„V zdravom tele zdravý duch“, znie jedno múdre príslovie, a tak sa ním snažím aj riadiť. Aj v poslednú sobotu. Cestoval som zo Žiliny a cestu do Ružomberka som si „skrátil“ okľukou cez Dolný Kubín, ako opäť vraví iné príslovie: „Naokolo bližšie.“ Nuž do Ružomberka som cestoval naokolo a popoludní som sa zastavil v dolnokubínskom aquaparku, aby som si v priebehu jednej „hoďky“ a nejakých drobných tu na Orave zaplával 1500 metrov. Chvála Bohu, nemám s tým problém, mám celkom dobrú kondičku a v plávaní som sa zdokonalil. Aj vďaka našim študentom.
V túto poslednú sobotu som tak ako inokedy, aj teraz na recepcii ukázal svoju permanentku, od príjemne usmiateho mladého pracovníka som dostal čipový náramok, potom ešte pár schodov na prvé poschodie a… A množstvo topánok. V predsieni pred prezliekarňou je potrebné sa vyzuť a topánky si každý človiečik má vziať so sebou do šatne. V Kubíne to tak nie je. Tu je to také domácke, čo mám rád. Ľudia si neberú topánky so sebou do skrinky, lež nechávajú si ich tam v predsieni, len tak. Samozrejme je tu aj kamera. Prichádzam na poschodie, pomaly pomedzi topánky kľučkujem a smerujem k lavičke. Za mnou prichádzajú ďalší a ďalší. Aj jedna mladá rodina, mladí manželia, ovešaní kŕdľom detí. Na ich tvárach, zvlášť na tvárach drobcov, je badať nedočkavosť. Už už, aby boli vo vode.
Vyzúvajú sa, zatiaľ čo mladý otec sa daným móresom čuduje. „Tu mám nechať svoje topánky?“, vraví. No nakoniec topánky zostávajú tu, v predsieni, medzi desiatkami párov iných, malých aj veľkých, športových aj elegantných, starých aj nových topánok. Aj deti sa vyzúvajú. A topánky? Nuž nech len si tu odpočívajú. Už už, aby sme boli vo vode. Nakoniec sa vyzúva aj sama mamička. Z dlhých čižiem sa jej nohám akosi nechce, no nakoniec sú nožičky oslobodené. Vstáva a na rozdiel od celej „chasy“ svoje krásne čižmy berie do rúk a mieri s ostatnými do prezliekarne. „Nechceš si nechať svoje čižmy tu? Veď do malej skrinky v šatni ich sotva vpraceš“, reaguje manžel. No ona pokojne kráča a keď prekračuje prah otvorených dverí, pootočí sa k manželovi a hovorí: „A čo ak mi ich ukradnú, ako potom pôjdem domov?“ „Nuž potom ťa odnesiem na rukách ako vtedy, keď sme sa brali, pamätáš?“, odpovedá manžel a šibalským úsmev zaleje jeho tvár. Aj jej tvár sa náhle rozžiari, zostáva stáť ako prikovaná k zemi a duša? Jej duša, jej myseľ sa hneď vracia o pár rokov späť. Je krásna mladá a celá v bielom, len jej líčka sú ružové. A on? Elegantný mladý ženích. Náhle sa skláňa k nej, berie ju do svojho náručia a kráča a kráča… A jej líčka horia láskou. Spomenula si. Ako by to bolo včera. Aj teraz by to urobil, aj teraz…
Nuž taká je láska. Ona nielen vrchy prenáša, ale aj ľudské srdcia a bosé nohy.
Láska či neláska? Určite láska!
Jozef Žvanda
Foto: Internet