Skip to content Skip to footer

Na fašiangy o pôste a rozdelených kresťanoch

„Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a Tvoji sa nepostia?“, pýtajú sa niektorí  Ježiša. A On im odpovedá: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť.  No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť“ (Mk 2, 18-20).

Ženích a nevesta…

…sú dôvodom radosti. Svadobčania prítomní na svadbe v ten deň žičlivo prajú všetko dobré tým dvom, ktorí pred chvíľou spojili svoje životy v jeden. Prianím ženícha a nevesty je, aby tento deň bol jedným z najkrajších dní v ich živote, aby sa k tomuto dňu mohli neustále vracať, zvlášť v ťažkých chvíľach. Vtedy je totiž potrebné, ako to píše aj svätopisec v Apokalypse, vrátiť sa k prvotnej láske (Porov. Zjv 2, 4). Ženích a nevesta sú symbolom radosti, oni sú dôvodom tohto spoločenstva, oni zjednocujú tých, ktorí dnes sem práve kvôli nim prišli. Po krásnej svadbe prídu všedné dni, v ktorých je potrebné, aby ženích s nevestou budovali krásny vzťah, manželské spoločenstvo, z ktorého ako prejav ich vzájomnej lásky, vzídu ich deti. Takíto manželia sú dôvodom k radosti. Ak však do ich manželstva vstúpi kríza a oni jej podľahnú, ak rýchlo zabudnú na sľub, ktorí si dali pred oltárom, ak roztrhajú to, čo má vytrvať, vtedy nielen do ich života, ale aj do života všetkých tých, ktorí im vtedy priali a stále prajú všetko dobré, vtedy do života mnohých vstúpi smútok a bolesť.

Ježiš v spomínanom evanjeliovom príbehu…

… v odpovedi na otázku o pôste, používa práve príklad ženícha a nevesty. V skutočnosti On je tým Ženíchom, On je ozajstným dôvodom radosti. Iba vtedy je radosť ozajstnou radosťou, ak je On – Ženích prítomný uprostred svadobčanov, uprostred nás, ak ho prijímame do svojho srdca, ak ho prijímame v Božom slove, ak ho zo svojho života nevylúčime a teda nestratíme svadobné rúcho – posväcujúcu milosť. Vtedy je radosť ozajstnou radosťou. Vtedy je radosť ozajstnou radosťou, ak vďaka posväcujúcej milosti vidíme v tvári prichádzajúceho človeka samotného Ježiša. Vtedy čokoľvek urobíme tomuto človeku, to urobíme Ježišovi, lebo On sa stotožňuje s každým človekom, ale zvlášť s úbohými a biednymi. On stojí na ich strane.

Vo chvíli, keď strácame…

…Ženícha – Ježiša, v tej chvíli strácame najlepšieho a najvernejšieho priateľa. V tej chvíli, podobne ako v živote, ak strácame niekoho blízkeho, do nášho života vstupuje smútok a bolesť. Keď strácame Ježiša ozajstná radosť už prestáva byť radosťou, mení sa skôr na čosi ďaleko vzdialené od radosti, a človek nech by akokoľvek chcel, ak chce naozaj zažívať radosť, potrebuje sa vrátiť k Ježišovi. A ako sa možno vrátiť späť k Ježišovi a znova nadobudnúť ozajstnú radosť?

