Mám otázku: „Kedy sme sa poslednýkrát pred jedlom či po jedle pomodlili?“ A ešte ďalšia otázka: „Má zmysel sa dnes ešte modliť za pokrm? Veď všetko máme v obchodoch. Má modlitba za jedlo ešte zmysel?“
Dar vody a úrodnej zeme
V dnešnom prvom čítaní sa pred našimi očami vynára postava proroka Eliáša, ktorý prosí za dážď a dážď nakoniec aj prichádza (1 Kr 18, 41-46). V žalme zase počujeme slová: „Navštevuješ zem a dávaš jej vlahu, zveľaďuješ jej bohatstvo. Božia rieka je plná vody; ľuďom pripravuješ zrno“ (Ž 65, 10-13).
Dnešná Bohoslužba slova nás okrem iného vedie k tomu, aby sme si uvedomili veľkú Božiu starostlivosť o človeka v podobe úrodnej zeme, ktorá rok čo rok prináša pokrm. Veľkú Božiu starostlivosť vidíme aj v podobe veľkého daru, v podobe vody. Vieme si život bez vody vôbec predstaviť? Aké tajomstvo je vložené do vody… Potrebuje ju každý, tak človek ako aj zver, rastliny, lúky, polia. Vodu potrebuje každý, dokonca aj stroje a ona sa dáva každému bez rozdielu. Naša krajina je obdarená darom vody, živej zdravej vody.
Keď som bol malý,…
… všímal som si svojich rodičov. Skôr než otec či mama odkrojili z chleba, najprv ho prežehnali krížom. Keď im náhodou vypadla smidka chleba na zem, s úctou ju zodvihli, pobozkali a potom zjedli. Zbytky jedál nikdy nekončili v odpadových košoch, ale v „pomijách,“ ktoré sa stali pokrmom pre naše domáce zvieratká a časom, sa premenili na chutnú slaninku značky „ADIDAS“. U nás doma som videl prirodzenú recykláciu a potraviny, ktoré sme si dopestovali, boli na 100 % BIO, ako sa tomu dnes populárne hovorí.
Moji rodičia nás učili pracovať a bolo bežné, že sme sa zúčastňovali pri domácich prácach, pri práci na poli od jari do jesene. A vôbec sa nebral ohľad na to, či je niekto ZDŠ-károm, gymnazistom, vysokoškolákom, inžinierom či učiteľom. Jednoducho každý sa do práce musel zapojiť, každá ruka bola na obrovskom poli potrebná. Úlohy do školy som si počas sezóny robil až neskoro večer, aj keď som nad knihami už zaspával.
Keď sme si sadali k stolu,…
… bolo úplne prirodzené, že môj otec sa ako prvý prežehnal. A vôbec nezáležalo na tom, či to bol sviatok alebo piatok. Vtedy počas tvrdého komunizmu bolo pre nás na dedine úplne prirodzené, že sme sa pred jedlom a po jedle modlili. Bolo to úplne prirodzené, veď sme si uvedomovali, že pokrm nie je automatický, ale že je darom, veľkým darom od Boha. A dodnes to tak chápem. Dodnes, keď si sadám k stolu, aby som sa najedol, vždy sa v krátkosti pomodlím a ďakujem najväčšiemu Darcovi za všetky dary, aj za dar jedla. Každé ďakovanie je zároveň novou prosbou.
Určite si už dnes jedol. Pomodlil si sa pred jedlom?
Napokon ešte raz kladiem otázku z úvodu: „Kedy sme sa poslednýkrát pomodlili pred jedlom či po jedle?“ Alebo: „Určite si už dnes jedol. Pomodlil si sa pred jedlom? Ak nie, je najvyšší čas to začať praktizovať, lebo jedlo nie je automatické. Jedlo je darom.“
Jozef Žvanda
Foto: Internet