Čoho sa dnes ľudia najviac boja?
Výsledky výskumu spoločnosti GFK ukazujú, že 52 % Slovákov sa najviac obáva nezamestnanosti, potom je to inflácia a tretím dôvodom strachu je zdravotníctvo. Európania sa najviac boja politickej nestability. Strach zo zločinnosti, čo je štvrtá obava, je veľký v Taliansku, Francúzsku a Holandsku. Strach o ekonomickú stabilitu je v poradí piaty. Na ďalšej priečke je to strach o bývanie. V období politický zmien v severnej Afrike a otvorení pracovného trhu v Nemecku a Rakúsku, rastie obava z imigrácie a integrácie. Je to desiata najväčšia obava. Až jedna štvrtina Talianov, ktorých sa migrácia z Afriky týka najviac, ju považuje na vážnu.
A čo ty, máš tiež strach?
Ja strach mám. Bojím sa o svoju rodinu. Bojím sa o svoje povolanie, aby som iných neuviedol do pochybností. Mám strach z vojny. Ale je to správne báť sa a mať strach? Ak sa bojím a mám strach, nie je to prejavom mojej nedôvery voči Bohu? Na uvedené strachy nás Európanov nám dnes Ježiš jasne hovorí: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda vy ste cennejší ako mnoho vrabcov“ (Mt 10, 29-31).
Nebojte sa!
Ježiš nám dnes jednoznačne hovorí, aby sme sa nebáli, ak ide o strach z nedostatku potrieb, ak ide o strach, ktorý sa dotýka pozemských vecí. Nemáme sa báť, lebo náš Boh má spočítané aj naše vlasy na hlave. Pred našou univerzitou stojí socha sv. Jána Pavla II., pod ktorou je napísané to, čo nám počas svojho dlhého pontifikátu neustále opakoval: „Nebojte sa!“ Sv. Ján Pavol II. nehovoril do vetra. Bol to muž, ktorý prežil dva totalitné systémy XX. storočia, prežil dva atentáty na svoju osobu. Bol to muž, ktorý dôveroval Bohu, prijímal Eucharistiu a utiekal sa k Božej Matke, Panne Márii. Toto „Nebojte sa!“ opakoval neustále, dokonca aj v kontexte Auschwitzu. Bolesti a utrpenie, ktoré môže človek zažiť tu na zemi síce majú niekedy obrovskú silu, a predsa nie sú dôvodom k strachu. Vo svetle Evanjelia ľudský život tu na zemi trvá iba krátko, možno sedemdesiat či osemdesiat rokov. No v porovnaní s večnosťou to nie je nič. Aj preto hovorí apoštol Pavol, že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá nás čaká vo večnosti (Porov. Rim 8, 18). A navyše, láskavý Boh nám dáva riešenia na naše ťažkosti, dáva nám Božie slovo, sviatosti, zvlášť Eucharistiu, dáva nám Cirkev a v nej spoločenstvo bratov a sestier. Problémom treba čeliť tvárou v tvár s pomocou Božou a spoločne.
Bojte sa!
V dnešnom evanjeliu však predsa zaznieva jedno: „Bojte sa!“ Ježiš nám dnes hovorí: „Skôr sa bojte toho, ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28). Čo môže zahubiť našu dušu i telo v pekle? Je to ľudský hriech. Ježiš nám dnes jasne hovorí: „Peklo je realitou.“ Duša i telo človeka môžu byť vďaka hriechu navždy uvrhnuté do večného pekla, do večného zla, večnej bolesti a beznádeje. Tragédiou hriechu je opovrhnutie Bohom a jeho láskou. Tragédiou hriechu je vnútorná deštrukcia v srdci človeka a vedomé sa odtrhnutie od Boha. Hriech znemožňuje Boha, aby mohol konať v živote človeka. Hriech je totiž povedaním Bohu: „Nie!“ A tak všemohúci Boh sa vďaka človeku stáva úplne bezmocným. Tragédiou dnešnej doby je podľa sv. Jána Pavla II. relativizácia hriechu. Jednoducho si ho vieme zdôvodniť a vôbec, všetko si vieme zdôvodniť. Sv. Ján Pavol II. vraví, že hriech sa dnes stal prázdnym pojmom, za ktorým sa neskrýva nič iné, iba akoby odchýlka psychologických mechanizmov, ktoré možno uviesť na správnu mieru prostredníctvom vhodného terapeutického liečenia. Iní obmedzujú hriech iba na sociálnu nespravodlivosť, za ktorú zodpovednosť nesie iba ten, kto túto nespravodlivosť vytvára. Iní tvrdia, že hriech je nevyhnutnou realitou neovládateľných sklonov ľudskej povahy. Sú aj takí, ktorí síce pripúšťajú existenciu hriechu, avšak morálne zákony si interpretujú ľubovoľným spôsobom. Dôsledkom relativizácie hriechu prichádza človek síce k novým formám „oslobodenia“, ktoré však v skutočnosti nakoniec vytvoria nový, často závažnejší typ morálneho otroctva. A toho sa treba báť. Treba sa báť hriechu. Je to totiž hriech, ktorý je hlavnou príčinou našej bolesti, príčinou nezamestnanosti, neistoty, inflácie, násilia, migrácie…
Bojím sa?
Bojím sa hriechu? Som si vedomý toho, že ak padnem do hriechu, je potrebné pokánie? Som si vedomý, že ak tak neurobím, skončím v pekle? Sú si vedomí tí, čo kradnú a podvádzajú, že ak nebudú konať pokánie, skončia v pekle? Sú si vedomí tí, ktorí rozbili manželstvo, že ak nebudú konať pokánie, skončia v pekle? Sú si vedomí kňazi, ktorí zanechali kňazstvo, že ak nebudú konať pokánie, skončia v pekle? Sú si vedomí tí, ktorí vlastnia v rukách masmédiá, ktoré často zneužívajú na deformáciu pravdy, zneužívanie sexuality, sú si vedomí títo ľudia, že ak nebudú konať pokánie, tak skončia v pekle? Sú si vedomí politici, že ak budú vytvárať nespravodlivé zákony a nebudú konať pokánie, že skončia v pekle?
Pane, prosím, daj mi aby som sa nebál tam, kde sa báť netreba a naopak, aby som sa bál tam, kde sa báť treba.
Jozef Žvanda