Dňa 28.2.2017 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom Dynamika lásky. Hosťom otca Róberta Slotku bol rímsko-katolícky kňaz, ThLic. Róbert Neupauer, ktorý je odborníkom na teológiu tela a je poverený pastoračnou službou pre snúbencov a rodiny v Spišskej diecéze.
Podstata ľudskej lásky
Prednáška sa opierala o teológiu tela Jána Pavla II., ktorý sa vo svojich encyklikách pokúša odhaliť podstatu ľudskej lásky. Stretáva sa s mladými ľuďmi, so snúbencami aj s manželmi a ich skúsenosť sa snaží podložiť Božím zjavením a učením Cirkvi. Podľa jeho slov, ak človek žije bez lásky, ostáva sám pre seba nepochopiteľnou bytosťou (Redemptor hominis prvá encyklika Jána Pavla II.). Všetci sme utkaní z lásky: ešte sme ani neboli a už sme boli milovaní Bohom a svojimi rodičmi. Na začiatku ľudskej lásky stojí moment zamilovania. Láska nie je niečím, čo sa môžeme naučiť, ale je to niečo, čo nás zasiahne. Je to niečo, čo sme si my sami nedarovali. Nemôžeme sa rozhodnúť zaľúbiť sa, ale sme zasiahnutí vonkajšou realitou. Človek je v momente zamilovania úplne pasívny, preto je láska pre človeka darom. Je to prekvapenie, z ktorého sa tešíme.
Láska je viac ako cit, je darom prítomnosti
Láska sa často interpretuje výlučne z biologického hľadiska (láska ako chémia), alebo sa berie do úvahy len jej romantická vízia (láska ako cit). Lásku však nemožno zredukovať na telesné pudy a cit: láska je darom prítomnosti. Ak je láska vnímaná výlučne ako cit, jej najväčším nepriateľom je čas. Tomu druhému predsa nemôžeme sľúbiť, že k nemu budeme cítiť lásku po celý život. Ani matka, ak v noci už po niekoľký krát vstáva k dieťaťu, pravdepodobne necíti lásku, ale vstane, pretože si uvedomuje, že dieťa je súčasťou jej bytia, že je v nej prítomné. Presne podľa Ježišových slov: „Ostaňte vo mne a ja vo vás.“ (Jn 15, 4)
Láska má svoju dynamiku
Keď ma láska zasiahne, začne sa vo mne niečo hýbať – začína sa dynamika lásky. Najskôr sú to city, ktoré ma vyvádzajú zo seba samého a spôsobia moju vnútornú premenu. Potom nastáva snaha pripodobniť sa milovanej osobe. Tretím sprievodným znakom lásky je radosť. Láska v nás vyvoláva túžbu, ktorá nás núti konať, aby sme dosiahli reálne citové spoločenstvo s milovanou osobou, pretože spoločenstvo osôb je cieľom lásky.
Dimenzie lásky
Láska v sebe zahŕňa niekoľko dimenzií. Tou prvou je telesná dimenzia, v rámci ktorej sa človek zameriava výlučne na sexuálnu príťažlivosť inej osoby. Druhá dimenzia je citová – dvaja v sebe navzájom objavujú vnútorné bohatstvo, ktoré v nich vyvoláva pocit radosti. Tretia dimenzia je personálna – človek už toho druhého nemiluje preto, aký je, ale preto, lebo je. Je to bezpodmienečná láska. Aj matka miluje dieťa, keď ho vidí po prvý krát, aj keď ešte v živote nič nedosiahlo. Ani Ježiš na kríži necíti lásku, ale miluje. Až keď v láske dosiahneme tento stupeň, je vhodné vstúpiť do manželstva. Vnútorná krása časom vymizne, ani cit nepretrvá po celý život. Ale dvaja by sa z fázy zaľúbenosti mali časom posunúť k priateľskej láske. Deje sa to vtedy, keď jeden druhému povie: „Čože, aj ty? Aj ty vidíš ten istý cieľ, ktorý vidím ja?“ No je tu aj štvrtá dimenzia lásky – vedomie, že toho druhého niekto stvoril pre mňa. Človek v dare konkrétnej osoby začne objavovať darcu a tak vstupuje do spoločenstva so samotným Bohom.
Milovať znamená chcieť dobro milovanej osoby
Ak si dvaja povedia „milujem ťa“, čo sa za týmito slovami skrýva? Láska je podstatné meno (má v sebe rozmer pasivity), milovať je sloveso (obsahuje v sebe čin). Človek teda začína rozmýšľať, aké skutky vykoná pre to, aby dosiahol reálne spoločenstvo s inou osobou. Milovať však neznamená len konať, ale aj chcieť dobro pre milovaného človeka. Láska je dar, ktorý som si sám nedaroval, no milovať znamená zapojiť vlastnú slobodu. Sloboda bola daná človeku spolu s láskou, ak svoju slobodu tomu druhému nedaruješ a uzavrieš sa sám do seba, tak sám seba stratíš. „Kto nájde svoj život, stratí ho a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10, 39. Podľa Jána Pavla II. človek môže prežívať rôzne stavy a pocity, ale dôležitý je postoj vôle. Pretože nie je umenie milovať dobrého… Lenže ja sám nie som len tým, kým som v súčasnosti. Som tým, kým som povolaný stať sa. Chcieť dobro milovaného človeka znamená, chcieť jeho cieľ, jeho šťastie a naplnenie – jeho svätosť. Znamená to konať také skutky a chcieť pre toho druhého také dobrá, ktoré mu pomôžu dosiahnuť svätosť. Slová lásky možno overiť iba cez skutky, ktoré tvoj život naplnia a nie vyprázdnia. Opravdivá láska nemôže ani v náznaku odporovať svätosti. Avšak k rozpoznaniu skutkov lásky potrebujeme čnosť rozvážnosti, teda tzv. inteligentnú lásku (sv. Augustín), ktorá do vzťahu zapája aj rozum. Ak milujem opravdivo, prestávajú byť vo vzťahu dôležité hranice a zákazy, ale osoba, ktorú milujem, sa pre mňa stáva príkazom, pretože je pre mňa najdôležitejšie, aby bola šťastná. Je to podobné ako s Božími prikázaniami: desatoro Božích prikázaní nám slúži ako zvodidlá, ale cesta, po ktorej kráčame, je jediné prikázanie lásky.
Slavomíra Matlová