Hovorí kamarát kamarátovi: „Počúvaj, nikto Ti nemôže dať toľko, koľko ja Ti viem sľúbiť!“ A zase iný hovorí svojmu kamarátovi: „Počúvaj, potrebujem dnes Tvoju pomoc. Pomôž mi a ja Ti potom niečo sľúbim!“ Slová, slová, slová… O čom je dnešné Božie slovo? Slová, slová, slová. Dnešné Božie slovo je o slove. Avšak ako už úvodné dva krátke rozhovory naznačujú, dnešná bohoslužba slova je o karikatúre slova, presnejšie o prekrúcaní ľudského slova, ale je aj o pevnosti a nemennosti Božieho slova. Nuž aké prejavy karikatúry ľudského slova sú nám dnes naznačené?
Karikatúra ľudského slova vo forme výhovorky a neprijatia pravdy o sebe a svojom konaní a tiež v hádzaní zodpovednosti na plecia iných, ba dokonca v ich obviňovaní. Presne takúto karikatúru ľudského slova a jeho prekrúcanie bádame v správaní praotca Adama po spáchaní prvého hriechu, keď sa im obom, Adamovia a jeho žene Eve, otvorili oči a spoznali, že sú nahí. „Adam, kde si?“, opýtal sa Boh. On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“ Opýtal sa ho: „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“ Tu je tá prvá karikatúra slova, prvé prekrúcanie ľudského slova v dejinách človečenstva. A ňou je Adamova neschopnosť zobrať zodpovednosť za svoje správanie, neschopnosť priznať si vinu, ale vyhováranie sa na adresu ženy a obviňovanie Boha, ktorý mu túto ženu dal. Koľkokrát sa to už udialo v dejinách a koľkokrát sa to deje počas dňa v našich osobných dejinách, neschopnosť uznať si vinu, ale obviňovanie iných, dokonca obviňovanie Boha. Veď či za Prvú alebo Druhú svetovú vojnu alebo za Pandémiu Korona vírusu môže Boh? A nie je za tým konkrétny človek?
Karikatúra ľudského slova. Aj evanjeliová perikopa nám ju ponúka hneď v samotnom úvode. „Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: ,Pomiatol sa.´“ V tomto prípade karikatúra ľudského slova a jeho prekrúcanie spočíva v povrchnosti a nechápaní súvislostí. Ježišovi príbuzní nechápali súvislosti spojené s Ježišom, mysleli si, že ho poznajú, mysleli, že sa pomiatol, a pritom ho vôbec nepoznali. Táto forma prekrúcania slova je spojená s povrchnosťou, ktorá je tak typická pre dnešnú dobu. Neustály zhon a stres nám nedovolia sa zastaviť a uvažovať nad svojim životom. A potom sa rodia povrchné a mylné interpretácie z nevedomosti a nechápania súvislostí, ktoré neraz zmätú pokorný Boží ľud.
A ešte jedna forma karikatúry ľudského slova. Chápanie súvislosti a poznanie pravdy, ale jej zámerné prekrúcanie v podobe slov zákonníkov, čo prišli z Jeruzalema a na adresu Ježiša hovorili: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ Oni dobre vedeli, že takéto znamenia nemôže robiť obyčajný človek, tušili o Ježišovi čosi viac, no nechceli si to pripustiť a zámerne prekrúcali Ježišovo slovo. Toto je však karikatúra slova a prekrúcanie slova, Božieho slova, najhrubšieho zrna, ktoré až hraničí z hriechom proti Duchu Svätému, a tým je úplné odmietnutie Boha. Takéto konanie odzbrojuje Boha a zväzuje Bohu ruky. Boh sa v takejto situácii nemôže priblížiť k človeku a objať ho svojim milosrdenstvom, lebo dotyčný človek ho úplne odmietol, a tak takýto človek si sám spôsobí zatratenie.
Karikatúra ľudského slova a jeho prekrúcanie je dnes evidentná na každom kroku. Často sa stretávame s prekrúcaním Božieho slova, ale ono prekrútiť nemožno. Sv. Bonifác, biskup, mučeník a apoštol Nemecka (693-754) tvrdí: „Pravdu možno prenasledovať, ale nemožno ju zničiť ani oklamať.“ Preto aj dnešné Božie slovo je nadčasové, je nemenné a nemenné sú aj tieto slová z dnešného druhého čítania: „Bratia, pretože máme toho istého ducha viery, ako je napísané: ,Uveril som, a preto som povedal,´ aj my veríme, a preto hovoríme. Veď vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás a postaví nás s vami.“
Koľko bolestí by si človek ušetril, ak by sa nesprával detsky ako Adam, ak by si uznal chybu, ak by dokázal odprosiť a robiť nápravu. Od koľkých problémov by bol človek ušetrený, ak by si nenamýšľal, že pozná odpoveď na všetko, ak by nebol povrchný zvlášť v poznávaní Boha. Od koľkých vojen by bol svet ušetrený, ak by kompetentní vládcovia uznali nadvládu Boha, ktorý neustále ústami svojho Syna a jeho matky Márie, volá: „Pokoj, pokoj, pokoj!“ A koľko radosti by človek zažil, ak by potom, čo povie svojmu priateľovi: „Počúvaj, nikto Ti nemôže dať toľko, koľko ja Ti viem sľúbiť!“, aby toto slovo aj splnil. Ale slová, slová, slová… No Boh si za svojim slovom stojí. A to je naše šťastie.
Text a foto: Jozef Žvanda