačí, stačí mu dôverovať. Niekto by povedal: „Aká naivka! A čo bude teraz robiť, pôjde nocovať pod most?“ Nie chudobná vdova pochopila, že na to, aby bol človek šťastný, nepotrebuje peniaze, domy, majetky a kariéru. „Hlupák, ešte dnes v noci požiadajú o tvoj život, a to čo si si nahonobil, čie bude?“, hovorí Ježiš na adresu nemúdreho Boháča (Lk 12, 13-21). Chudobná vdova na svojej životnej ceste pochopila, že náš život a všetko čo v ňom máme, manželov, manželky, deti, súrodencov, domy, autá, peniaze a počítače a aj to, čo nemáme, že to všetko nezáleží na nás. Boh je darcom všetkého, On je darcom našich životov, On je Pánom, skutočným Pánom nášho života a smrti a ja si svoj život nemôžem predĺžiť ani o sekundu. Preto nie na nás záleží a na našich pár „švestkách“, ale záleží na ňom, na Bohu, na mojej a tvojej dôvere v Boha. Je to Boh, ktorý ti v živote pomôže správne si usporiadať priority, je to Boh, ktorý mňa a teba vedie cestou života, ktorý dopúšťa a neopúšťa, ktorý túži po našom dobre už tu na zemi a raz nás chce priviesť k sebe do neba.
Nuž, toto je skúsenosť chudobnej vdovy. Toto ju naučila jej životná cesta. A čo ja? Spoznávam, že ešte potrebujem ďalej kráčať, ďalej kráčať a rovnako aj iní. Svätojakubská cesta je pre mňa dobrou skúsenosťou. Potrebujem však ešte ďalej kráčať, potrebujeme ďalej kráčať svojou životnou cestou, aby sme raz, možno skôr, možno neskôr, možno až na sklonku života spoznali, čo skutočne potrebuje človek k šťastiu. Aby som spoznal, aby sme spoznali, že: “Boh stačí!”
Jozef Žvanda
Foto: Jozef Žvanda