Skip to content Skip to footer

KRÍŽOVÁ CESTA NA RUŽOMBERSKEJ KALVÁRII

V stredu 20. Marca 2013 o 20:00 večer sme sa znovu, ako každé pôstne obdobie, zišli pod ružomberskou Kalváriou, aby sme sa spolu ako univerzitné spoločenstvo pomodlili pobožnosť Krížovej cesty. Mňa poprosil jeden z duchovných otcov, či by som nemohla niesť sviecu. Veľmi rada som prijala túto úlohu, no keď sme vykročili smerom hore, mala som pocit, že som urobila krok do neznáma. A potom ďalší a za ním opäť, až som si uvedomila, že naozaj nevidím, kam kráčam. Pod nohami som cítila sneh, ale i ľad, a tak mi mysľou párkrát prebehlo: “Bože, prosím, len nech sa nešmyknem.” Tak som popri uvažovaní nad zamysleniami pri jednotlivých zastaveniach rozmýšľala aj nad svojou cestou a cestou životom ako takým.

Nebolo to jednoduché kráčať za ľuďmi nesúcimi kríž a svietiť tým za mnou na cestu. Pred sebou som videla svetlo sviece, no skoro nič viac, iba sem-tam svetlo baterky od pána, ktorý svietil tým, čo niesli kríž. Uvedomila som si, že život je presne o tom istom. Ak chceme niekomu pomáhať, svietiť mu na cestu, chce to obetu – náš čas, energiu, či zrieknutie sa nejakého iného pohodlia. Keď máme pomôcť s problémom, s ktorým sme sa ešte nestretli, je to o to náročnejšie. Nevieme, či naša pomoc je tá správna, či to všetko nie je zbytočné, či by sme to nemali robiť úplne ináč a veľa ďalších otázok, obáv a strachu.

Netreba však zabúdať na to, že nikdy tu nie sme sami. Ak chcem pomáhať iným, musíme aj my sami čerpať odniekiaľ silu. Aj mne občas svietila na cestu malá baterka pána predo mnou. No asi v polovici cesty, keď zafúkal vietor, svieca mi zhasla. Čo teraz? Je tu predsa ešte niekoľko ďalších ľudí, ktorí majú sviece, moja chýbať nebude. Okolo mňa sú iní, ktorí môžu pomôcť človeku, ktorému som doteraz pomáhal ja. No prišla som k dievčine, ktorá takisto niesla sviecu, vyliala mi roztopený vosk a zapálila aj tú moju – mohla som svietiť ďalej.

Netreba sa báť prijať pomocnú ruku. Je potrebné si uvedomiť, že všetko nemôžeme zvládať sami. Máme okolo seba aj iných ľudí, no predovšetkým, je tu náš Nebeský Otec, ktorý nám s láskou podá pomocnú ruku kedykoľvek, keď Ho o to prosíme.

Počas dnešnej Krížovej cesty, mimochodom mojej prvej takejto, som sa neposilnila iba zamysleniami nad životmi a posolstvami svätých pri jednotlivých zastaveniach. Aj obyčajné nesenie sviece ma donútilo zamyslieť sa nad životom a uvedomiť si, že netreba sa báť obetovať pre druhých, pretože Boh nás aj napriek ťažkostiam stále vedie a napĺňa nás svojou láskou. A netreba sa báť a hanbiť prijať pomocnú ruku ani od druhých. Nie je to prejavom našej slabosti, ale našej pokory, ktorú vidíme aj u nášho Svätého Otca už od jeho zvolenia.

Keď sa Krížová cesta skončila a my sme sa otočili na cestu naspäť dolu, najprv som si sviecu nechala zapálenú, no potom som ju sfúkla. A zrazu som videla tváre ľudí okolo mňa i to, kadiaľ kráčam. Ktorá cesta však bola krajšia a obohacujúcejšia?

 evina, Študentka FF KU, 2. roč.

Foto: Internet