Počas pandémie korona vírusu spolu s otcom Róbertom Slotkom sme našim študentom z Katolíckej univerzity v Ružomberku, s ktorými sme nestihli absolvovať predmet Sústredenie zo spirituality – Spiritualita dobra, zadali náhradnú prácu. Časť z nej bolo vypracovať krátku esej pod názvom: „Čo mi prináša pokoj do môjho života?“ Mnohí túto úlohu zvládli dobre, a tak v nasledujúcich riadkoch Vám chcem predstaviť jednu z esejí, ktorú napísal študent Samuel.
„Čo mi prináša pokoj do môjho života? Pokoj v živote mi prináša mnoho vecí. Dobré slová a skutky ma potešia. Hlavne, ak sám vykonám niečo pre druhého človeka, aj keď z toho nič nemám. Ak dokážem vyčariť úsmev na tvári, to je pre mňa zlepšenie dňa.
Pokoj mi tiež prináša samota. Chvíľa, kedy môžem byť sám so svojimi myšlienkami niekde v lese alebo v prírode. Chodiť na prechádzky do lesa so psom, vidieť divoké zvieratá a sledovať, ako sa príroda mení. Aká je iná, ako náš svet. Zvieratá mi tiež prinášajú pokoj, niektoré viac, iné menej. Taký škorpión, ten mi skôr privádza strach. Kôň, orol, vrabec, pes, mačka to sú priatelia…
Rodina mi tiež, do určitej miery, dáva pocit pokoja. Milovaní ľudia a chvíle s nimi. Dobré posedenie a „pokec“. Opekačka, pivko pri jazere alebo na záhrade. Trávenie času s nimi, ako napríklad polievanie kvetov s mamkou, rýľovanie s otcom, hranie sa s mojim malým synovcom. Byť na nejakej akcii s kamarátmi, sedieť pri ohni a baviť sa o rôznych veciach. Dobrí priatelia mi vnášajú do života pokoj.
Ak sa pozerám na holé nočné nebo, plné hviezd. Vtedy som pokojný, pretože cítim, ako keby bol so mnou Boh a spolu sme sa pozerali na jeho úžasné, vzdialené výtvory. Premýšľať, čo tam je a či to raz uvidím. Cítiť jemný vánok a čerstvý vzduch. V noci sa niekedy cítim byť viac živý ako počas dňa. To ticho mi dodáva silu a pokoj. Ak príde búrka, užívam si pozorovanie bleskov a padajúci letný dážď.
Keď si môžem len tak zájsť do kostola, malého či veľkého, sadnúť si do lavice a zhovárať sa v myšlienkach s Ježišom.
História ako celok ma upokojuje, hlavne architektúra a miesta, kde viem, že dávno predo mnou už niekto bol. Hrady, zámky, staré kostoly, baziliky a katedrály. Byť odetý v historickom odeve, v zbroji a držať meč v ruke, pripravený k boju. Paradoxne, vtedy som najpokojnejší, keď pozerám svojmu súperovi do očí a necítim k nemu hnev, ale vďačnosť za to, že sa mi postavil zoči voči. Vzájomne prejavená úcta ma upokojí v každej chvíli.
