Keď sme účastní na krížovej ceste, rad radom od prvého zastavenia až po posledné, vidíme utrmácaného, špinavého a slabého Ježiša, vtedy v nás vytryskne otázka: kde je tu Boh? Ak sa otvorenými očami pozeráme na spoločnosť v ktorej žijeme, na politiku, na rodiny, vzťahy, na korupciu, na všetky tie nespravodlivosti, pretvárky a divadlá, a to ešte aj v Cirkvi, ak sledujeme to, čo sa deje v našom živote, tiež sa vydrie zo srdca otázka: kde je tu Boh? Sprevádzajúci znak krížovej cesty Ježišovej i tvojej je rovnaký – bolesť – preto je aj rovnaká otázka: kde je tu Boh?
Ak si položíme túto otázku na krížovej ceste, odpoveď zaznie: Boh je v Ježišovi. Ak si položíme túto otázku v strede môjho údivu a sklamania nad svetom, odpoveď zaznie: Boh je v ľuďoch. V tých, nad ktorými sa pohoršujem, ktorí ma sklamali, od ktorých som očakával viac.
Pápež František v rozhovore pre jezuitský časopis „La Civilta Cattolica“ /2013/ povedal: “Mám len jednu dogmatickú istotu: Boh pôsobí v živote každej osoby… Ak aj doterajší život človeka bol katastrofou, ak je aj zničený neresťami, drogami alebo čímkoľvek iným, napriek tomu Boh je v jeho živote. Je možné a potrebné hľadať ho v každom ľudskom živote. Aj keď je život človeka pôdou plnou tŕnia a buriny, vždy je v ňom miesto, na ktorom môže vzísť dobré semienko. Treba dôverovať Bohu.“
Áno, Boh je v hriešnikoch, lebo sa s nimi stotožnil – doslova, je tiež hriešnik. No, postavil sa do nášho radu. Nie v tom zmysle, že by páchal hriech, ale v tom, že vzal na seba naše hriechy. Prisvojil si ich. A tak tie čo boli tvoje, už nie sú tvoje, lebo sú jeho. Ako povedal pápež „nesie na sebe a v sebe telesné, morálne a duševné rany celého ľudstva“.
Pavol o Ježišovi (2Kor 5, 21) píše: „Boh ho za nás urobil hriechom“. On ako hriech, pribitý bol na kríži a zomrel. No a tak zomrel hriech – ak si to chcel vedieť, ako bol zničený a kde. Na kríži. A keď chceš vedieť viac – Ježiš je ten márnotratný syn, ktorý za teba odišiel z domu a musel núdzu trieť i svine pásť a vrátil sa k Otcovi; a za teba povedal: „Otče už nie som hoden sa volať tvojim synom…“ Aby ty si sa mohol tváriť pred celým svetom, že si svätý, spravodlivý, bezúhonný, on pred celým svetom sa urobil hriešnikom. Veď aj medzi hriešnikov ho pripočítali. Teda podľa pápeža Františka, tých štrnásť zastavení trpiaceho Ježiša môžeme objaviť aj inde ako na krížovej ceste – a to keď sa zastavíš pri ľuďoch v 14 skutkoch milosrdenstva.
Keďže sme študenti Katolíckej univerzity, je samozrejmé, že poznáme sedem skutkov telesného milosrdenstva – dávať jesť hladným, dávať piť smädným, odievať nahých, prichýliť pocestných, navštevovať chorých, poskytovať pomoc väzňom, pochovávať mŕtvych. O týchto stretnutiach sme rozprávali minulého roku. Pápež František spomenul v príhovore ďalších sedem skutkov.
„Po skutkoch telesného milosrdenstva nasledujú skutky duchovného milosrdenstva – dobre radiť pochybujúcim, poúčať nevedomých, napomínať hriešnikov, tešiť zarmútených, odpúšťať ubližujúcim, trpezlivo znášať krivdu, modliť sa za živých a mŕtvych.“ /príhovor – Krakov/ Aj to sú skutky pri ktorých stretávame Ježiša v ľuďoch na ich ceste – podotýkam vždy je to krížová cesta.
Ježiša stretneš medzi pochybujúcimi a nevedomými. Ako im radiť a poúčať ich? Chcem začať od seba, chcem ti teraz dať dobrú radu, ktorá je nad zlato. Ak sa ti zapáči, posuň ju ďalej. Pápež František povedal: „Som úprimne presvedčený, že zásadnou voľbou, ktorú teraz Cirkev musí urobiť, nie je poľavenie v nariadeniach, alebo ich zrušenie, aby to alebo ono bolo ľahšie. Je potrebné vyjsť do ulíc a hľadať ľudí, poznať ich po mene.“ Preto neseď doma, vyjdi z izby, navštevuj ľudí, pýtaj sa ich ako sa volajú, ako sa majú, čo prežívajú, čo študujú – zoznamuj sa s nimi.
Pápež pokračuje: „Jasne vidím, že to, čo dnes Cirkev najviac potrebuje, je schopnosť liečiť zranenia a rozohrievať srdcia veriacich. Potrebujeme predovšetkým vzájomnú blízkosť.“ /„La Civilta Cattolica“ – 2013/ Preto vám v tejto chvíli – a nie len v tejto – chcem byť blízky, keď som pri vás, chcem rozohriať vaše srdce. Tým, že ti poviem pravdu o tebe. Pravdu o tom, aký si veľký, krásny, jedinečný, nádherný.
