Want create site? Find Free WordPress Themes and plugins.

O chrápaní nebeských archanjelov

Spolu so študentmi veľa putujeme. Vďaka Svetovým dňom mládeže putujeme aj veľmi ďaleko, aj za široký oceán. Tak sme v roku 2008 spoločne zažili krásny pútnický príbeh u protinožcov v Austrálii, či o pár rokov neskôr, v roku 2013, sme obdivovali mohutný Atlantický oceán a jeho silu z nádhernej pláže Copacabana v Brazílii.

V UPaC-čku spolu so študentmi veľa putujeme aj po našom starom kontinente, naprieč Európou. Spolu so študentmi sme si obľúbili púť po Svätojakubskej ceste – Camino de Santiago, k hrobu svätého apoštola Jakuba, apoštola, na severozápade Španielska, v Santiago de Compostella. Dnes sem smeruje množstvo ciest a pútnik sa sem dostane vďaka symbolom tejto cesty, vďaka žltej šípke a bielej mušličke na modrom podklade. So študentmi z Katolíckej univerzity sme do Santiago de Compostella po prvýkrát putovali v roku 2010. Vtedy sme si zvolili púť v dĺžke 115 km so štartom v meste Sária, kráčali sme francúzskou trasou a po šiestich dňoch sme šťastlivo do cieľa doputovali. K tejto púti je potrebné povedať, že až tak ľahké to nebolo. Vtedy nás totiž putovalo päťdesiat pútnikov. Problém spočíval v tom, že pre tak veľký počet osôb nie je ľahké nájsť ubytovňu, nocľaháreň. Nám sa to s pomocou Božou a s veľkým úsilím o. Róberta Slotku, hlavného organizátora tejto púte, podarilo. K tejto púti z roku 2010 je potrebné povedať ešte aj to, že na severozápad Španielska do Sárie, vzdialeného zo Slovenska asi 2.500 km, sme docestovali autobusom. Nuž nebola to ľahká púť, avšak o to väčšiu radosť sme tam vtedy zažili.

Nasledujúca púť k hrobu svätého Jakuba, apoštola, spolu so študentmi Katolíckej univerzity v Ružomberku, sa uskutočnila o dva roky neskôr, v roku 2012. Putovalo nás už iba dvanásť pútnikov, avšak aj to je dosť veľký počet putujúcich. Tentoraz sme zvolili leteckú dopravu. Do hlavného mesta Španielska sme leteli z Prahy a odtiaľ sme sa autobusom presunuli do mesta s bohatou históriou a s nádhernou gotickou katedrálou v severozápadnej časti Španielska s názvom Castília, do mesta Leon, vzdialeného od Santiago de Compostella asi 330 km. Počas tejto púte sa stal nasledujúci príbeh.

Keď ťarcha v batohu na pleciach je prenesmierna

Putovanie do Santiago de Compostella, teda po Camino de Santiago je náročné a na konci dňa je pútnik riadne unavený. A prečo by aj nebol, veď za sebou má šesť až osem hodín kráčania v páľave dňa s batohom na pleciach, v ktorom si nesie tie najzakladanejšie veci na prežitie. Aj tak váha batoha je niekedy prenesmierna, možno až štrnásť či šestnásť kilogramov, čo na vyše tristo kilometrovej pešej púti nie je maličkosť. Dva roky predtým nás sprevádzal sprievodný autobus. Teraz sme si museli niesť všetko na pleciach. Podcenili sme to. Naše plecniaky boli plné jedla, plné mäsových paštét, sáčkových polievok a obľúbených horaliek. Horlivý o. Róbert niesol vo svojom obrovskom plecniaku dokonca veľký hrniec, v ktorom sme plánovali variť svoje jedlo. Aké to bolo zbytočné, keď sme zistili, že každá pútnická ubytovňa zvaná Alberg má vlastnú kuchyňu s celkom solídnym vybavením a tiež, že v miestnych obchodoch si možno zadovážiť rovnako kvalitné a lacné potraviny. Ťažké batohy nás priviedli do problémov. Pomerne rýchlo sa na nohách väčšiny z nás objavili veľmi boľavé pľuzgiere.

Veľké nočné hrmenia v ubytovaniach

Ale vráťme sa k spomínanej únave. Na sklonku dňa, keď už bolo potrebné zaliezť do postele, trocha si oddýchnuť a tak sa pripraviť na nový deň a nové kráčanie, to nie vždy bolo ľahké so zaspávaním. Niekedy sladkému spánku bránili otravné komáre, niekedy hlučné chrápanie spolupútnikov. Medzi „chrápačov“ patrím aj ja a patrí sem aj môj priateľ a spolubrat v kňazstve, o. Odrej Šmidriak. Ondrej má však úžasný dar, že v momente zaspí. No zakrátko nastúpi jeho chrápanie a nočná „katastrofa“ je na svete. Katastrofu spôsobovalo aj moje chrápanie, tak to totiž skonštatovali naše milé študentky.

Problém je v tom, že na ceste Camino de Santiago sú rôzne ubytovne a v týchto ubytovniach sú pútnikom k dispozícii len jedna či dve veľké izby, v ktorých nocuje pomerne veľké množstvo unavených pútnikov. Ubytovanie mi pripomínalo moje vojenské kasárne z Južných Čiech, z mestečka Bechyně, kde som kedysi slúžil. Je tu však jeden rozdiel, okrem mužov nocujú v izbe aj ženy – pútničky. Potom sa ľahko stáva, že jemné ušká jemných dievčat ľahko zachytia „hrmenie“ z vedľajšej postele. Často som to počúval: „Otec Jozef, otec Ondrej, vy chrápete, vy strašne chrápete!“ Často som to počúval a nevedel som si s tým rady. Nech som sa otáčal na tú či onú stranu, často som chrápal, a tak ráno prišli výčitky zo strany našich dievčat. Takmer každé ráno, až na to jedno, ktoré si budem dlho pamätať.

Chrápanie archanjelov

V mestečku Palas dei Rei nás rozdelili do dvoch veľkých izieb. My kňazi sme zostali v jednej a študentky v susednej izbe. Skoro ráno, ešte pred svitaním, sme už boli na nohách, narýchlo si ešte niečo zajesť, potom krátka modlitba a ide sa do terénu. A vtedy som to spozoroval, spozoroval som veľké kruhy pod očami našich študentiek. Zjavne boli nevyspaté a unavené. Opýtal som sa jednej z nich: „Čo sa deje?“ „Otec, ani si to neviete predstaviť,“ odpovedala jedna z nich a pokračovala. „V našej izbe nocoval akýsi stopäťdesiat kilový chlapík a ten tak chrápal, že vaše chrápanie je iba akýmsi zborom nebeských archanjelov oproti chrápaniu tohto pána. Otec, to si ani neviete predstaviť!“ Študentka Katka s veľkými kruhmi pod očami dopovedala a v tejto chvíli skončilo aj akékoľvek sťažovanie na adresu nás dvoch „chrápačov“, mňa a Ondreja. Od tejto chvíle naše chrápanie bolo iba spevom nebeských archanjelov a my sme si konečne mohli v noci pokojne odfukovať. Boli sme šťastní, aj študentky boli šťastné a tak sa skončil príbeh o chrápaní.

Jozef Žvanda, 29.11.2017

 

Did you find apk for android? You can find new Free Android Games and apps.