Upokojuje ma tiež krása ženy. Jej prítomnosť, úsmev a oči, to všetko mi prinesie pokoj. Najviac pokoja mi ale prináša Klára a chvíle s ňou. Hoci aká situácia, stále k nej cítim lásku a v duši pokoj.“
„Čo mi prináša pokoj do môjho života?“ Toto bola jedna z odpovedí našich študentov, celkom sympatická. „Čo mi prináša pokoj do môjho života?“ Túto otázku však kladiem aj sám pred seba a kladiem ju aj Vám. „Čo Vám prináša pokoj do Vášho života? Čo Vám prináša pokoj?“
Ak by sme túto otázku položili svätcom dnešného dňa, sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi, určite by sme sa dočkali zaujímavej odpovede. Títo dvaja veľkí apoštoli, ktorých si Pán Ježiš vyvolil za zvláštnych okolností, dvaja charakterovo celkom odlišní ľudia, dvaja muži z celkom iného prostredia, ten prvý z prostredia tvrdej práce a neraz rozbúreného mora, ten druhý skôr z akademického a špekulatívneho sveta, obaja muži, ktorí vďaka Božej milosti pomaly rástli a dozrievali, stali sa apoštolmi, svedkami Kristovho života, umučenia, zmŕtvychvstania a jeho nanebovstúpenia. Obaja sa vďaka milosti Božej stali nádobami, vďaka ktorým sa šírilo evanjelium po celom svete; vďaka Šimonovi Petrovi v tom domácom, židovskom a vďaka Šaulovi – Pavlovi v tom pohanskom svete, ba až na samý kraj sveta. Čo prinášalo pokoj im dvom, skutočný pokoj? Keď obaja v životných búrkach a zápasoch vďaka milosti Božej, s ktorou spolupracovali, pomaly dozreli, spoznali pokoj, ozajstný pokoj, resp. toho, ktorý prináša ozajstný pokoj, ktorého meno je Pokoj, Ježiš Kristus. Šimon Peter ten pokoj rozpoznal aj v slovách dnešného evanjelia: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 16, 13-19) Šimon Peter Ježišových z úst sa dnes dozvedá, že nie je sám, že je tu Otec, nebeský Otec, Otec Božieho Syna, ktorý bude vždy stáť pri ňom, pri Šimonovi Petrovi, vždy bude stáť na jeho strane, vždy mu bude zjavovať, ako ďalej kráčať a čo robiť. Je tu nebeský Otec, ktorý sa stará, ktorý nesmierne miluje svojho Syna a pri všetkých tých, ktorí tiež jeho milovaného Syna milujú, pri všetkých tých bude stáť a zjavovať im pravdu, ako nestratiť Pokoj.
A podobnú skúsenosť nadobudol aj apoštol Pavol. Ten spoznal, že samotné vedomosti skutočný pokoj neprinesú, spoznal, že pokoj človeku neprinesú ani moc a sláva, ba dokonca ani Božie slovo, ak je nesprávne interpretované a pochopené. Apoštol Pavol pochopil, že skutočný pokoj človeku neprinesie ani láska, teda polovičatá a povrchná láska, ale iba ozajstná láska, nekonečná Láska, úplne sa darujúca láska, láska ktorá sa úplne dáva v milovanom Božom Synovi, Ježišovi Kristovi na kríži. Apoštol Pavol konečne nadobudol pokoj, keď sa ho táto večná Láska, vzkriesený Kristus pri Damasku dotkol a uzdravil ho. Od vtedy stále cítil vo svojom srdci Boží pokoj, lebo si bol istý nekonečnou Božou Láskou, ktorá sa ho dotkla a nikdy ho už neopustila, lebo ani on neopustil ju. Aj preto na sklonku svojho života mohol svojmu milovanému žiakovi Timotejovi napísať: „Milovaný, ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod. Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva. Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo. Jemu sláva na veky vekov. Amen.“ (2 Tim 4, 6-8.17-18)
„Čo mi prináša pokoj do môjho života?“ Táto otázka je veľmi dôležitá aj pre každého z nás a každý z nás má hľadať veľmi serióznu odpoveď. V hľadaní správnej odpovede nám s určitosťou môžu pomôcť aj svätí apoštoli Peter a Pavol, ktorí pre meno nášho Pána Ježiša Krista išli až za hranice svojich síl a pre jeho meno nakoniec v roku 67. po Kr. položili svoje životy mučeníckou smrťou. V hľadaní správnej odpovede sa tak trocha môžeme inšpirovať aj študentom Samuelom a jeho peknou esejou. Aj malí ľudia nám majú čo povedať a môžu byť našimi učiteľmi.
Amen.
Text a foto: Jozef Žvanda
Esej: Študent FZ KU, Samuel Neupauer