Skip to content Skip to footer

16. nedeľa A 2020, Svojím slovom byť ľudský, (Mud 12, 13.16-19)

Počas Svetových dní mládeže v Rio de Janeiro v roku 2013 v jedno dopoludnie v rámci duchovného rozhovoru ma svojim postojom zaujalo jedno mladé dievča, vysokoškoláčka v Východu. Ešte v ten deň som si sadol k počítaču a napísal som úvahu, ktorej som dal názov: O sile stáť si za slovom

Dnes je štvrtok 25. júla 2013, od rána husto prší, vonku je chladno a naše mladé slovenské spoločenstvo opäť pritúlil Kostol Božieho hrobu. Katechézu, ktorá začalo rannou modlitbou o 9.00 hod. šikovne moderujú dvaja študenti z Katolíckej univerzity v Ružomberku, Janko a Radka. Som na nich hrdý. Hrdý som aj na ostatných našich študentov, aj na mladý študentský zaľúbený párik, Janka a Lucku. Tí v dnešné dopoludnie pred zrakmi prítomných vydávajú svedectvo o svojom vzťahu. Napriek príjemnej atmosfére kostola, miesto nás kňazov sa nachádza vonku pod altánkom za kostolom. Po tieto dni je v dopoludňajších hodinách vyhradené pre vysluhovanie sviatosti zmierenia a vedenie duchovných rozhovorov. Mladí túto ponuku aj radi využívajú, a tak kňazskú dušu ani nenapadne myslieť na nejaký chlad a dážď.

Asi o 10.00 hod. dopoludnia sem prichádza aj sympatická vysokoškoláčka z východného Slovenska. Keď si všimnem, že mieri rovno ku mne, v duchu sa za ňu modlím, hneď ju aj srdečne vítam a ani netuším, akým darom ma o chvíľu obdarí.

Času je tu v Južnej Amerike „na rozdiel od Európy“ dosť, niet sa kam ponáhľať, a tak dievčina pomaly otvára svoje srdce. Trpezlivo ju počúvam. Hlava mi našťastie, možno aj vďaka tej zime, nepadá. Aspoň ma nebude bolieť krk. Keď dohovorí, na chvíľu zosmutnie. Hneď si to všímam, a tak sa jej pýtam, čo sa deje. Dievča ma prekvapí náhlou odpoveďou: „Dnes popoludní odchádzam domov!“ „Nerozumiem,“ hovorím jej a pokračujem: „Kam domov?“ „Na Slovensko, predsa,“ odpovedá. „Ako to?“, pýtam sa ďalej. Vysokoškoláčka mi naozaj potvrdí, že dnes popoludní cestuje na Slovensko. Dôvodom je svadba jej kamarátky. „Sľúbila som jej, že na svadbu prídem a budem jej aj svadobným svedkom,“ dodáva a v tichosti pokračuje: „Všetci ma prehovárajú, aby som zostala, veď je tu fajn atmosféra a človek už možno takéto niečo nezažije. Všetci ma prehovárajú… Tu v RIO je fakt „cool“, je tu fakt skvele. No ja chcem svoje slovo dodržať. Tá svadba sa už predsa nikdy nezopakuje a ide o moju najlepšiu kamarátku,“ dodáva a potom sa už odmlčí.

Mlčím a nad tým všetkým premýšľam. Premýšľam a žasnem nad mladou dievčinou, ktorá to napriek nepochopeniu okolia má v hlave a v srdci úplne jasné. Veď, aby naše slovo malo svoju váhu, musíme ho dodržať, aj keď to bolí, a niekedy aj možno veľmi bolí. Po krátkej chvíľke vzájomného mlčania sa na ňu jemne usmejem a ďakujem jej za tak krásne svedectvo. Ďakujem je, že ma dnes obdarovala nádherným darom, krásou svojho charakteru.

Slová mladej vysokoškoláčky mi dnes veľmi pomohli. Aj vďaka nej som si nanovo uvedomil to, čo je aj pre môj život podstatné. Aj vďaka nej už dnes tu v RIO hľadím ponad horizonty života, svojho života. Skrze slová tohto dievčaťa už dnes hľadím na chvíľu, keď raz budem stáť pred svojim Pánom, už vo večnosti. Rád, tak rád mu chcem raz povedať: „Drahý Pane, s Tvojou pomocou som svoje slovo, že Ti chcem navždy patriť, svoje slovo som dodržal. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru a kňazstvo som zachoval!“ Aj takýmto darom som bol dnes v RIO obdarený. Tým sa plnia aj slová nášho Pána, že kto pre Jeho kráľovstvo opustí všetko, dostane stonásobne viac. Slová sa plnia. 25. júl 2013, RIO DE JANEIRO

Prečo som sa v dnešnú nedeľu nechal inšpirovať onou skúsenosťou už spred siedmich rokov z RIO? V prvom čítaní sme dnes mohli počuť: „Okrem teba niet iného Boha, ktorý by sa staral o všetko, aby si musel dokazovať, že nesúdiš nespravodlivo. Veď tvoja sila je základom spravodlivosti a to, že si Pánom všetkého, robí ťa zhovievavým ku všetkému… Takýmto počínaním si poučil svoj ľud, že spravodlivý človek má byť ľudský; a svojim synom si dal dobrú nádej, že po hriechu dávaš príležitosť na pokánie.“ (Mud 12, 13.16-19)Vypočujme si ešte raz časť poslednej vety: „Takýmto počínaním si poučil svoj ľud, že spravodlivý človek má byť ľudský…“

„…že spravodlivý človek má byť ľudský…“ Či nie je skutočná ľudskosť totožná s vernosťou, s vernosťou slovu, ktoré sme vyslovili, s vernosťou slovu, ktoré sme predtým starostlivo zvážili a až potom sme ho vyslovili? Či nie je človek spravodlivý tým, že je ľudský, tzn. že nie je unáhlený vo svojich súdoch, a že skôr než vysloví svoje slovo, toto slovo najprv naozaj starostlivo zváži, premyslí, premodlí, a aj keď možno vysloví aj slovo kritické, predsa je toto jeho slovo konštruktívne kritické, vyslovené s láskou a milosrdenstvom, slovo, za ktorým si dotyčný človek naplno stojí, slovo, ktorému je naplno verný?

Takýmto je Boh, je naplno Božský, lebo je naplno ľudský. Je naplno ľudský, lebo je verný svojmu slovu a nesúdi unáhlene, ale je zhovievavý, trpezlivý a milosrdný a necháva v pokoji oboje rásť, aj kúkoľ, aj pšenicu a dáva príležitosť kúkoľu k zmene. V ľudskom svete nie je možné, aby sa kúkoľ zmenil v pšenicu, no v tom Božom, je všetko možné, je možné, že sa kúkoľ zmení v pšenicu vo chvíli, keď sa kúkoľ – človek stane naplno ľudským, keď už nebude unáhlený vo svojich súdoch, ale skôr než vysloví svoje slovo, toto slovo naozaj starostlivo zváži, premyslí, premodlí, a aj keď vysloví slovo kritické, predsa bude to konštruktívne kritické slovo, vyslovené s láskou a milosrdenstvom, slovo, za ktorým si naplno stojí, slovo, ktorému je naplno verný. Vtedy sa kúkoľ zmení v pšenicu.

Tá dievčina vtedy v RIO bola naplno ľudská a ja som Vám dnes mohol jej príbeh, príbeh spravodlivého dievčaťa, naplno ľudského dievčaťa, dnes som Vám ten príbeh mohol vyrozprávať. Bohu vďaka!

Amen!

Text: Jozef Žvanda

Foto: Internet