Keď Ján videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ (Jn 1, 29)
V nedeľu čo nedeľu sa stretávame my, kresťania, na slávení svätej omše. Práve v nedeľu sa v Božom chráme stretávame na počúvaní Božieho slova a slávení Eucharistie, lebo nedeľa má pre nás kresťanov obrovský význam: V nedeľu vstal Pán Ježiš z mŕtvych, a toto je pre nás najväčšia historická udalosť. Vo svetle Pánovho vzkriesenia náš život vidíme v inej perspektíve, v perspektíve života a nie smrti, v perspektíve radosti a nie strachu, v perspektíve nádeje a nie beznádeje. V nedeľu čo nedeľu prichádzame do Pánovho chrámu, ale povedzme si pravdu, ako sa nám možno niekedy nechce, ako to niekedy so svätou omšou odkladáme na poslednú chvíľu a ako niekedy niektorí len tak z ľahostajnosti prestanú navštevovať Boží chrám a cesta do kostola zakrátko zarastie burinou. Aký má však zmysel cesta, ktorá nevedie do kostola? Má takáto cesta, ktorá nás odvádza od Božieho chrámu a od Boha zmysel? Život ukazuje, že keď cesta do kostola zarastie burinou, ľahko burinou života zarastie aj ľudské srdce. Nuž byť či nebyť, ísť do kostola či nie?
Účasť na svätej omši má pre nás kresťanov obrovský význam, na jednej strane sa ako spoločenstvo skrze svätú omšu vo vertikálnom rozmere spájame s Bohom, ktorý nás živí svojim Slovom a Eucharistiou, na druhej strane je to horizontálny rozmer, sociálny rozmer, ktorý nám vraví, že sa navzájom potrebujeme stretávať, že potrebujeme byť spolu. Zvlášť to pociťujú starší ľudia, pre ktorých je kostol už iba jednou z mála možností, ako sa dostať medzi ľudí. Vážnosť vertikálneho rozmeru, teda byť spolu s Bohom a vážnosť horizontálneho rozmeru, teda byť spolu, si uvedomila aj Cirkev, ktorá nám ústami Učiteľského úradu v jednom z Piatich cirkevných prikázaní nariaďuje, že sa máme zúčastniť svätej omše v nedeľu a v prikázaný sviatok. Kto takto z lenivosti neučiní, pácha ťažký hriech. V skutočnosti je však povinnosť iba sekundárnou záležitosťou. Tou primárnou je fakt, že prísť do Božieho chrámu je milosťou, ja nemusím, ja smiem, ja smiem ísť do chrámu. A do Božieho chrámu idem z jediného dôvodu, z lásky k Pánu Bohu, z vďačnosti voči Bohu. Toto je jediný ozajstný dôvod: Z lásky a z vďačnosti voči Bohu, ktorý nás z veľkej lásky stvoril a ešte z väčšej lásky vykúpil.
Keď prichádzame do kostola sa modliť, nestrácame čas, ba naopak svoj čas rozmnožujeme. Ak dokážeme z tých 196 hodín týždňa aspoň jednu hodinu, a to v nedeľu, darovať Bohu, Boh nám tento čas rozmnoží. Tak vraví emeritný pápež Benedikt XVI: „Keď sa modlíme, šetríme si čas, lebo Pán nám vzbudí myšlienku, ako svoj problém vyriešiť a zároveň nám pošle do cesty dobrých ľudí, ktorí nám s našim problémom pomôžu, a tak nakoniec úlohu, ktorú by sme mali vyplniť za desať hodín, splníme napr. za šesť hodín.“
Keď prichádzame na nedeľnú svätú omšu, zároveň sa dejú veľké veci, aj keď v tejto chvíli sú ešte neviditeľné, ešte iba klíčia. V kostole počas slávenia svätej omše niekoľkokrát vyslovujeme prosbu o pokoj, a tým veľmi slúžime celému ľudstvu. Hneď v úvode v úkone kajúcnosti prosíme Boha o odpustenie hriechov, ktoré spôsobujú v našom živote nepokoj až do takej miery, že prerastú v tragické rodinné, spoločenské a vojnové konflikty. V spoločnej modlitbe veriacich sa opäť modlíme za ľud celého sveta. Toto sa deje aj v Eucharistickej modlitbe, keď po premenení sa kňaz v príhovore spolu s veriacimi opäť modlí za celý svet a za všetkých ľudí, za živých aj mŕtvych. A potom krátko pred svätým prijímaním prichádza vrchol prosby o pokoj, prosby o pokoj pre ľudské srdcia, pre svet, pre Ameriku, Irán, Irak, Afganistan, pre Južný Sudán, pre Ukrajinu a Rusko, pre Slovensko…
Vrchol prosby o pokoj prichádza v Lámaní chleba, ktoré má hlbokú symboliku. Tak, ako kňaz pred svätým prijímaním láme Eucharistický chlieb na menšie časti, aby ho potom mohol spolu s veriacim ľudom spoločne prijímať, tak bol na kríži lámaný aj Boží chlieb, Chlieb života, Ježiš Kristus, Boží Syn a Spasiteľ sveta, Baránok Boží, na ktorého dnes v Evanjeliu ukazuje svätý Ján Krstiteľ. Keď Ján videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ Pri Lámaní chleba v hlbokej pokore hľadíme na ruky kňňaza, ktoré lámu Eucharistický chlieb, je to Boží Baránok, Spasiteľ sveta. V tej chvíli dvakrát vyslovujeme Jánove slová s prosbou o zmilovanie: „Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami! Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami!“ A napokon ešte raz zaznie naše slovo k Božiemu Baránkovi s prosbou, s nesmiernou prosbou o pokoj: „Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, daruj nám pokoj!“ Vyslovujeme: „Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, daruj nám pokoj!“, aj keď niektorí to možno myslia takto: „Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, DAJ nám pokoj, DAJ nám svätý pokoj!“
Ako veľmi dnešný svet potrebuje pokoj, ozajstný pokoj, pokoj, ktorý sa hlboko dotýka ľudského života, pokoj, ktorý preniká ľudské srdce, pokoj, ktorý sa túži darovať a šíriť ďalej aj k iným srdciam, k srdciam celého sveta, pokoj, ktorý nás vyzýva, aby sme sa sami stali budovateľmi a šíriteľmi pokoja, pokoj, ktorý nám priniesol Boží Baránok, lebo jedine On, jediný, Boží Baránok prináša ozajstný pokoj na túto zem. Lebo toto je Božia vôľa: „Boží pokoj pre ľudské srdcia! Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! Sláva Ti a chvála Víťazný Baránok, Boží Baránok!“
Dnes, nuž aj dnes na tomto mieste, v tomto našom chráme, nesmierne slúžime svetu, lebo počas svätej omše sa modlíme o pokoj, o Boží pokoj pre každé ľudské srdce. A pritom vôbec nestrácame čas, ba práve naopak, šetríme si ho, Boh nám ho rozmnožuje.
Jozef Žvanda
Foto: Internet