Spomienka na obetovanie Panny Márie vychádza z Mojžišovho zákona, zachyteného v Knihe Levitikus (Lv 12, 6-8), podľa ktorého, keď sa skončili dni matkinho očisťovania, mali rodičia priniesť svoje dieťa do stánku zjavenia a neskôr, keď bol už vybudovaný chrám, mali ho priniesť sem do chrámu, tam ho mali obetovať a zároveň mali priniesť so sebou aj ročného baránka na celostnú žertvu a holúbka alebo hrdličku na obetu za hriech. Týmto príkazom sa riadili aj rodičia Panny Márie, sv. Joachim a Anna, a svoju dcéru obetovali v chráme.
Cirkev túto skúsenosť židovského národa preniesla aj do svojho života, keď v závere krstu dieťaťa vyzýva oboch rodičov, aby držiac svoje dieťa v náruči, obetovali ho Pánu Bohu slovami: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“ Uvedená modlitba je pre rodičov aj jedným obrovským záväzkom dobre vychovať svoje dieťa, aby sa toto dieťa stalo zrelou osobnosťou, zrelým kresťanom a občanom našej spoločnosti. Aby sa toto rodičom podarilo, k tomu potrebujú niekoľko vecí:
- Božiu pomoc, lebo bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.
- Usporiadané harmonické sviatostné manželstvo, z ktorého plynie pomoc Božia. Partnerský vzťah bez záväzkov nestačí. Takýto vzťah je proti Božím príkazom. O takýchto vzťahoch platí jedno slovenské príslovie: „Ľudské spolky, čertove volky.“
- Vzájomná pomoc, modlitba a obeta, čo v dnešnom svete, plného narcizmu a sebectva nie je vôbec ľahké.
- Pomoc najbližšej rodiny.
- Pomoc Cirkvi a pomoc spoločnosti.
Ak sa toto všetko zosúladí, potom máme nádej, že z nášho dieťaťa vychováme zrelú osobnosť, zrelého kresťana a občana našej spoločnosti. Zaiste, musíme rátať aj s tým, že človek je ranený prvým hriechom, a niekedy môže naše úsilie vyjsť nazmar. Predsa je tu väčšia nádej a Boh dokáže písať aj po pokrivených riadkoch.
Dobrá výchova je najlepšou prevenciou proti násiliu, nielen násiliu na deťoch a ženách. Aj na mužoch sa pácha násilie. Z tohto dôvodu tzv. Istanbulský dohovor, ku ktorému sa svojim podpisom pridala v roku 2011 aj Slovenská Republika a teraz je tu obrovský tlak na ratifikáciu tohto veľmi zlého dokumentu, je silne kontraproduktívny. Totiž pod rúškom ochrany žien a detí pre násilím zo strany mužov, je tu úsilie dať naplno zelenú novej ideológii, tzv. Gender ideológii, ktorá sa usiluje predefinovať človeka na základe svojho cítenia a vôbec nerešpektuje Božie a prírodné zákony. Ako sa píše v petícii Zastavme zlo z Istanbulu: “…nikto nemá právo experimentovať na našich deťoch. Muž je muž a žena je žena, lebo sa takí narodili. Ideológia, ktorá sa tvári, že pohlavie môžem mať opačné ako rod, je vedecky nezmyselná, lebo rod nie je len „súbor rolí“, či „sociálny konštrukt“, ktorý nemá súvis s biologickým pohlavím. Odmietame snahu vykoreniť tzv. „sterotypné“ roly a odstraňovať tradície na stereotypných rolách mužov a žien. Stereotypy nie sú vždy niečo zlé. Sme presvedčení, že všetky obete násilia a týrania, vrátane týraných žien si zaslúžia, aby im štát reálne pomáhal a nemíňal peniaze na zbytočné kampane na ratifikáciu Istanbulského dohovoru.“ Ratifikácia tzv. Instanbulského dohovoru zo strany nášho parlamentu by v blízkej budúcnosti vygenerovala nových násilníkov, extrémistov a diktátorov. Extrémisti, diktátori, násilníci, lesbičky a gejovia, žiaľ, sú často ovocím hlbokej absencie rodičovskej lásky, sú ovocím hriechu, narcizmu a sebectva. Sú to hlboko ranení ľudia, ktorí svoj názor chcú násilne vtlačiť do života väčšiny. A tomuto všetkému tzv. Istanbulský dohovor dáva zelenú.
Tak sa nakoniec Istanbulský dohovor ukazuje v plnom šate. Nie je to vôbec Istanbulský dohovor, ale skôr Istanbulský (do)ho(r)(v)or, teda Istanbulský horor. Jestvuje však liek, liek naozaj jestvuje na tento horor, a tým liekom je naša obeta, tak ako obeta Božieho Syna a Máriina obeta.
Jozef Žvanda
Foto: Internet