Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘“ (Mt 10, 5-6)
Ježiš zvolal svojich dvanástich apoštolov a prikázal im, aby nezabočovali k pohanom, lež aby radšej išli k svojim vlastným, k ovciam strateným z domu Izraela. Prečo majú ísť práve domov, prečo nie k pohanom? Áno, raz ten čas príde, keď bude potrebné, aby vykročili ďalej, no dnes sa majú vrátiť ešte domov, doma majú hlásať Božie kráľovstvo, domov majú priniesť ten zápal a nadšenie z Krista a pre Krista. Potrebujú sa vrátiť domov, tak ako sa vracal domov aj ich Majster, Pán Ježiš, ktorý nechcel zabudnúť na svojich blízkych. Apoštoli potrebujú zaniesť evanjelium aj domov, majú ho potvrdzovať znameniami, ako im prikázal Pán: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ A tak mocou Ducha Svätého pomôžu strateným ovečkám z domu Izraela nájsť seba samých, objaviť skutočný zmysel života, objaviť skutočnú lásku, Božiu lásku, po ktorej tak túžia, potrebujú spoznať, že ich, že nás Boh nekonečne miluje. Boh raz dokáže svoju lásku k nim, k nám, tým, že Jeho Milovaný Syn Ježiš Kristus zomrie za nás, keď sme ešte hriešnici. (Porov. Hebr 5, 8) Keď sa raz podľa slov svojho Majstra rozídu do celého sveta, potom im ich rodáci budú kryť chrbát. Ich blízki, ktorí objavia Pána, ich budú podporovať modlitbou a obetou. Ich rodáci splodia a vychovajú deti, ktoré sa raz stanú ich nástupcami, lebo žatva je veľká. Preto sa apoštoli potrebujú vrátiť domov, preto sa aj my potrebujeme vracať domov, aby sme tu, v našom chráme a doma v rodine načerpali silu, aby sme tu trocha pookriali, aby sme odtiaľ mohli raz vyraziť na novú misiu. Povedané slovami sv. Kataríny Sienskej: „Najprv musíme myslieť na seba, lebo duša ak chce byť osožná iným dušiam, najprv musí byť osožná samej sebe.“
„K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela!,“ hovorí Ježiš a posiela svojich apoštolov najprv domov, k svojim rodákom. Učeníci sú nadšení pre Ježiša avšak toto nadšenie je ešte príliš krehké, je krehké ako jarný vánok, ešte neprišla Veľká noc, kde budú v ohni skúšky preskúšaní, ešte na nich nezostúpila sila Ducha Svätého, ktorá im dá vnútornú silu, aby v skúškach obstáli. Preto sa potrebujú najprv vrátiť domov, aby keď ich rukami a slovami sa budú diať veľké zázraky, aby sa sami posilnili vo viere a aby sa uistili, že s nimi je Pán. Učeníci musia ísť najprv domov, lebo ich plamienok viery je ešte príliš krehký a slabý, musia ísť najprv domov do ústrania, aby krehký plamienok svojej viery neohrozovali silným vetrom, či búrkou alebo víchricou. Neskôr po rokoch bude svojim kňazom takto radiť sv. Karol Boromejský, milánsky arcibiskup: „Uznávam, všetci sme slabí. Ale Pán Boh nám dal prostriedky, ktorými si môžeme ľahko pomôcť, ak chceme… Pochopte, bratia, že mužovia Cirkvi nepotrebujú nič tak ako vnútornú modlitbu, ktorá predchádza, sprevádza a nasleduje všetky naše skutky. Ak vysluhuješ sviatosti, brať môj, rozjímaj o tom, čo robíš. Ak sláviš omšu, rozjímaj o tom, čo obetuješ. Ak sa v chóre modlíš žalmy, rozjímaj nad tým, komu a čo hovoríš. Ak vedieš duše, rozjímaj nad tým, akou krvou sú obmyté, a „nech sa“ takto „všetko medzi vami deje v láske“. Takto všetky tie nespočetné ťažkosti, ktoré každý deň nevyhnutne skusujeme (veď je to náš údel), budeme môcť ľahko prekonať. Takto budeme mať silu porodiť Krista aj v sebe aj v iných.“
A napokon apoštoli potrebujú ísť domov preto, aby šírili Božie kráľovstvo. A tu už nepôjde iba o zázraky, o uzdravenie, či o vzkriesenie niekoho. Tu ide o to, aby svojim rodákom vydali svedectvo o Božom kráľovstve svojim vlastným životom a svojimi postojmi. Sv. pápež Pavol VI.v Apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi -O ohlasovní evanjelia v dnešnom svete na margo apoštolov – učiteľov vraví: „Dnešný svet už nerád počúva učiteľov, a ak ich počúva, tak iba preto, že sú zároveň svedkami.“ Preto sa učeníci majú navzájom milovať, majú milovať svojich blízkych, majú kraľovať nezištnou službou, láskou, milosrdenstvom a pokojom. Toto majú doma splniť, aby raz, keď príde čas, mohli vykročiť aj k iným ovečkám, za ktoré sa Ježiš už vo večeradle modlil: „Neprosím len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa…“ (Jn 17, 20)
Aj my sme apoštoli, aj my sme Kristoví učeníci, aj nás raz rozoseje z rozličných dôvodov po šírom svete, aby sme aj tam hlásali evanjelium, nesmierne dobro pre človeka. No skôr než sa tak stane, skôr potrebujeme byť doma, potrebujeme sa vrátiť domov, doma v rodine a v rodnom chráme potrebujeme chrániť krehký plamienok svojej viery, doma ho máme posilňovať, zvlášť modlitbou a sviatosťami a tiež skutkami lásky a milosrdenstva. Doma si máme navzájom slúžiť a pomáhať, aby raz, keď nás svet pohltí, aby sme obstáli a aby vďaka nám obstáli aj iní.
Text a Foto: Jozef Žvanda