Nedeľu čo nedeľu sa schádzame na slávení svätej omše, počas ktorej sa nám ponúkajú dva stoly, a to Stôl Božieho slova a Stôl Božieho chleba. Svätá omša nám však ešte ponúka aj stôl stretnutia. Veď vo svätej omši sa stretávame so živým Bohom a s celou Cirkvou, stôl stretnutia s bratmi a sestrami roztratenými po celom svete. A tak v tom našom uponáhľanom a hlučnom živote, kde panuje hrmot slov, ako to zaznieva aj z dnešného druhého čítania, sa môžeme v tichosti a v pokoji stretnúť a porozprávať a tak žiť sviatosť stretnutia, sviatosť blízkosti.
Predsa však najkľúčovejšie sú tie dva stoly, stôl Božieho slova – Evanjelium a Stôl Božieho chleba – Eucharistia. Stôl Božieho stola nám neponúka primárne výroky mudrcov, filozofov a veľkých ľudí doby minulej, či tej dnešnej. V Bohoslužbe slova na prvom mieste počúvame Večné Slovo, Ježiša Krista, ktorý sa stal človekom a prebýval medzi nami. Vzťah medzi Ježišom a medzi nami, ako to spomína český kardinál Tomáš Špidlík v jednom zo svojich Vatikánskych príhovorov, je ako vzťah medzi slnkom a zemou. Zem obieha okolo slnka a zároveň sa otáča okolo svojej osi, a zem takto koná iba vďaka príťažlivosti slnka. Slnko priťahuje k sebe zem a vďaka tomu zem neskončí v neznámych obrovských vesmírnych končinách. Tak je to aj s Ježišom a človekom. Ježiš svojou mocou, ktorej meno je láska, priťahuje k sebe človeka, aby ten neskončil v akýchsi pozemských prázdnotách tohto sveta. Kardinál Špidlík však ešte spomína aj mesiac, ktorému antická filozofia dávala meno klamár. Mesiac totiž z ľudského pohľadu mení svoj tvar, je premenlivý. Keď z neho ubúda, my ho vidíme v tvare písmena „C“, keď rastie, vidíme ho v tvare písmena „D“. Avšak písmeno „C“, ktoré pre nás znamená, že mesiac Cúva, v latinčine skôr hovorí o raste a naopak slovo „D“, ktoré pre nás znamená Dorastá, má v latinskom jazyku opačný výraz. Tu možno nájsť príčinu, podľa ktorej antická filozofia nazvala mesiac klamárom a zároveň ho prirovnala k verejnej mienke, ktorá je často klamlivá, plytká a povrchná a ktorá žiaľ zasahovala a ovplyvňovala ľudí všetkých čias, aj nás, ľudí našej doby, a to žiaľ často negatívne. Preto podľa kardinála Špidlíka do centra nášho života nemáme postaviť verejnú mienku, čo si kto myslí, čo kto povedal, ale Ježiša, Večné Slovo, lebo iba vďaka nemu sa nestratíme v často klamlivom svete pomýlených názorov a hodnôt, o ovocím ktorých je smútok, opustenosť a osamelosť.
Aj preto dnes počúvame Ježiša a jeho slovo, jeho pohľad na náš život. Pán Ježiš, ale aj celá Bohoslužba slova nás dnes opäť upozorňuje na potrebu pokory a skromnosti v našom živote. Keď si totiž všimol, že na hostine, kam aj jeho pozvali, si pozvaní hostia vyberali popredné miesta, povedal: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto.“ Ježiš týmto slovom nemyslí, že máme byť vypočítaví. Skôr mu ide o to, aby sme sa za každú cenu nevytŕčali, aby tak nakoniec nedošlo k trápnej situácii a my by sme vyšli na smiech. V jednom českom prísloví sa hovorí: “Jmená hloupých, na všech sloupých!” Ježiš chce svojim slovom povedať, že aj na hostine a aj v spoločnosti sú aj popredné miesta, ktoré sú určené konkrétnym ľuďom. Napríklad na svadbe predsa nemôžeme nevestu a ženícha posadiť niekde do kúta. Pani prezidentku, či iných štátnikov alebo Svätého Otca, šéfov firiem, či nemocníc, nemôžeme posadiť do kúta. Tým patrí popredné miesto. Čo však chce ďalej Ježiš povedať, že každá osoba, ktorá má v spoločnosti nejaké spoločenské postavenie, nesie v spoločnosti aj istý stupeň zodpovednosti, z ktorej vyplýva povinnosť slúžiť. Veď aj za slovom minister sa skrýva slovo služba. Každé popredné miesto má byť podložné zodpovednou službou, s ochotou konať v pravde, láske a spravodlivosti pre spoločné dobro všetkých, naozaj všetkých. A vždy aj vo svetle večnosti. Aj preto počúvame v dnešnom prvom čítaní slová z Knihy Sirachovho syna: „Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva. Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha.“ Teda nie hrmot slov verejnej mienky, ktorá nás môže sofistikovane manipulovať a odvádzať od podstaty a tiež nie za každú cenu chcieť sedieť na poprednom mieste. Niekedy sa však poprednému miestu nevyhneme. Avšak toto naše popredné miesto má byť podložené životom zodpovedným pred Bohom a ľuďmi a bude si nás vážiť aj Boh a aj svet. Aby sme to dokázali, vždy sa potrebujeme držať nie často klamlivej a nestálej verejnej mienky, lež tej krásnej Ježišovej príťažlivosti, ktorá nás povedie po správnych životných cestách a raz nás privedie aj do večného raja.
Text a foto: Jozef Žvanda