Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. (Lk 1, 57-66)
Nie, chlapec nebude nosiť otcovo meno, aj keď je takýto zvyk v Izraeli už po stáročia. Chlapec, ktorý sa teraz narodil, sa nebude volať Zachariáš, čo znamená Jahve sa rozpamätal, a aj keď je toto meno spojené so Zachariášom, ktorý v rokoch 520-518 pr. Kr. pôsobil v Izraeli ako prorok znovu výstavby chrámu a prorok vnútornej obnovy ľudu. Tento chlapec nemá kráčať v línii svojho otca, kňaza, ktorý ešte reprezentuje Starú zmluvu a uctieva Boha, ktorý sa rozpamätáva, a predsa je to akoby Boh, trocha ešte vzdialený od človeka. Tento Boh, ktorý sa počas stáročí síce prihováral k prorokom a kráľom Izraela, je akoby ešte vzdialeným a žiarlivým Bohom, ktorý požaduje vernosť ľudského srdca. No toto ľudské srdce si neraz len ťažko budovalo svoju cestičku k Bohu, lebo Ho ešte celkom nepoznalo. Boh ešte izraelskému ľudu neodhalil celé svoje tajomstvo, že je Trojjediný, že je Láska, že má milujúce srdce, ktoré túži milovať a túži po vzťahu s ľudským srdcom. Preto nie meno Zachariáš, meno Zachariáš už nie, veď hľa, rodí sa čosi nové…
Chlapec, ktorý sa dnes rodí, už nebude nositeľom mena čohosi starého, čo už málo oslovuje. On dostáva nové meno, meno Ján, hebr. Jochanán, čo znamená Boh je milostivý. Tento chlapček, ktorý dnes prichádza na svet, už bude ohlasovať niečo nové. Jeho meno naznačuje, že stane sa predchodcom toho, ktorý je Milostivý, stane sa predchodcom Slova, večného Slova od večnosti, ktoré sa v plnosti času stane človekom, aby ohlasovalo novú éru, éru Božieho milosrdenstva a Božej dobroty. Ján sa stane predchodcom toho, ktorý je Božím Synom, toho, ktorý prichádza z neba nám vo všetkom podobný, okrem hriechu, aby budoval s človekom nový vzťah, vzťah lásky, milosrdenstva, pravdy, dobroty a spravodlivosti. Chlapec, ktorý sa dnes rodí, stane sa Krstiteľom, svätým Jánom Krstiteľom, v ktorého mocnom hlase židovský národ rozpozná proroka. On raz ukáže na neznámeho muža z Nazareta slovami: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“ On raz pokrstí Božieho Syna, a na vlastné uši bude počuť na adresu pokrsteného hlas z neba: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie, jeho počúvajte!“ On v úplnej pokore vyriekne, že nie je Mesiáš a ani ten, za koho ho pokladajú. On v úplnej pokore vyriekne: „Ja nie som hoden rozviazať mu remienky na obuvi“. On vyriekne na adresu Božieho Syna: „On musí rásť a mňa ubúdať.“ On bude mať vo väzení pochybnosti: „Si to naozaj ty, alebo máme čakať iného?“
Nuž preto nie otcovo meno, ale nové meno Ján – Boh je milosrdný! Aj my v krste okrem mena, ktoré nám dávajú rodičia, dostávame nové meno, meno Kresťan, odvodené od Kristovho mena: Christos = Pomazaný. V krste prijímame Kristovo meno, meno Božieho Syna, meno Syna, ktoré Otcom je Boh, milosrdný Boh. Aj my vo svojom mene nosíme toto slovo: „Boh je milosrdný,“ nosíme v sebe novosť každodenného Božieho milosrdenstva, ktoré sa nikdy neunaví. Naše meno kresťan nám ukazuje, na koho sa máme v živote obracať a na aký vrch nášho života máme dennodenne vystupovať. Tým vrchom je Trojjediný Boh, milosrdný Boh, nekonečne milosrdný Boh. Nie, už nemáme veriť falošným bôžikom, už nemáme veriť falošným moderným technologickým bôžikom. Svätý Ján Krstiteľ, ktorého meno znamená Boh je milosrdný, nám ukazuje na Božieho Baránka, ktorý je stále aktuálny a stále nový, lebo denne sa rodí a denne sa v nekrvavej obeti obetuje v chrámoch celého sveta a dokonca aj v tom najposlednejšiom kostolíku sveta, kdesi Pánu Bohu, ktorý je milosrdný, za chrbtom.
Text a foto: Jozef Žvanda