Dnes je v liturgickom kalendári spomienka na sv. Imricha. Muži s týmto menom dnes aj slávia svoje meniny. Na myseľ mi prichádza Imrich Vaško, bývalý dekan Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku, odborník na slovenskú literatúru, básnik a literát, hlboko veriaci človek a veľká osobnosť. Svoju funkciu vykonával od roku 2001 dve funkčné obdobia. Miloval život, miloval Katolícku univerzitu, no zvlášť veľmi miloval svojich študentov. Oslovoval ich po latinsky: „Amici akademici – priatelia akademici.“
V prvých rokoch existencie KU v Ružomberku bol súčasťou dnešnej budovy PF KU vysokoškolský internát, kde bývalo 450 dievčat študentiek. Svoju izbičku tu mal aj pán dekan. Po skončení úradných hodín sa v tomto priestore pohyboval len tak v domáckom úbore, dlhé hodiny trávil na kolenách v našej kaplnke na KU a človek si ho mohol ľahko zmýlil s nejakým údržbárom či s nejakým dedinským ujkom. Keď prišiel začiatok akademického roka, rád pomáhal študentkám s ubytovaním. Veľmi ochotne im až na štvrté poschodie nosil kufre a ony vôbec netušili, kto je ten ochotný pán. Zároveň ich posmeľoval, aby sa nebáli štúdia na KU, že vedenie univerzity je príjemné. Aké prekvapenie zažili študentky na druhý deň ráno, keď počas úvodného stretnutia s vedením FF KU spoznali v jej dekanovi neznámeho ochotného pána, ktorý im včera večer nosil kufre až na najvyššie poschodie.
Nuž rád si spomínam na pána dekana doc. Imricha Vaška a ak by som ho mohol označiť dvoma slovami, tak by som ho pomenoval: „Obrovská úcta“. Imrich Vaško bola jedna obrovská úcta, obrovská úcta k Bohu a obrovská úcta aj voči človeku. Pán dekan nás svojim príkladom všetkých strhával k obrovskej úcte. Aj preto ho všetci mali tak radi.
…ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho
O úcte je reč aj v dnešnom Božom slove. V prvom čítaní z Listu Filipanom nám pred chvíľou zaznelo: „Bratia, ak jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho“ (Flp 2, 1-4). „…ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho.“ A v evanjeliovom úryvku keď Ježiš hovorí: „Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých“(Lk 14, 12-14), tým nás všetkých vyzýva k úcte aj voči tým najslabším“, pozýva nás, aby sme si vážili každého človeka, aby sme mali úctu voči každému človeku, ale zvlášť voči tým najslabším.
Úcta, v dnešnom našom spoločnom uvažovaní nám zaznieva práve táto téma, téma úcty. Presnejšie: Úcta ti otvára náruč pre druhých. Nuž ako sa tejto témy uchopiť?
Profesori Dietrich a Alice von Hildebrand hovoria, že: „Úcta je postoj, ktorý možno označiť za matku celého morálneho života. V úcte sa človek stavia do takej pozície voči svetu, ktorá otvára jeho duchovné oči a uschopňuje ho objímať hodnoty.“
Nuž, čo je to úcta a čo úcta nie je?
Úcta nie je „poklonkovanie sa“ niekomu alebo niečomu. Nie je to ani zdvorilosť samá o sebe. Úcta nie je iba branie ohľadu na niečo alebo na niekoho. Úcta nie je iba slušnosť. Úcta je oveľa viac, ako byť slušným človekom.
Úcta sú:
- vnútorné oči ľudského srdca, ktoré spoznali obrovský dar, obrovské dobro, ktoré je nezištné a nezištne sa dáva
- vnútorné oči ľudského srdca, ktoré žasnú nad darom a s veľkou radosťou, s pokorou a so zatajeným dychom pristupujú k tomuto daru
- oči ľudského srdca nesmierne vďačné za tento dar
- oči ľudského srdca nasmerované na prajnosť a žičlivosť voči tomuto daru
- oči ľudského srdca, ktoré ho túžia nasledovať a napodobňovať
- je obrovskou inšpiráciou pre život človeka
Akákoľvek úcta tu na svete má svoj pôvod v úcte voči Bohu
Úcta voči Bohu znamená objaviť v Bohu najväčší dar spomedzi všetkých darov, objaviť svojho darcu života, svoje najväčšie dobro, objaviť Lásku, ktorá ma nekonečne miluje, Lásku, ktorá išla až do krajnosti, keď obetovala samú seba. Veď Boh nás z veľkej lásky stvoril, daroval nám život, rozum a slobodnú vôľu, aby sme mohli milovať. Boh stvoril túto nádhernú zem a dal nám ju do užívania. Človeka urobil pánom nad všetkým tvorstvom. A keď človek po prvom hriechu sa hlboko od Boha vzdialil, Boh ešte viac túžil po človeku, ktorého stvoril na svoj obraz a podobu. Boh z veľkej lásky človeka stvoril a ešte z väčšej lásky človeka vykúpil.
