Carlo Carretto, taliansky náboženský spisovateľ, člen spoločenstva Malých Ježišových bratov v knižočke Listy z púšte opisuje skúsenosť svojho noviciátu na Sahare. Celý týždeň mal prežiť v samote jaskyne. Spoločnosť mu robil iba Eucharistický Ježiš. Krátko pred začiatkom tu kňaz na kameni odslúžil sv. omšu a zanechal mu niekoľko partikul premenených hostií ako duchovný pokrm do nastávajúcich dní. „Ticho púšte, ticho jaskyne a ticho Eucharistie. Nijaká modlitba nie je ťažká ako klaňanie sa Sviatosti. Ľudská prirodzenosť sa tomu bráni zo všetkých síl. Radšej by si vláčil skaly pod saharským slnkom“, hovorí Carretto.
Zmysly, pamäť, fantázia, všetko zasiahnuté. Iba viera triumfuje. Hľadieť na niečo, čo vyzerá ako kúsok chleba a vravieť si: „To je Ježiš Kristus, živý a skutočný,“ je výrazom skutočnej viery. „Musíš oslobodiť svoju modlitbu, musíš ju zjednodušiť, odintelektualizovať. Predstúp pred Ježiša ako chudák, bez hlbokých myšlienok, ale so živou vierou,“ radil mu neraz jeho magister novicov. A kľačiac na piesku pred jednoduchou monštranciou s Ježišovým telom začal sa pomaly oslobodzovať od seba samého.
Carlo Carretto si dlhé roky myslel, že v Cirkvi voľačo znamená. Predstavoval si Cirkev ako chrám podopretý mnohými stĺpmi a práve na jeho pleci spočíval jeden z týchto stĺpov. Toľkokrát si opakoval, že Boh potrebuje ľudí a Cirkev. Budova Cirkvi spočíva na našich pleciach. „Za takých okolností“, hovorí Carretto, „sme si nedovolili vziať ani dovolenky. Práce bolo toľko, že čas na ňu nemohol stačiť. Naháňali sme sa z jedného stretnutia na druhé, od jednej povinnosti k druhej. Modlitbu sme odbavovali narýchlo, s nepokojným srdcom, a keďže všetko záviselo od nás, bol tu dôvod na znepokojenie. Nikto si to však neuvedomoval. Jedine cestu vydláždenú činmi sme považovali za správnu. A tak som kľačal na piesku v jaskyni, ktorá nadobudla rozmery Cirkvi.“ Zrazu sa striasol. Po dvadsiatich piatich rokoch konečne tu pred Eucharistiou pochopil, že na jeho pleciach nespočíva nič, vôbec nič. Pochopil, že stĺp na jeho pleciach bol falošný, vytvorený jeho fantáziou. V skutočnosti váha celého sveta spočíva na niekom inom, na ukrižovanom Kristovi. „Ja som nebol ničím, vôbec ničím,“ hovorí.
Púšť, ticho, modlitba a pokušenia v nej Ťa oslobodia, oslobodia Ťa od omylu, že bez Teba sa prestane točiť aj svet.
o. Jozef Žvanda