V utorok 16.07.2013 o 10.00 dopoludnia sa skupina takmer dvadsiatich pútnikov zo Slovenka ovešaných batožinou vydala na svoje nové miesto pobytu v Sao Pualo. Vodič autobusu, do ktorého sme sa usilovali „nasáčkovať“, len krútil hlavou. Podobného gesta sa nám dostalo aj od jeho spolupracovníka, predávača lístkov, ktorého miesto sa nachádza v strednej časti autobusu. (Pozn. Pre nás je to čosi celkom nové, uprostred autobusu je turniket, musíte ním prejsť, aby ste sa mohli dostať aj z autobusu von, samozrejme, že predtým je potrebné zaplatiť). Predávač lístkov, spočiatku nervózny, nakoniec vyčaroval na svojej tvári pekný úsmev, ku ktorému ho priviedli rozospievaní slováčiskovia s horúcim hitom: Slovenské mamičky. Nakoniec cesta autobusom dopadla šťastne. Cestujúci si spolu s vodičom a predávačom lístkov určite vydýchli a od radosti z toho nám aj zakývali. Ináč tomu nebolo ani v metre. Mnohí sa len čudovali, keď sa v ich blízkosti rútilo dvadsať kopcov batožín. Jednoducho zábava.
Aj cesta metrom dopadla celkom v pohode. Konečne sme boli na čerstvom vzduchu a pri východe z metra nás už čakali naši hostitelia. A tak sme si vydýchli. Áno, vydýchli sme si, keď sme konečne dorazili do našej farnosti, kde nás už všetci čakali. Čakali, no na naše nemilé prekvapenie, čakali niekoho iného. Čakali síce skupinu Slovákov, ale nie skupiny číslo šesť. Zamrazilo nás. Zistili sme, že naši hostitelia nie sú našimi hostiteľmi a my sa musíme pobrať ďalej. Nuž znova batožinu na plecia a znova kráčanie a kráčanie. Teraz však ešte dokonca do kopca. Mrzelo ma to. V tej radosti pri zvítaní v metre zabudol som na to podstatné, zabudol som sa spýtať, či vlastne čakajú nás. Našťastie Brazílčania sú naozaj milí, a tak nám našu ťažkú batožinu nakoniec do novej farnosti doviezli autom.
Kráčajúc cestou do druhej farnosti dal som sa do reči s Luckou, našou študentkou, hádam skvelou budúcou psychologičkou. Prezradila mi, že sa veľmi, veľmi, veľmi modlila, aby v Brazílii stretla študentku, ktorá tiež študuje psychológiu. A zrazu táto študentka bola tu. Celou cestou sa skvele bavili o psychológii, atď. , atď., atď. Lucka zjavne žiarila radosťou, že Pán jej prosbu vypočul. Tu som pochopil, prečo sme vlastne poblúdili. Nebyť toho, Lucka by na svoju brazílsku kolegyňu – študentku psychológie možno ešte dlho čakala. Pán však miluje študentov, a tak im plní ich túžby možno aj za cenu, že občas zablúdime, hoc aj v Brazílli.
Nuž nie je ten Pán Boh srandista?
o. Jozef Žvanda, Sao Paulo, 17.07.2013