Dňa 22. 11. 2016 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom Milosrdenstvo bez emócií. Prednášku moderoval o. Dušan Galica a jeho hosťom bol SSDr. Blažej Štrba, PhD.

Na úvod prednášajúci načrtol polemiku o tom, či existuje milosrdenstvo bez emócií. Svoju odpoveď sčasti odvodil od slovníkových definícií a charakteristík emócie: Emócia je mentálny stav, ktorý je charakterizovaný cítením a sprevádzaný rôznymi telesnými prejavmi. Emócie nepatria do kognitívnej oblasti, ale odzrkadľujú vonkajšiu skutočnosť vzhľadom na vlastnú osobu. Emócia je širší pojem ako cit. Je to subjektívny pocit spokojnosti a nespokojnosti jednotlivca.

Biblia je plná emócií a nachádzame o nich priame aj nepriame zmienky:
„Uľav mi v úzkosti srdca a vytrhni ma z mojich tiesní.“ (Ž 25, 17).
„Nech neroznecuje sa tvoje srdce kvôli hriešnikom.“ (Prís 23, 17).
„Nerozhorčuj sa nad ničomníkmi a nežiarli na tých, čo pášu neprávosť.“ (Ž 37, 1).
Aj Pán Ježiš koná pod vplyvom emócií (s hnevom si ich premeral, zaplesal v radosti, vyčistil chrám). Aj samotný fakt, že žalmy predstavujú hudobné prevedenie modlitby naznačuje, že vzťah Boha a človeka nie je bez emócií. Život bez emócií neexistuje, ako je to teda s milosrdenstvom?

Milosrdenstvo môžeme z lat. misericordiae preložiť ako dobrosrdečnosť alebo blahosklonnosť. V Starom zákone sa pre milosrdenstvo používajú dva hebrejské výrazy: rachamim a chesed. Slovo chesed označuje Božiu vernosť s dôrazom na pevnosť a stálosť ako konštantné Božie atribúty a rachamim odkazuje na Boží súcit. Koreňom slova rachamim je rechem, čo v preklade znamená materské lono, preto je slovo rachamim odkazom na materinskú lásku. Rachamim znamená mať súcit, zľutovať sa, od čoho je odvodený pojem Božské zľutovanie a s adjektívom ľútostivý (rachu). Ak Boh, ktorý je s nami v blízkom kontakte, vie o našej bolesti, jeho vnútro sa hýbe a nedokáže nereagovať. Starý zákon však nepozná zvolanie „zľutuj sa“, ale používa sa tu zvolanie „Pane, zmiluj sa“, ktoré neodkazuje na rodinnú väzbu, ale ide o kráľovskú terminológiu (udeľ nám milosť – zahub nášho nepriateľa, daj nám silu…).

Z uvedeného vyplýva, že starozákonný pohľad na milosrdenstvo v sebe nezahŕňa aspekt odpustenia, ale ide o súcit v širšom slova zmysle. Podobne je to v evanjeliách, prosba o zľutovanie zo strany ľudí k Ježišovi nie je prosbou o odpustenie, ale prosbou o súcit a o pomoc (napr. prosba otca posadnutého chlapca). V evanjeliách existuje množstvo príkladov Ježišovho zľutovania: prišlo mu ľúto malomocného, mal súcit so zástupom, zľutoval sa nad naimskou vdovou a vzkriesil jej syna. Milosrdenstvo v tomto zmysle preukazuje aj človek (milosrdný samaritán). Milosrdenstvo je teda konanie skutkov dobra vychádzajúce z empatie. Súcit tu zachádza tak ďaleko, že sa Boh aj človek s trpiacim plne stotožňuje a vykoná preňho konkrétny skutok milosrdenstva. Ježiš pozýva apoštolov k účasti na Božom súcite a na skutkoch milosrdenstva, a rovnako pozýva aj nás. Skutky milosrdenstva sú základným prejavom kresťanstva a sú založené na súcite s chudobnými a núdznymi a na empatii, a to sú emócie, ktoré sú riadené duchom svätým. Možno teda skonštatovať, že milosrdenstvo bez emócií neexistuje. Môžeme hovoriť jedine o milosrdenstve bez zlých emócií.

Doktor biblických vied Blažej Štrba pochádza z Novej Bane a základnú teológiu študoval v Banskej Bystrici a v Ríme. Následne pokračoval v štúdiu biblistiky (biblickej exegézy) na Biblickom inštitúte Pápežskej Gregorovej univerzity v Ríme. Má za sebou študijné pobyty v USA a v Izraeli a v súčasnosti vyučuje biblické vedy na Teologickom inštitúte v Badíne. Chodieva prednášať aj do zahraničia, okrem iného aj na biblický inštitút v Jeruzaleme.

Slavomíra Matlová