Český kardinál Tomáš Špidlík často začínal svoje príhovory úsmevným vtipom. Jeho poslucháči sa spočiatku pousmiali, aby zakrátko zvážneli nad hlbokou, a niekedy aj trpkou pravdou o nás ľuďoch, ukrytou v danom v tipe. A tak v súvislosti s dnešným Ježišovým podobenstvom o boháčovi, ktorý ignoroval chudáka Lazára pred bránou svojho domu a za svoju ľahostajnosť si vyslúžil hrozivé pekelné muky, prišla mi na myseľ vtipná príhoda, ktorá sa udiala vo Vatikáne v čase, keď slávny Michelangelo stvárňoval výjav Posledného súdu na hlavnej stene Sixtínskej kaplnky. Stalo sa, že jeden z prelátov neustále kritizoval prácu umelca, a tak napálený Michelangelo jeho tvár stvárnil v tvári jedného z diablov v pekle. Keď to prelát spozoroval, nesmierne sa pohoršil a okamžite kráčal za pápežom so sťažnosťou, aby s tým niečo urobil. No pápež Klement VII. rozčúlenému prelátovi v pokoji odpovedal: „Excelencia, ak by Vás umelec namaľoval do očistca, s tým by sa dalo ešte niečo urobiť, ale s tým, že Ste skončili v pekle, s tým už nemôže nič urobiť ani sám pápež!“
Čo nám chce povedať dnešné Božie slovo? Ježiš podobenstvo o boháčovi a chudákovi Lazárovi rozpovedal farizejom, teda vrstve vzdelaných a vplyvných ľudí, ktorí vo vtedajšom Izraeli vlastnili v rukách politickú a aj náboženskú moc. Aj keď sa medzi nimi nachádzali aj spravodliví a múdri muži, akými boli Gamaliel a Nikodém, farizeji sa vo všeobecnosti prezentovali svojou povrchnou zbožnosťou, dvojtvárnosťou, tvrdosťou a ľahostajnosťou voči obyčajnému človeku. Presne tak, ako boháč z podobenstva. Človek sa tak môže pýtať, čo sa stalo s boháčovým srdcom, že sa stalo tak ľahostajným a necitlivým voči utrpeniu blížneho? Čo sa stalo so srdcami farizejov, tak necitlivými voči utrpeniu chudobného ľudu? Je to presne to, čo žiaľ dnes pozorujeme na mnohých miestach aj v našej spoločnosti. Vstúpila medzi nás necitlivosť a ľahostajnosť. V mnohých prípadoch sme sa zakuklili do svojej bubliny, v mnohých prípadoch nás zaujíma, len aby sme sa my mali dobre, ja a prípadne aj moja rodina. Čo sa s nami stalo? Zvykneme sa vyhovárať na pandémiu či na vojnu na Ukrajine. Nie je toto všetko však ovocím dlhodobého procesu v našej krajine, v Európe a vo svete? Nestalo sa to, že pandémia a vojna iba vyplavili na povrch to, čo sme dlhodobo v sebe živili?
V podobenstve, keď už boháč zažíva v pekle smrteľné muky a keď prosí Abraháma, aby poslal Lazára za jeho piatimi bratmi, aby ich pred týmito mukami vystríhal, Abrahám odpovedá: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ Tu je ukrytá odpoveď na tajomstvo boháčovej necitlivosti a ľahostajnosti. Toto všetko sa zrodilo v srdci boháča kedysi dávno. Všetko to začalo chvíľou, v ktorej možno ešte ako dieťa či mladík prestal počúvať slová Mojžiša a prorokov, keď sa sám v sebe stal bôžikom. Niet sa čo diviť, ale vo chvíli keď prestaneme mať úctu k Bohu, je len otázkou času, keď sa to prejaví na neúcte voči človeku a stvorenstvu. Ježiš tak týmto podobenstvom – obrazom dal farizejom, a dnes aj nám jasne najavo, čo sa môže stáť aj s nimi a aj s nami, lebo raz aj my zomrieme, ak sa ich srdcia, ak sa naše srdcia nezmenia, ak sa naozaj neobrátia k Bohu a k človeku. Obraz pekla tu Ježiš nepoužil len tak do vetra.
A tak sú tu dva paradoxy ľudí, ktorí sa dostali do pekla. Ten prvý z nášho úsmevného príbehu, šomrajúci prelát, ktorý sa možno až príliš miešal do vecí vôkol seba a možno k plneniu svojich povinností bol ľahostajný, alebo ten druhý, boháč, ktorým môže byť každý z nás, či boháč, či chudobný, ak si žije iba sám pre seba, aby mi dobre bolo, len aby som sa ja mal dobre. A ako sa majú tí druhí, povedzme na Ukrajine, to ma nezajíma.
Pozitívnym príkladom pre nás môže byť zosnulá britská kráľovná Alžbeta II., ktorá svojou múdrosťou a pokorou spájala celé národy a aj svoju rodinu, v ktorej sa tiež začali prejavovať negatívne vplyvy modernej doby, napr. rozvod sestry a svojich troch detí. Zosnulá kráľovná, ktorú mali v úcte celé národy, sa aj napriek svojej slabosti usilovala naplniť požiadavku apoštola Pavla, ktorá zaznela v dnešnom druhom čítaní svojmu žiakovi Timotejovi, ale aj nám: „Boží človek, usiluj sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť. Bojuj dobrý boj viery a zmocni sa večného života; veď doň si povolaný a zložil si pred mnohými svedkami dobré vyznanie.“ A spravodlivé, nábožné, veriace, láskavé, trpezlivé mierne srdce nemôže byť ľahostajné voči Bohu a voči človeku.
Jozef Žvanda, Foto: Internet