Keď píšem tieto riadky, my, štyria pútnici zo Svätojakubskej cesty – Camino de Santiago sme už dávno doma. Pľuzgiere z mojich nôh už zmizli a ja sa rád v spomienkach vraciam k našej tohtoročnej púti Fatima – Santiago de Compostella.
Nuž ešte raz: Kto sa zúčastnil na tejto púti?
V piatok 28. júla 2017 v neskorých nočných hodinách začali svoju trojtýždňovú púť po známej Svätojakubskej ceste – Camino de Santiago kňazi z Univerzitného pastoračného centra Jána Vojtaššáka (UPaC) pri Katolíckej univerzite v Ružomberku. V poradí už štvrtá púť po ceste k hrobu sv. Jakuba, apoštola, pre troch univerzitných kaplánov, duchovných otcov Róberta Slotku, Dušana Galicu, Jozefa Žvandu a ich niekdajšieho kolegu Ondreja Šmidriaka, farára v Sklabinej, začala v portugalskom pútnickom mieste Fatima, a to z dôvodu stého výročia zjavenia sa Panny Márie. Odtiaľ sa v nedeľu podvečer pútnici presunuli autobusom do blízkeho mesta Tomar, odkiaľ v pondelok 31. júla 2017 skoro ráno začali putovať do Santiago de Compostella takzvanou južnou – portugalskou trasou v dĺžke asi 450 km. Celá trasa bola rozdelená do sedemnástich etáp a do cieľa k hrobu sv. apoštola Jakuba pútnici plánovali doputovať v popoludňajších hodinách vo štvrtok 17. augusta 2017.
Toto sa aj stalo a my pútnici sme vo štvrtok 17. augusta 2017 popoludní o 13.15 šťastní vstúpili na námestie pred Katedrálou sv. apoštola Jakuba v Santiago de Compostella. Toto námestie, súčasťou ktorého je aj jeden z najstarších hotelov sveta, by sme mohli pokojne pomenovať aj Námestím radosti. Je tu naozaj veľa radosti, radostného a šťastného pokriku z úst a sŕdc unavených pútnikov, ktorí to na púti nevzdali a k hrobu sv. apoštola Jakuba aj šťastne doputovali. Aj my patríme k týmto šťastným pútnikom.
Ktoré miesta nás počas putovania najviac zaujali a ktoré boli pre nás najväčšou výzvou?
V prvej časti púte sme kráčali prevažne jednoduchými, na prvý pohľad, chudobnými dedinkami Portugalska, v ktorých žijú prevažne starší ľudia. Mladí sa presťahovali do priemyselných oblastí. Kráčajúc týmto krajom nás zaujal pokoj, ticho a úcta, ktorú nám pútnikom prejavovali miestni obyvatelia. Zaujali nás starobylé kostolíky postavené z kameňa, ktorého je tu dostatok a zarastené zelenožltým machom. Potešili sme sa, ak kostol bol otvorený a ponúkol príjemné fyzické a duchovné pookriatie. Kráčajúc krajinou chudobnou na vodu si pútnik mohol všimnúť obrobené políčka a vinice a premyslený zavlažovací systém. Druhá časť našej púte viedla popri Atlantickom oceáne, kde nás fascinovali jeho nekonečné rozmery a nádherná príroda, ktorá lemovala jeho pláže. Tretia časť púte viedla civilizovaným krajom, nádherne zrekonštruovanými mestami a dedinami, v ktorých žijú ľudia, ktorí nás na našej púti povzbudzovali, radostne nám kývali a vodiči áut mali k nám nesmierny ohľad a úctu. Vždy svoje autá spomalili, prípadne zastavili, aby sme mohli bezpečne prejsť z jednej strany cesty na druhú. A toto nás fascinovalo, tá úcta človeka voči človeku. Toto je pre nás obrovskou výzvou, úcta človeka voči človeku v bežnom živote.
Ako na nás púť zapôsobila po duchovnej stránke?
Naša púť bola predovšetkým duchovnou púťou. Každý z nás pútnikov tam putoval so svojimi vlastnými úmyslami. Mali sme aj niekoľko spoločných úmyslov, medzi nimi zvlášť vynikala túžba prosiť a obetovať sa za dielo Katolíckej univerzity v Ružomberku, modliť sa za Cirkev, za našich veriacich, za manželov a za rodiny, za starých ľudí, chorých a trpiacich, za deti a mládež. Každý deň sme ešte za tmy začínali spoločnou modlitbou ranných chvál a modlitbou posvätného ruženca. Potom už každý z nás kráčal sám v rozjímaní, v ďalšej a ďalšej modlitbe posvätného ruženca, v strelných modlitbách. Púť bola aj veľkou námahou. Každý deň sme kráčali šesť až deväť hodín, väčšinu času v páľave dňa, čo si vyžadovalo veľkú obetu a námahu. Všetko toto sme obetovali na spomínané úmysly, ale aj za krajinu, ktorou sme kráčali, za ľudí, ktorých sme stretli.
Veľkým duchovným obohatením boli rozhovory so spolupútnikmi z celého sveta, ktorí sa na púť cestou Camino de Santiago vybrali z rôznych dôvodov. Každý človek má svoju osobnú históriu. Púť bola vynikajúcou príležitosťou vypočuť si jeden druhého, celkom neznámeho človeka, s ktorým sa človek možno stretol iba na okamih. No aj napriek krátkosti okamihu vzájomné zdieľanie bolo veľkým darom. Vypovedané slová a zažité príbehy nás potom viedli k ďalšiemu uvažovaniu a rozjímaniu nad Bohom, ktorý originálnym a jedinečným spôsobom s láskou vstupuje do života každého jedného z nás. Našu duchovnú skúsenosť v krátkosti, ale dobre vystihujú slová poľskej pútničky Beáty, ktorej putovanie po ceste do Santiago de Compostella bolo prejavom vďaky za dvadsať rokov spoločného sviatostného manželstva. Pútnička Beáta skonštatovala: „Cesta do Santiaga je cestou zázrakov.“
Kedy plánujeme návrat domov?
Kňazi – pútnici z ružomberského UPaC Jána Vojtaššáka mali naplánované vrátiť sa späť domov po trojtýždňovom putovaní v sobotu 19. augusta 2017 v ranných hodinách, čo sa nakoniec aj s pomocou Božou podarilo.
Keď píšem tieto riadky, sme už doma, obohatení o vzácne nažitú skúsenosť, s ktorou sa budeme deliť ďalej a ďalej a ovocie púte raz určite vzíde. Povzbudení skúsenosťou z Púte Fatima – Santiago de Compostella ešte viac budeme vo svojom živote žiť dennodennú púť s Kristom, budeme sa usilovať ponúkať ju aj tým, ktorí sú nám zverení a budeme sa usilovať budovať ešte väčšiu úctu človeka k človeku.
Jozef Žvanda
Foto: Internet