Komentáre sú vypnuté na tento post

Študentovi Julianovi som zadal prácu o Otcovstve. A on to zvládol bravúrne. Nuž potešte sa aj vy.

Want create site? Find Free WordPress Themes and plugins.

OTCOVSTVO alebo môj vzťah otec a dieťa

AKO SA TO VŠETKO ZAČALO

            Bol jasný, slnečný, jesenný deň. Práve som kopal jamu na prípojku kanalizácie v našom novom dome. Bol som po pás „v zemi“. V mysli som si predstavoval, ako asi bude vyzerať náš nový, spoločný život. S manželkou sme sa spoznali na záchranke, kde sme spolu už takmer rok pracovali v jednej sanitke. Prežili sme spolu pekné, ale aj vypäté situácie, kde sme pre záchranu života pacienta mohli spoľahnúť len jeden na druhého.

Pri výkope som si všimol nado mnou tieň. Moja manželka Viki sa práve vrátila z nákupu. Chystali sme sa večer trochu posedieť s mojimi rodičmi, ktorí si ju od začiatku veľmi obľúbili. Často sa stretávame, spomíname na pekné chvíle života a plánujeme budúcnosť.

„Zlató?“ stála Viki vedľa výkopu a pozerala na mňa svojimi veľkými očami. V jej pohľade som cítil neistotu. Na chvíľu som zaváhal. Pomyslel som si, „zase niekde šuchla auto“. Začal som kalkulovať. Viki je v poriadku, nevolala mi z miesta nehody, tak to hádam nebude také vážne.
„Áno bogárik?“ odvetil som dúfajúc, že to nie je až také zlé.
„Budeme mať bábätko.“ povedala mi s chvejúcim sa hlasom.
„No super…“ povedal som s úsmevom. Pustil som čakan z ruky, vyliezol z jamy a objal ju. V tej chvíli som mal pocit, že som najšťastnejším človekom na svete. V ten deň som už nepracoval. Ponáhľali sme sa oznámiť túto novinu našim najbližším. Do večera sme už len plánovali a predstavovali si našu budúcnosť.

 

AKO SA Z CHLAPCA STAL MUŽ

Prišlo osem mesiacov vyšetrení, plánovania, nakupovania, tvrdej práce. Na dokončenie nášho spoločného bývania sme zrazu mali o dva roky menej času, ako sme predpokladali.

Vikine bruško rástlo a  s ním rástla aj naša túžba po spoločnom živote už nie ako pár, ale ako kompletná rodina. „Už nech je tu, s nami…“  zaznelo počas tohto obdobia niekoľko krát s našich úst.

Prišiel deň D. Viki mi volala okolo ôsmej ráno do práce, že začala mať bolesti, tak sa odviezla taxíkom do nemocnice. „Práve mi pichajú Oxitocin“ – povedala s obavami. Oxitocin je liek na vyvolanie kontrakcií. Z praxe vieme, že po jeho podaní zvykne mať pôrod rýchly priebeh. Zavolal som kolegovi – priateľovi:
„Áno?“ – ozval sa kolega rozospatým hlasom
„Viki rodí“ – odvetil som bez pozdravu.
„Do pol hodiny som tam“ – nezaváhal.
Dodnes som mu za to zaviazaný. Myslím si, že príchod dieťaťa na svet je udalosť, pri ktorej by mal byť každý otec. Mal by byť oporou pre svoju manželku. Vyše dvadsať hodín sme spolu strávili chodením po chodbe pôrodnice, vyšetreniami, prípravou na samotný pôrod. Boli sme plní očakávaní a predstáv, ako to dopadne. Samotný pôrod bol veľmi ťažký. Pred koncom to už vyzeralo, že to nedopadne dobre. Viki bola vyčerpaná, srdcové ozvy bábätka sa začali znižovať. Doktori a sestričky kričali „tlačte, tlačte“. Ten pocit bezmocnosti si nevie predstaviť nikto, kto to nezažil. Stál som pri Viki, držal som ju za ruku a pošepkal do ucha: „Láska, nie je to dobré. Musíš ešte potlačiť“. Videl som, že do toho dala posledný zvyšok svojej energie a porodila nám nášho Jakubka. Bola natoľko vyčerpaná, že okamžite omdlela.
Jakubka vzali sestričky do vedľajšej miestnosti, kde robili všetky potrebné úkony, ktoré s novorodencom po pôrode robia. Doktor, ktorý viedol pôrod mi povedal „Julo, kľudne sa na neho choďte pozrieť. Otcovia tam síce nesmú, ale vy ste kolega.“
Odobral som sa teda do vedľajšej miestnosti, kde som počul prvý Jakubkov plač.
„Bude v poriadku?“ – opýtal som sa sestričiek so stiahnutým hrdlom.
„Bude!“ – odvetila jedna zo sestričiek s úsmevom.
Rozplakal som sa. Ponáhľal som sa povedať to Viki. Cestou, ako som míňal doktora, som sa zmohol na jediné slovo… „Ďakujem“