Úcta voči Bohu je inšpiráciou, je túžbou duše byť dokonalým ako Boh a nesmierne milovať ako Boh.
Úcta voči Bohu prirodzene vedie človeka k úcte:
- voči všetkému stvoreniu a k životu,
- voči sebe
- k svojmu telu a k telu blížneho
- voči blízkym, takže v prichádzajúcom človeku spoznávam svojho brata, svoju sestru
- vzájomná úcta v rodine
- úcta rodičov k deťom
- úcta detí voči rodičom
- úcta ku všetkým ľuďom bez rozdielu
- úcta k prírode
Platí zásada: Ak chýba úcta k Bohu, chýba aj úcta k človeku.
Ako ju – úctu objaviť vo svojom srdci?
K úcte máme byť vychovávaní, vedení. Nezískame ju sami od seba. Získava sa vo vzťahoch. Potrebujeme ju vo vzťahoch. Bez úcty nie je možná komunikácia v rodine, v manželstve, v Cirkvi, v spoločnosti, v hospodárstve.
Úcta sa musí v našom živote formovať, rásť, má sa stať zrelou, viditeľnou, účinnou.
Úctu nemáme “automaticky” vloženú do našich schopností. Musíme sa jej učiť. Každý z nás sa ju musí naučiť spoznať, osvojiť si ju a používať ju v živote. Musíme ju spoznať, získať, osvojiť si jej prejavy, praktizovať ich vo vlastnom živote a vo vzťahoch. Musíme ju vlastniť. Má byť súčasťou charakteru každého človeka.
Máme dôležitú úlohu – odovzdávať ju iným. Máme ju zdieľať a učiť, vychovávať k nej. Máme ju prinášať našim deťom, iným ľuďom vo vzťahoch, s úctou máme pristupovať k životu človeka – v jeho detstve, v dozrievaní mladých ľudí, k starnúcim ľuďom, i k ľuďom pri odchode zo života, Máme ju mať vo vzťahu k prírode, k stvoreniam. Bez úcty nemôžeme plnohodnotne žiť.
Úcta je skrytá a jemná moc, ktorú si však človek musí namáhavo pestovať.
Aristoteles poukazuje na skutočnosť, že vo všeobecnosti sú ľudia náchylnejší nechať sa ovládať strachom, ako sa nechať inšpirovať úctou. Podobne majú tendenciu zanechať svoje zlé správania nie preto, že by zistili, že svojím správaním robia zlo, ale preto, lebo sa boja trestu.
Johann Wolfgan Goethe hovorí o úcte nasledujúce slová: „Dušou kresťanského náboženstva je úcta.“
Ak chýba úcta, potom:
- nie sú možné plnohodnotné vzťahy
- rozpadávajú sa manželstvá, kňazi zanechávajú kňazstvo
- chýba úcta k životu a zabíjajú sa nevinné deti a starí nevládni ľudia
- v spoločnosti sa rodí klamstvo, podvod, korupcia a závisť
- ničí a devastuje sa príroda
- rodia sa vojny a terorizmus
Naopak, ak úcta má v našich životoch svoje miesto, potom úcta daruje život a chráni ho. Úcta všetko sprevádza, všetko poznamenáva akousi známkou zdravia a sviežosti. Úcta robí život skutočným, autentickým. Myslenie s úctou nás povedie k múdrosti života a k láske k Bohu, k životu vôbec, i ku všetkému stvorenému.
Úcta robí život milým Bohu i ľuďom. Úcta ti jednoducho otvára náruč pre druhých.
Jozef Žvanda
Zdroj: https://www.mojakomunita.sk/web/newfame/blog/-/blogs/co-je-ucta
Foto: Jozef Žvanda