Jedným z prostriedkov je pôst…

… a pokánie. Ježiš sám často a v rozhodujúcich chvíľach svojho života používal tento prostriedok. Pôst bol pre neho časom odchodu do ticha, časom hlbokého spojenia sa s Otcom. On nepotreboval pokánie, napriek tomu v čase pôstu dokázal sa zriecť vody a potravy, aby sa ešte hlbšie dokázal zjednotiť so svojim Otcom, aby ešte hlbšie rozpoznal Otcovu vôľu. Ježiš však pôst chápal ináč, ako ho chápali farizeji a ako si to možno zle vysvetľovali Jánovi učeníci. Pôst pre Ježiša bol prostriedkom k priblíženiu sa k Otcovi a k človeku. Pôst v chápaní farizejov či Jánových učeníkov bol skôr cieľom, postili sa kvôli pôstu samému, svoju duchovnosť budovali na výkone a na mylnom chápaní nábožnosti. Pôst mal farizejov a zákonníkov ešte bližšie privádzať k Bohu, a tak k človeku. No tu sa skôr opak stal pravdou. Bezcieľne postenie sa ešte viac podporovalo ich zúrivosť, egoizmus a namyslenosť. Pôst v chápaní Ježiša má pomáhať človeku ešte viac sa priblížiť k Bohu, a tak zároveň aj k človeku – k blížnemu a koniec koncov aj k sebe samému.

„Keď im ženícha vezmú, vtedy sa budú postiť“, hovorí Ježiš. Pôst ako prostriedok má pomáhať Kristovmu učeníkovi, aby nestratil kontakt so svojim učiteľom a Pánom, aby ho ešte viacej dokázal chápať a vnímať. Preto on ako prostriedok nemá miesto iba vo chvíli, keď nám ženícha vezmú, keď sa necháme o ženícha obrať, ale má miesto aj počas ženíchovej prítomnosti v našom živote. Pôst a pokánie má nám pomôcť rozpoznať dar z najväčších darov: Ženícha i spôsob, ako ho nestratiť.

V týchto dňoch od 18. do 25. januára…

…sa v katolíckej Cirkvi modlíme za jednotu kresťanov. Pán Ježiš na Turíce zoslal na svojich učeníkov zídených vo večeradle svojho Ducha Svätého. V to turičné ráno sa zrodila aj Cirkev, Kristova nevesta, ako spoločenstvo bratov a sestier, ktorých spája jedna viera v Trojjediného Boha, jeden krst a jedna hlava. On je tou hlavou a my sme jeho údy. Táto Kristova nevesta Cirkev však neskôr z dôvodov ľudskej slabosti a hriechov zažívala štiepenie tak, že už nie vždy v jej strede bol jej Ženích. Veľké rozkoly uprostred Cirkvi, ktoré sa prejavili zvlášť po Milánskom edikte v roku 313 prostredníctvom mylného chápania viery, postupne viedli k veľkým rozdeleniam, ktoré vyústili k rozkolu medzi Východnou a Západnou cirkvou v roku 1054. Ďalšie štiepenie nastalo v 16. storočí vystúpením Martina Luthera  v Nemecku, či hriechom anglického kráľa Henricha VIII. v Anglicku, vystúpením Zwingliho a neskôr Kalvína vo Švajčiarsku.

Rozkol uprostred Cirkvi, rozdelenie kresťanov…

…je situáciou, keď kresťania zo svojho spoločenstva vylúčili bratov a sestry a tým aj samého Ježiša. Takto sa rozdelení kresťania stali veľkým pohoršením pre svet. Pán Ježiš sa vo Večeradle modlil za jednotu: „Aby všetci boli jedno…“ (Jn 17, 21). Druhým vatikánskym koncilom nastal proces k znovuzjednoteniu kresťanov, aby bolo jedno stádo a jeden pastier. Tento proces, ktorý je predovšetkým dielom Ducha Svätého, je túžbou pozvať späť do svojho spoločenstva Ženícha a so Ženíchom aj všetkých, ktorí boli na svadbu pozvaní, bratov a sestry. Nikto nemôže byť z tohto spoločenstva vylúčený. Aký prostriedok zvoliť, aby sa Ježišova túžba raz naplnila?

Osobné obrátenie, pôst, pokánie…

…a modlitba, to sú prostriedky, vďaka ktorým sa môžeme priblížiť ku svojmu Otcovi, a tak rozpoznať jeho vôľu. Je to prostriedok, vďaka ktorému v každom prichádzajúcom človeku môžeme rozpoznať brata a sestru, Ježiša v ich tvári. Tak môžeme pochopiť aj samých seba a obrovskú túžbu Ženícha spoločne so všetkými raz sláviť svadobnú hostinu.

Jozef Žvanda