Jedného dňa som si na Facebooku našla správu od kamarátky, s ktorou sme sa nevideli niekoľko rokov. Jej otázka ma prekvapila: “Si zasnúbená?” nepochopila som, o čo jej ide. “Samozrejme, že nie som, dala by som ti vedieť. Čo ti to napadlo?” “Na profilovke máš prsteň a vyzerá ako snubný.” Zasmiala som sa a pohľad uprela na pravú ruku. Mám na nej vedľa seba dva tenké strieborné prstene: ruženec a prsteň so symbolom ryby (kresťanstva).
Odpísala som jej: “Som vo vzťahu s Bohom.” Začudovane poznamenala: “Nebuď smiešna, to sa len hráš, to je len náhrada za skutočný vzťah. Kedy ste spolu začali chodiť?” uštipačne sa opýtala. “Kedy? Napíšem Ti celú históriu… Bolo to v deň, keď moji rodičia počali svoje šieste dieťa – dcéru. Dali jej meno Darina – po mame. Už pred tým vybrali meno. Tušili, že to budem ja. Čakali na mňa a tešili sa a Boh sa tešil s nimi. Narodila som sa maličká. Moja váha bola len niečo nad jeden kilogram. Rodičia sa o mňa báli. Skončila som v inkubátore odlúčená od najbližších a hlavne od mamy. No nebola som sama, moja mama ma totiž zverila do spoľahlivých rúk Boha.
Zverená do rúk Boha
Tam sa to začalo, vlastne už dávno pred tým si ma zaľúbil a ešte pred mojím počatím o mne sníval. Jeho nehu som cítila v maminých bozkoch a objatiach a Jeho ochranu v mohutných dlaniach otca. Nikdy som mu nevypadla z rúk, bola som na to príliš malá. Moja mama mi o Ňom často rozprávala príbehy. Tie som potom počula v kostole, neskôr na hodinách náboženstva. Fascinovalo ma to a až potom som zistila, že všetky tie príbehy hovoria Pravdu. Jeho súcit, neha, starostlivosť o bezbranných a maličkých ma hriali pri srdci, bola som totiž jednou z nich, bola som maličká.
…keď katechétka na náboženstve napísala po hebrejsky Jeho meno na tabuľu…
Ďalší zlomový okamih nastal, keď katechétka na náboženstve napísala po hebrejsky Jeho meno na tabuľu… (presne si pamätám tú chvíľu). Zatúžila som sa o Ňom dozvedieť viac a povedala som si, že budem ako ona, budem o Ňom hovoriť druhým. A čas plynul… Prišla tma, vzdor a nechala som Ho samého. Až teraz viem, že za mnou smútil, pretože ja by som za Ním smútila tiež. Nemohol nič urobiť, nechal mi slobodu. Keď sa zo mňa stala mladá žena, opäť ma našiel a našla som aj ja Jeho. Po chorobe a pobyte v nemocnici som Ho znova spoznala v mojich priateľoch. Naučil ma hrať na gitare a ja som Mu začala hrávať a spievať piesne… Bol to radostný čas.
Keď som zmaturovala,…
… odišla som z istôt domova na univerzitu, študovať náboženstvo a slovenský jazyk, to, po čom som vždy túžila. Ocitla som sa sama. On bol však neustále pri mne a aj napriek mojim opakovaným zradám a odmietnutiam ma vždy znova a znova hľadal a našiel. Poslal mi do života úžasných priateľov. A dnes? Aké to je dnes?
Dnes bez Neho nemôžem žiť. Som slobodná, slobodná pre Neho, slobodná s Ním pre druhých. Môžem povedať, že je to náhrada za reálny vzťah? Že je to klamstvo pre single ´kostolných´ mladých ľudí? Nie. Pre mňa je to najhlbší a najreálnejší vzťah, aký môžem žiť.” Kamarátka dodnes neodpísala…
Z dejín ľudského srdca