„Bratia, o nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! A Boh pokoja bude s vami.“ (Flp 4, 6-9)
V dnešnom druhom čítaní z Listu sv. Apoštola Pavla Filipanom nás Pavol znova a znova vyzýva k modlitbe a k neustálemu utiekaniu sa k Bohu. Aj my sme adresátmi listu, veď v súčasnosti sme so známych dôvodov aj my veľmi ustarostení. Zároveň nás aj utvrdzuje: „A vaše srdcia naplní Boží pokoj, ktorý uchráni naše srdcia a mysle.“ Len čo skončí jeho výzva k modlitbe, hneď burcuje k mravnému životu: „…myslieť na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! A Boh pokoja bude s vami!“ Apoštol Pavol nám tak ponúka originálny a nadčasový recept, overený vlastnou životnou skúsenosťou, ako riešiť naše problémy, a ako si aj uprostred nich zachovať pokoj. Jeho skúsenosť vychádza aj zo skúsenosti Izraela. Koľkokrát aj na vyvolený Boží ľud doliehala úzkosť, koľkokrát tento národ prišiel o svoj vlastný domov a musel na desiatky rokov do zajatia. Izrael však často nereagoval na slová prorokov, prostredníctvom ktorých ho Boh napomínal a varoval, a tak museli prísť aj dnešné slová proroka Izaiáša: „Teraz vám ukážem, čo urobím svojej vinici: Pováľam jej plot a bude napospas, zrúcam jej ohradu a budú po nej šliapať. Obrátim ju na púšť. Nebudú ju rezať ani okopávať, vyrastie na nej tŕnie a bodliaky.“ (Iz 5, 5-6)
Apoštol Pavol a aj prorok Izaiáš nás tak vyzývajú, aby sme si dobre všímali život Izraelského národa, lebo to, čo pre ich tvrdohlavosť doľahlo na ich plecia, to pre našu tvrdohlavosť môže doľahnúť aj na naše plecia. Túto skúsenosť interpretuje aj emeritný pápež Benedikt XVI. v knihe Duch liturgie.
Na ubolený izraelský národ v Egypte zhliadol Boh a prostredníctvom vodcu Mojžiša ho vyzval, aby vykročil z Egypta a zaujal prisľúbenú krajinu. Izrael musí vykročiť, aby vstúpil do zasľúbenej zeme, kde bude prinášať Bohu čistý kult, ktorý už nie je ovplyvnený falošnými egyptskými modlami, ale ktorý si vyvolil sám Boh. Na vrchu Sinaj zároveň Boh skrze Mojžiša ohlasuje a odovzdáva ľudu desatoro svätých slov svojej vôle. Tým naznačuje, že k Božiemu kultu, k liturgii, patrí život podľa Božej vôle. Tak sú do seba nerozlučne späté tri inštitúcie: kult, právo, morálka. Právo, ktoré nie je založené na mravnosti sa stáva bezprávím. Morálka a právo, ktoré nepochádzajú z pohľadu Boha, degradujú človeka, upierajú mu pohľad na Nekonečné a Večné. Kult a právo sa nemôžu od seba oddeľovať. Tam, kde mizne Božie právo, tam sa rozplýva aj ľudský právny poriadok. Len preto, že Izrael prijal zmluvu a v nej spoločnú formu právneho života, len preto dostal do vlastníctva krajinu. Vždy, keď Izrael odpadne od pravej Bohopocty, upadá aj jeho sloboda. Ak právo mizne, vyústi to do straty krajiny. Deuteronómium – Druhozákon, ktorý krátko pred vstupom do zasľúbenej krajiny Boh nanovo potvrdzuje zároveň ukazuje, čo je základom každého prebývania v krajine: Život v súlade s Božím právom, ktoré správne usporiada ľudské záležitosti. Len ak je správny vzťah k Bohu, len vtedy môžu byť správne ostatné ľudské vzťahy. Právo je pre slobodu a spoločenstvo konštitutívne. Poklona, to znamená správny spôsob vzťahu k Bohu, je konštitutívna pre právo. Človek si nemôže vytvárať kult sám od seba. Ak sa mu Boh neukáže, siahne do prázdna. Ak sa Boh neukazuje, potom človek môže stavať oltáre iba neznámemu bohu. Ozajstná liturgia predpokladá, že Boh sám odpovie a naznačí, ako sa mu máme klaňať. Príbeh o Zlatom teľati je varovaním pred vlastným a sebeckým kultom. Keď sa poklona Bohu premieňa na úzkoprsé oslavovanie samých seba: jedlo, pitie, zábava, tu už viac nejde o Boha, ale o vytvorenie vlastného alternatívneho sveta. Liturgia sa zamieňa za prázdnu hru, na konci ktorej je frustrácia a pocit prázdna a nakoniec samotná strata krajiny.
Máme byť vystrašení? Máme byť vystrašení z korona krízy? Koľko takýchto kríz tu už v dejinách ľudstva bolo. A koľko ich zažili naši predkovia! Apoštol Pavol nám dnes ponúka spôsob, ako si zachovať pokoj: modlitba, modlitba, modlitba podložená všetkým, čo je pravdivé, cudné, mravne čisté, spravodlivé, čo je milé a má dobrú povesť. Apoštol Pavol napokon dodáva: „A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi!“
Text a foto: Jozef Žvanda