Pozrel som sa na ňu. Naozaj nevie, že je chorá? Alebo nechce vedieť? Oči jej nepokojne behali. „Nemusíš sa báť…“ šepkala. Nepochopil som hneď, čo tým myslí a prečo je také dôležité, aby som práve ja nemal strach… Sklonil som sa k nej. „Lež chvíľku celkom ticho a nehýb sa.“ Pobozkal som ju. Ústa mala suché a horúce. Keď som sa vzpriamil, videl som, že plače. Plakala tichučko, oči doširoka roztvorené a tvár sa jej ani nepohla. Slzy sa jej prúdom valili z očí. „Preboha, Pat…“ „Som šťastná,“ povedala. Stál som tam a hľadel som na ňu. Boli to iba dve slová, aké som ešte nikdy nepočul. Poznal som dosť žien, no vždy to boli iba povrchné stretnutia, dobrodružstvá, občas zaujímavá hodina, večer vo dvojici, útek pred sebou, pred zúfalstvom, pred prázdnotou. Nechcel som ani, aby to bolo inak, lebo som sa naučil, že človek sa nemôže spoľahnúť na nikoho okrem seba a prípadne kamaráta. Teraz som si náhle uvedomil, že jestvuje človek, pre ktorého niečo znamenám jednoducho už tým, že som tu, a že je šťastný, pretože som tu. (E.M. Remarque: Traja kamaráti, s. 251-252)
Ten otec z podobenstva. Ten otec poprosil svojich dvoch synov, aby šli pracovať do vinice. Potreboval ich pomoc, delil sa s nimi o prácu, prosil o lásku. V tej vinici nechcel byť sám. Veď ako to bolí, byť sám… A možno tu ani o prácu nešlo, skôr o to, aby mohol byť spolu s nimi, veď tak veľa znamenali pre neho. Každého z nich tak pekne oslovil: „Syn môj…“ Tak veľmi túžil, aby boli šťastní už len tým, že on je a že sú spolu. Prosil, žobral o lásku.
Kto sú tí dvaja synovia z dnešného podobenstva? Tým prvým, ktorý odpovedal áno, no do vinice nešiel, je židovský národ, ktorý si Boh vyvolil, národ, ktorý tak veľmi miloval, národ, u ktorého žobral o lásku, národ, ktorý ho však v jeho milovanom Synovi, Ježišovi Kristovi neprijal. A nepatríme sem však aj my, európski kresťania? Tak veľa dobra sme skrze evanjelium prijali. Evanjelium kompatibilné s gréckou filozofiou a rímskym právom nám, Európanom, počas stáročí pomáhalo rásť, pomáhalo nám budovať demokraciu, slobodné a nezávislé štáty, z ktorých väčšina z nich tvorí dnes aj jeden spoločný domov, Európsku Úniu. To všetko bolo postavené na kresťanských princípoch a zodpovednej slobode. Odtiaľ, z Európy, sa do celého sveta počas stáročí šírila kresťanská kultúra, ktorá dvíhala národy. Odtiaľ sa však neraz do sveta šírila aj nekultúra arogancie a moci, podložená chaotickým chápaním slobody, úplne odtrhnutej od evanjelia. No náš Boh nás aj dnes prosí o našu lásku a nechce byť vytlačený z našich sŕdc a domovov. To by hneď aj znamenalo z našich sŕdc a domovov vytlačiť človeka, čo sa zvlášť v prípade starých a chorých ľudí a nenarodených detí aj nehorázne deje. no z našich domovov už zmizli kríže, zmizol Kristov kríž, symbol spásy. Čo ho nahradí, aký nový kríž? A kto nám ho pomôže niesť? Veď kríž bez Lásky neunesieš, vravieval sv. Ján Pavol II. A koľko nenávisti sa nachádza v našich internetových diskusiách… Náš Boh však predsa dnes žobre o lásku našich sŕdc, tak veľmi prosí.
Kto je tým druhým synom z dnešného podobenstva? Sú to tí vytlačení na okraj spoločnosti, moderní pohania, mýtnici, neviestky, hriešnici, čierni, šikmookí, utečenci, ktorých nemusíme… Tí neraz spočiatku Boha nemuseli, a nemuseli ani Ježiša Krista, no nakoniec ho vo svojej biede s pomocou Božej milosti prijali a v Ježišovi Kristovi, spoznali Mesiáša, Božieho Baránka. A prijali aj jeho doráňanú Nevestu, Cirkev, Poľnú nemocnicu. Boh sa ich zvláštnym spôsobom dotkol a zmenil ich srdcia, aby už nevideli iba samých seba, ale aj bratov a sestry. Tešia sa z Boha už len tým, že je.
Avšak je tu ešte tretí syn. V podobenstve sa síce o ňom nehovorí. Tretí syn, no v skutočnosti naozaj Prvý, ktorý na Otcovu výzvu odpovedal áno, ktorý sa teší z Otca už len tým, že je. Tento syn, Boží Syn, povedal áno a hneď aj šiel do vinice, na Golgotu. Tento tretí, Prvý Syn, nás dnes slovami apoštola Pavla vyzýva: „Bratia, ak jestvuje nejaké potešenie vo mne, v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho.“
Robby z románu Traja kamaráti takto nám dnes otvára svoje srdce: „Poznal som dosť žien, no vždy to boli iba povrchné stretnutia, dobrodružstvá, občas zaujímavá hodina, večer vo dvojici, útek pred sebou, pred zúfalstvom, pred prázdnotou. Nechcel som ani, aby to bolo inak, lebo som sa naučil, že človek sa nemôže spoľahnúť na nikoho okrem seba a prípadne kamaráta. Teraz som si náhle uvedomil, že jestvuje človek, pre ktorého niečo znamenám jednoducho už tým, že som tu, a že je šťastný, pretože som tu.“
Nuž v ktorom synovi sa môžeme nájsť my?
Text: Jozef Žvanda
Foto: Archív Jozefa Žvandu
(E.M. Remarque: Traja kamaráti. Petit Press. Bratislava 2005, s. 251-252)