Uplynulé chvíle nás spojili ešte viac. Aj keď si muž ženu váži, takáto udalosť jeho úctu voči nej ešte znásobí. Otcovstvo nie je len starostlivosť o dieťa. Je to aj starostlivosť o jeho matku.

 

OTEC AKO ZRKADLO

„Dieťa netreba veľmi vychovávať. Stačí pekne žiť a ono sa pridá…“

 

Uplynuli už dva roky. Jakub rastie, učí sa nové veci, kopíruje svojich rodičov. A to doslova. Či už ide o pohyby, postoje, správanie, dieťa je dokonalým obrazom svojich rodičov.         Kedysi, keď som bol mladší, rozhodoval som sa podľa svojej aktuálnej nálady, pocitov. Mojimi rodičmi som bol vedený k tomu, aby som sa samostatne rozhodoval, čo je v danej chvíli najlepšie. Vždy som k riešeniu „krízových situácii“ pristupoval s myšlienkou, čo by na to povedali moji rodičia. „Nesklamem ich svojím rozhodnutím? Budú môcť byť na mňa hrdí?“
Počas posledných dní som premýšľal, čo do tejto eseje napíšem. Hodnotil som svoj doterajší život, úlohu mňa ako otca. Uvedomil som si, že odkedy som otcom, rozhodujem sa iným kľúčom. Moje rozhodnutia sa riadia heslom „Čo by som chcel, aby v danej situácii urobil môj syn?“
Myslím si, že otcovstvo so sebou prináša zodpovednosť. Zodpovednosť za konanie svojho dieťaťa. Určite tu platí rovnica: „Koľko dáš, toľko dostaneš“. Dáš svojmu dieťaťu dobro? Bude okolo seba rozdávať dobro. Koľko lásky dá rodič dieťaťu, toľko lásky dá dieťa zase tomu svojmu.
Otcovstvo vnímam ako „nástroj na zlepšenie“ . Všetci robíme chyby. Chcem, aby bol môj syn lepším človekom ako som ja? Musím mu ukázať ako na to. Musím neustále prehodnocovať svoje postoje, svoje činy. Chcem, aby môj syn raz povedal: „Otec, som na teba hrdý“

 

Julián Zemiansky
študent II. ročníka Katolíckej univerzity v Ružomberku, odbor Urgentná zdravotná starostlivosť

Ďakujeme autorovi za dovolenie publikovať jeho prácu na našej stránke.

Foto: Internet

Did you find apk for android? You can find new Free Android Games and apps.

Komentáre sú uzavreté.

0
Connecting
Please wait...
Odoslať správu

Aktuálne tu nik z nás nie je :/ Zanechaj nám odkaz!

Meno
* Email
* Popíš svoj problém
Prihlásiť sa

Potrebuješ pomoc? Ušetri čas a napíš nám.

Meno
* Email
* Popíš svoj problém
Sme online! :)
Feedback

Pomôž nám zlepšiť sa! Ohodnoť konverzáciu :)

Ako hodnotíš našu pomoc?