…zatiaľ čo tu v Brazílii to zvládajú s pokojom. Predstavte si takúto situáciu: Cestujete metrom alebo vlakom domov. Po náročnej šichte v práci, kde Vás šéf vyžmýkal až do špiku kostí, vstúpite do vagóna, vlastne pokúšate sa tam vstúpiť. No nedá sa, lebo je plný hulákajúcich mladých odetých do národných farieb. Nakoniec sa Vám s veľkým šťastím podarí do vagóna vstúpiť, no celou cestou stojíte na jednej nohe, nemôžete siahnuť po svojom obľúbenom mobile, na ktorom by ste si chceli vyťukať svoj ešte obľúbenejší Facebook, a pritom Vám tu ešte niekto stále vyspevuje. No nezabili by Ste ich? U nás doma, by sme ich už pohlušili alebo minimálne, minimálne by sme všetko ošomrali a nadávali na systém, na farárov, čo to za „somariny“ vymýšľajú, len nech si tam trčia vo svojich sakrestiách a nám nech dajú pokoj.
Sú aj iné dôvody, pre ktoré by sme sa na Slovensku pohlušili. Ten dôvod opäť súvisí s cestovaním. Predstavte si, že cestujete z práce domov maximálne, maximálne unavení, tešíte sa už na telku, internet, dobrú kávičku či svoju manželku. Zrazu Vás pri vchode do vlakovej stanice prekvapí obrovský dav ľudí, ktorý Vás zhltne jedna radosť, nastávajú tlaky, tlačenica, pri ktorej Vám len oči pučí. Na Slovensku pri takejto situácii by sme sa už pohlušili. A Brazílčania? Tí si v tlačenke pokojne spievajú a ak je to možné, pritom si ešte aj tancujú sambu. Na Slovensku by sme sa už asi pohlušili.
Aj tretí dôvod súvisí s dopravou. Cestujete unavení domov, tešíte sa na teplo domova. No prekvapí Vás veľký dav, takže nemáte šancu sa do autobusu či vlaku dostať. Brazílčan, ako ho poznám pár dní, to s pomocou Božou, v ktorú verí, rozchodí, veď o nič nejde. A ak nejde o život, tak o nič nejde. Na Slovensku by sme sa už pohlušili.
A možno ešte ďalšia vec, tá však nesúvisí s dopravou. Počasie, áno, veľmi zlé počasie nás zastihlo v posledných dňoch, takže pre Brazílčanov je to problém, a nie malý. Problém je v tom, že klepú kosu a že miesto, na ktorom sa mal konať záver Svetových dní mládeže sa v týchto dňoch zmenil na veľký močiar. Priestor je v týchto dňoch nepoužiteľný a veľké peniaze investované do veľkého projektu sú jednoducho fuč. To počasie Brazílčanov prekvapilo. Tvrdia, že taká kosa a taký dážď už tu nebol dvadsať rokov. Mnohí od tej zimy smrkajú, a predsa nestrácajú pokoj. Záver Svetových dní mládeže bude teda na pláži, pre nás pútnikov to bude troška problém, veď nejako sa tam potlačíme a Brazílčania? Brazílčania to s pomocou Božou, v ktorú veria, zvládnu. A ako by to bolo na Slovensku? Najprv šomranie, veľké šomranie zo zlého počasia a potom , potom by sme sa možno aj pohlušili.
Nie sme my Slováci akýsi zvláštni? Nie sme tak trocha chorí? Veď niekedy by sme sa aj pri maličkostiach pohlušili. Asi nám niečo chýba. Asi si príliš dôverujeme a menej veríme Bohu. Brazílčania v Neho veria, a tak zatiaľ sa chválabohu medzi sebou nepohlušili. Aj vďaka tomu, Bohu vďaka, ešte stál žijem.
o. Jozef Žvanda, 26.07.2013, Rio de Janeiro