Človek rastie v poznaní pravdy – tej o sebe. V každej epoche sa snaží čo najlepšie pochopiť a vyjadriť sám seba. Pomôž mu teda i ty, znovuobjaviť jeho jedinečnosť a nádheru, aby stále lepšie chápal, ako má dnes interpretovať sám seba. Lebo sa interpretuje negatívne a pritom sám je nádherný „ľudko“, páčiaci sa Bohu i ľuďom. Tak krásny, tak veľmi krásny, že som si ho chcel mnohokrát – pre seba – vystrihnúť.
Takých, čo vidia nádheru v ľuďoch, na ich krížovej ceste, nebude veľa. No pamätaj si: ak sa niekedy nájdeš na strane väčšiny, je to znak, že je čas pre tvoju reformu – pre pauzu a reflexiu nad sebou /Mark Twain/. Lebo budovatelia človeka sú vždy v menšine, no dosahujú veľa. Človek s talentom možno dosiahne cieľ, ktorý nik iný nedokáže dosiahnuť, ale človek s dobrým radcom dosiahne cieľ, ktorý nik iný ani nevidí.
Stretnutie s hriešnikmi a zarmútenými. Ako ich poučiť a potešiť. Len prosím, nie tak, ako to robia rodičia, morálni učitelia, niektorí kňazi, „nábožné svokry“. Lev Tolstoy v diele Anna Karenina napísal: Myslím si, ak je pravdou, že názorov je toľko, koľko je hláv, potom je pravdou, že toľko je spôsobov lásky, koľko je sŕdc. Vy už zajtra ukážte váš spôsob lásky, váš prejav lásky, vašu cestu milovania Boha i človeka.
Práve vy buďte prorokmi, ktorí svedčia o tom, ako žil Ježiš na zemi a ktorí ohlasujú, ako bude vyzerať nebeské kráľovstvo vo svojej eschatologickej dokonalosti. Nikdy by ste sa nemali zriecť svojej prorockej úlohy /František/. Zaväzuje vás k tomu vaša mladosť, jedinečnosť, vedomosti, krása, ktorú vlastníte a vaše skúsenosti z rôznych ciest a stretnutí.
Platí, že: Ľudia, ktorými sme sa obklopili, buď zvýšia, alebo znížia naše ľudské štandardy. Buď nám pomáhajú, aby sme sa stali lepšími – tak, ako je to pre nás možné, alebo na nás vplývajú natoľko, že upadáme ďaleko od toho, na čo by sme boli schopní. Staneme sa takými, akí sú naši priatelia. Žiadny chlapec sa nestane lepším, len tak sám od seba, ak neuvidí ideál. Žiadne dievča sa nestane nádherným človekom, sama od seba. Iba ľudia okolo nich, im pomôžu vyrásť, dozrieť do miery, ktorú pre nich stanovil Boh – stáť sa samy sebou a pritom byť znakom Božieho umenia.
My všetci v našom živote potrebujeme ľudí, ktorí zvyšujú naše štandardy, ktorí nám pripomínajú náš základný zmysel jestvovania a pobadajú nás, aby sme zo seba urobili to najlepšie, čoho sme schopní. /M. Kelly: The Rhythm of Life/
A ďalšie tri tvoje stretnutia s krížom človeka? Odpusť, znášaj a to štrnáste: modli sa. Nesťažuj sa na to, ako dnes žijú tvoji priatelia a na to, že svet je bez Boha. Nie, svet nie je bez Boha. A kde je? „Náš „konkrétny“ Boh je v dnešku. Preto náreky nad prítomnosťou nikdy, nikdy nepomôžu nám nájsť ho. … “Boha treba stretávať v dnešku“. /„La Civilta Cattolica“ – 2013/ V takom dnešku, aký je, aký máme, aký nám ho zanechali naši otcovia. A zanechali nám ho taký, akí boli oni sami. Nuž odpusť im, že je taký – že iný vytvoriť nevedeli. Teraz, dnešok – to sme my. Ak môžeš a chceš, urob niečo, aby bol krajší. Preto, to štrnáste zastavenie: modli sa.
Požehnaná je tá chvíľa, v ktorej Božie slovo vpustené do srdca začne spochybňovať ilúzie, ktoré sa v nás nahromadili, vyvolá znepokojenie z našej priemernosti a zastaví nás zamyslieť sa nad naším konaním. Keď sa dotkne tých miest, v ktorých nechceme reformu, blažená chvíľa, keď slovo – či už Božie, alebo ľudské – poopravuje naše zásady.
Prichádzam k tebe, lebo si Pravda, ale ja ti nesiem svoju pravdu a tá je o hriechu. Vieš, stratil som pred tebou všetok stud, inak by som neprišiel, ale vidím, že ani ty sa nehanbíš mňa. Sú dvaja, čo sa nemusia hanbiť, Boh a hriešnik – každý z nich vyzerá, aký je naozaj. Moje hriechy sú rozprestreté pred tebou ako šatka Veroniky, do ktorej si utieraš svoju tvár, dávaš mi ju späť a ja v nej čítam, že ma miluješ.
Ty si vždy miloval hriešnika, neviem prečo – kvôli tomu si tajomný – nie, nehovor mi odpoveď – sám ju chcem nájsť, ale ešte nie teraz – chcem žiť s touto otázkou, inak môj život by stratil zmysel.
P. František Kovaľ, SJ