Je dobré, že more má svoje brehy?Je dobré, že človek má svoje brehy?
Pán odpovedal Jóbovi z víchrice: „Kto uzavrel bránami more, keď vytrysklo, akoby vyšlo z materského lona, keď som ho zaodel oblakom a temnotou ho ovinul ako plienkami? Obohnal som ho svojou hranicou, umiestil bránu a závoru a povedal som: Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn.“ (Job 38, 1, 8-11) „Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn!“ Morské brehy slúžia k tomu, aby sa rozbila pýcha morských vĺn, aby nezničila prímorské mestá, dediny a rôzne usadlosti. Aby morská voda neničila, lež aby slúžila, potrebuje brehy. Na brehoch sa rozbije pýcha morských vĺn. Je dobré, že more, ale aj rieka má svoje brehy? Potrebuje aj človek svoje brehy? „Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn!“ Aký to má súvis s dnešným evanjeliovým príbehom?
„Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala.“ (Mk 4, 35-41)
Boh vložil do tejto zeme svoje nemenné nadčasové zákony. Ich súčasťou sú aj prírodné zákony, ktoré platia pre všetko a pre všetkých. Prostredníctvom nich Boh hovorí nielen moru, ale aj človeku: „Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn!“ Márne sa snaží človek ich pokoriť, márne sa usiluje donekonečna predlžovať svoj život, nakoniec prehrá zápas s prírodou. Prírodné zákony rozbíjajú pýchu ľudských vĺn a pokorujú napnuté ľudské svaly, aby si človek neublížil.
No v prípade človeka Boh išiel ešte ďalej. Okrem prírodných zákonov vložil do srdca človeka aj prirodzený zákon, na ktorom spočívajú morálne zákony, Desať Božích prikázaní a najväčšie prikázanie lásky. Aj v tomto prípade Boh povedal: „Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn!“ Boh zároveň obdaril človeka rozumom a slobodnou vôľou, a tak človek je viac ako more. Prostredníctvom Božích zákonov Boh vraví uvažujúcemu človeku: „Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn!“, no zároveň rešpektuje ľudskú slobodnú vôľu, ktorá je pre Boha posvätná! Čo znamená tá náhla evanjeliová búrka na mori? Ona je istým obrazom nášho ľudského života. Niekedy búrka príde znenazdajky a aby sme ju ustáli, potrebujeme so sebou do našej loďky života zobrať Ježiša, takého aký je, ktorý nie je iba nejakou historickou osobnosťou, či nejakým mýtom, ani nejakou karikatúrou, ale živým Božím Baránkom, Božím Synom. Do loďky svojho života si ho berieme vtedy, keď rešpektujeme brehy nášho života, teda Božie prikázania, ale zvlášť prikázanie lásky. Dobre o tom hovorí austrálsky kardinál Gerge Pell, ktorý v austrálskom väzení čakal 404 dní na oslobodenie z krivého obvinenia. Kardinál George Pell vraví, že nikdy by ho nenapadlo, že sa takéto niečo môže stáť. Do väzenia zobral so sebou Ježiša takého, ako bol, so sebou zobral trpiaceho Ježiša. Kardinál Pell sa vo väzení presvedčil, že tzv. „kresťanský balíček“, t. j. učenie Cirkvi, hľadanie Božej milosti a modlitba, Božie prikázania, funguje. Vraví, že keď pochopíme, že osobné utrpenie môže slúžiť niečomu väčšiemu, že ho môžeme spojiť s Ježišovým utrpením, ktoré nás vykúpilo, vtedy sa mení naozaj všetko.
Sú však aj iné búrky života, ako dôsledok nesprávneho používania našej slobody, keď do loďky svojho života neberieme Ježiša takého, aký je, ako Božieho Syna. Keď si veci svojho života vysvetľujeme po svojom, keď nerešpektujem Božie prikázania, keď si všetko vieme zdôvodniť, keď brehy nášho života nechápeme ako dar, ale ako príťaž, a tak sa ich rýchlo zbavujeme, lebo dnes sa už žije ináč, lebo všetci takto robia, vtedy robíme z Ježiša karikatúru a zámerne spôsobujem, aby Ježiš spal, aby nám do toho nehovoril. Potom je už len otázkou času, kedy príde búrka, strašná búrka nášho života, aby sa tu rozbila pýcha našich vĺn. Koľkokrát sa to už stalo… No Ježiš, aj keď sme si to tak priali, aby spal, bdie nad nami a nespí a aj keď sme si to sami pokazili, predsa čaká na naše volanie: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ Tam, vtedy, v tej búrke nášho života Ježiš nespí, utíši búrku nášho života, aby sme sa v ňom, v Kristovi stali novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Aby sme v tej chvíli života spoznali, aké je dobré, že more má svoje brehy. Aké je dobré, že človek má svoje brehy. A aké je potrebné rešpektovať brehy svojho života.
Text a foto: Jozef Žvanda