Ahojte priatelia! Slávime už Tretiu pôstnu nedeľu, sme tak už v podstate v polovici celého pôstneho obdobia. V Bohoslužbe slova dnes spolu s Ježišom vstupujeme do Jeruzalemského chrámu, do tak prevzácneho chrámu židovského národa. Sem po stáročia prichádzali celé generácie mladých aj starých s modlitbou na perách, s túžbou byť ešte bližšie pri Bohu, so slovom vďaky, odprosenia a prosby, tak v srdci ako aj na perách. Sem od raného detstva prichádzal aj Ježiš so svojimi rodičmi, bol to jeho chrám, Dom jeho otca.
Len si spomeňme na chvíľu na tie naše vlastné chrámy, kostoly, kostolíky a kaplnky, kam nás od detstva privádzali naši milí rodičia. Spomeňme si, ako nám žiarili oči pri Ježiškových jasličkách, spomeňme si, ako nám bolo ťažko pri Ježišovom hrobe, keď sme ešte ako deti veciam dobre nerozumeli. Tým všetkým a ešte viac bol pre Ježiša chrám, Jeruzalemský chrám postavený na pevnom základe, na pevnom základe dôvery v Boha, ktorú charakterizovalo plnenie Božích prikázaní, o ktorých je reč aj v dnešnom prvom čítaní. Desať Božích prikázaní, ktoré na vrchu Sinaj dostal Mojžiš od Boha, boli napísané na dvoch kamenných tabuliach, avšak už dávno predtým, už od samého stvorenia človečenstva, boli vpísané aj do srdca každého človeka, do srdca každého z nás. Desať Božích prikázaní a prikázanie lásky, sú základným pilierom každého z nás.
Ježiš dnes vstupuje do Jeruzalemského chrámu, ktorý prestal byť domom modlitby a stala sa z neho tržnica. Má takýto chrám zmysel? Tento chrám, ktorého základy boli postavené na dôvere v Boha, tieto základy sú dnes ochromené ľudským „JA“ postavenom na sebe samom a na svojom vlastnom videní sveta, sveta, v ktorom mi už Boh nechýba, ba dokonca mi prekáža. Má takýto chrám ešte zmysel? A tak Ježiš v ťažkom smútku tu, na nádvorí kamenného chrámu, už ohlasuje nový chrám, Duchovný chrám, ktorým je On sám. On je tým chrámom, z ktorého bude prúdiť živá voda, ktorá kam bude tiecť, tam všetko oživí a uzdraví, ako to písal v jednom zo svojich videní prorok Ezechiel. Ten nový Duchovný chrám sa zrodí na kríži, ktorý sa pre židov stane pohoršením a pre Grékov bláznovstvom tak, ako to píše dnes apoštol Pavol v druhom čítaní: „My hlásame Krista ukrižovaného, Krista Božiu moc a Božiu Múdrosť“. Ukrižovaný Kristu je novým Duchovným chrámom a túži, aby sme sa nimi stáli aj my. A k tomu nám majú slúžiť aj kamenné chrámy, kostoly a kostolíky a kaplnky, kde pri slávení Eucharistie bude z Kristovho boku prúdiť živá voda, Božia moc a Božia múdrosť, aby sa v našich srdciach zrodil Duchovný chrám. Preto sú tu kamenné chrámy, preto potrebujeme do nich nedeľu čo nedeľu vstupovať, aby v nás pomáhali budovať Duchovné chrámy.
Naše chrámy sú však už dlhú dobu zatvorené. Je to dobré, či zlé? Že to nie je dobré, ale naopak veľmi zlé, toho dôkazom je aj zlá pandemická situácia u nás na Slovensku. Vidíme, že opatrenia nezaberajú, a my aj vieme prečo. Dobre poznáme príslovie: „Lekár lieči, ale Boh uzdravuje.“ Z celého nášho problému sme vylúčili Boha, ktorý uzdravuje. Ale sú Božie chrámy zavreté len pre zlú pandemickú situáciu v našej vlasti? Potrebujeme si spytovať svedomie a uznať si, že posledné roky nášho života sme naše kostoly, Božie chrámy, už akosi nemuseli. „Veď načo, veď sa nám darí, načo potom Boh“, vraveli sme si. Musíme si priznať, že v posledných rokoch sme do Božích chrámov vstupovali často iba s nechuťou a nevôľou, s veľkým problémom vydržať v kostole jednu hodinu. Ba dokonca, aby sme sa tam nenudili, ťahali sme so sebou niekedy aj svoje mobily. Načo sú nám potom naše chrámy, keď sme sa obrnili voči Božiemu Duchu, ktorý chcel z nás a v nás budovať Boží chrám? A tak dnes máme naše chrámy zatvorené. Možno aj preto sme na špici v zomieraní na Korona vírus…
Ježiš dnes ohlasuje nový chrám, Duchovný chrám, on je tým chrámom a túži potom, aby sme sa aj my stali týmito novými Duchovnými chrámami. Ako to dosiahnuť? Hlásať Krista ukrižovaného, Božiu moc a Božiu múdrosť najprv pre seba samého a úplne mu dôverovať. Znamená to povedať mu: „Ukrižovaný Ježišu, už netúžim po ničom inom iba po Tebe. Chcem denne prijímať Tvoju lásku, chcem žiť podľa Tvojich slov a keď sa opäť otvoria chrámy, chcem Ťa prijímať v Eucharistii. Nechcem Ťa už nikdy sklamať. Chcem Ti slúžiť vo svojich bratoch a sestrách. Naplň ma svojou mocou a svojou múdrosťou a urob zo mňa duchovný chrám, Chrám Ducha Svätého.“
Text a foto: Jozef Žvanda
Foto zobrazuje presbytérium Kaplnky sv. Alberta na Katolíckej univerzite v Ružomberku