8. december bol pre Katolícku Univerzitu opäť niečím výnimočný. Akademické prostredie navštívila úspešná herečka, osobnosť slovenského filmového plátna, dlhoročná členka Slovenského národného divadla, Eva Kristinová. Tvár známa nielen z televíznych inscenácií ako Rysavá jalovica, Bačova žena či Ežo Vlkolinský, ale aj z televízie ako recitátorka obľubujúca balady a v neposlednom rade aj z rozhlasu.
Príjemné večerné posedenie s Evou Kristinovou moderuje Karol Lovaš, kňaz a pedagóg Katolíckej Univerzity. Miestnosť vyhradená pre tento významný podvečer sa zapĺňa obdivovateľmi charizmatickej herečky. Moderátor uvádza výnimočného hosťa rozhovoru a tým sa začína program večera. Na úvod rozhovoru herečka odpovedá na otázku, čo si myslí o kulte tela dnešnej spoločnosti. Zanietene rozpráva o hodnotách našich predkov, pričom prechádza jednotlivými historickými obdobiami nášho územia. Nejde nespomenúť významných panovníkov, ktorí sa zaslúžili o naše najvzácnejšie dedičstvo- písmo. V tomto duchu sa tiež nesie báseň z herečkinho repertoára Proglas. Precítený prednes, herecké vystupovanie a blesky fotoaparátov budia dojem divadelného predstavenia. Ani búrlivý potlesk divákov nie je dostačujúcim zrkadlom dojmu, ktorý v nás zanechala herečka svojím charizmatickým vystúpením. Umelkyňa vyznamenaná Radom Ľudovíta Štúra opäť usadá na stoličku vedľa moderátora a pokračuje v rozhovore s ním. Rozpráva o svojej neľahkej mladosti, ktorú poznačila nie jedna ťažká životná skúška. Moderátor spomína knižnú publikáciu o živote herečky, ktorú napísal na podnet jej švagrinej slovenský publicista Ján Čomaj. Diváci so záujmom hlcú každú herečkinu výpoveď či myšlienku. Pod vplyvom silno opojnej charizmy akoby zastal čas. Bohatý repertoár poézie, z ktorého Eva vybrala svoje najobľúbenejšie básne, vznikol na základe častého sa vracania k jednotlivým básnickým výpovediam. 80 ročná recitátorka vstáva zo stoličky a s výraznou teatrálnosťou recituje báseň Ľudmily Podjavorinskej. Veselosť a živosť sálajúca s prejavu uvedomelej Slovenky navodzuje v miestnosti uvoľnenú atmosféru. Aj ľubozvučná slovenčina je dôkazom herečkinej lásky k rodnému jazyku. Po básni všetkých prítomných povzbudzuje k spoločným vianočným piesňam. Akýsi pocit spolupatričnosti navodený uvoľneným a bezprostredným vystupovaním umelkyne je citeľný. Opäť usadá po moderátorovej pravici a odpovedá na otázku, kedy si prvýkrát uvedomila, že sa chce stať herečkou. Ako skúseného rečníka je radosť Evu počúvať. V rozprávaní spomína aj na svojho obľúbeného hereckého kolegu Ivana Mistríka a Milana Rúfusa, národného proroka, ako ho sama nazvala. Priznáva sa, že medzi jej najobľúbenejšiu poéziu patrí práve tvorba Rúfusa, ktorý ako prvý slovenský spisovateľ prerozprával posolstvá slovenských rozprávok do poézie. Na záver večera herečka apeluje na slovenskú mládež, aby nezabúdala na čaro spisovnej slovenčiny a hovorila ňou. Príjemný podvečer strávený v prítomnosti charizmatickej osobnosti uzatvára báseň práve z Rúfusovej tvorby.
Nielen príjemný pocit so stretnutia sa so známou slovenskou herečkou, ale aj posolstvo úcty voči rodnej zemi, všetkým ľuďom a tiež k sebe samým, si odnášame so sebou do budúcich dní.
autor: Ľubomíra Stančeková