V dňoch 28. 11. – 4. 12. 2016 sa v Ríme uskutočnil v poradí štvrtý kongres o pastoračnej starostlivosti o zahraničných študentov, tento krát nadväzujúci na encykliku pápeža Františka Evange gaudium (Radosť evanjelia), ktorý, podobne ako tie predchádzajúce, zorganizovala Pápežská rada pre migrantov a cestujúcich. Medzi 150 účastníkov z celého sveta sa tento rok zaradili aj traja Slováci: prorektor Katolíckej univerzity prof. František Trstenský, duchovný správca Univerzitného pastoračného centra Dr. Štefana Héseka v Prešove o. Marek Varga a študent Katolíckej univerzity František Bartek.
František je študentom jednoodborovej filozofie na FF KU, pochádza z Dubnice nad Váhom a patrí k tým študentom, bez ktorých by naše univerzitné pastoračné centrum tak trochu spustlo. Často ho stretávam pri príležitosti svätých omší, pretože svoju úlohu príležitostného kostolníka a omšového hudobníka sa snaží brať skutočne zodpovedne. Rád sa u nás zdržiava aj vo svojom voľnom čase, a tak vôbec nebolo ťažké osloviť ho a presvedčiť, aby mi o svojej účasti na spomínanom kongrese niečo porozprával.
Na kongrese v Ríme si sa zúčastnil ako jediný študent zo Slovenska. Ako si sa k takejto príležitosti dostal?
Úplnou náhodou, povedal by som, že ako slepé kura k zrnu. :-☺ Otec Róbert Slotka za mnou jedného dňa prišiel s ponukou, že sa koná medzinárodný kongres v Ríme a zháňajú sa vhodní účastníci spomedzi študentov. Zároveň mi odporučil, aby som sa v prípade záujmu zastavil u pána prorektora Trstenského. S pánom prorektorom sme následne hodili reč o tom, či by som vôbec chcel ísť a či by to malo pre mňa zmysel, a ak sa už rozhodnem, odporučil mi skontaktovať sa s Marekom Vargom z prešovského pastoračného centra. Tak som aj urobil a vec bola dohodnutá. Pôvodne sa mal k nám pripojiť aj otec biskup Tomáš Galis, ale tesne pred kongresom ochorel, a tak sme išli iba traja.
Aké bolo celkové zloženie účastníkov? Prevažovali tu klerici alebo laici?
Na kongrese sa zúčastnili ľudia z celého sveta: z Južnej a Severnej Ameriky, z Afriky, zo Singapuru, z Austrálie, z Ruska a podobne, odhadujem okolo 40 národností. A práve to bol pre mňa jeden z najsilnejších momentov, vidieť tú univerzalitu Cirkvi, národy od severu na juh, od východu po západ, zjednotené v modlitbe, stolovaní, neformálnych rozhovoroch a diskusiách na zvolené témy. Boli tu mladí ľudia vo veku okolo 19-20, teda študenti, ale aj profesori, správcovia univerzitných pastoračných centier, zasvätené osoby – kňazi, biskupi aj kardináli. Aj v tom spočívalo bohatstvo rozmanitosti účastníkov.
Ako kongres prebiehal a k akým záverom ste sa spoločne dopracovali?
Kongres trval asi týždeň, ktorý sme takmer celý strávili v hoteli, kde sme mali program, stravu, ba dokonca sme tu slávili aj sv. omše. Časť kongresu tvorili prednášky a diskusie a vždy poobede sme sa podľa jazykov rozdelili do skupín, a pod vedením niektorého z biskupov alebo poverených účastníkov sme voľne uvažovali nad konkrétnymi odprednášanými témami, prípadne sme kládli otázky. Prostredie tu bolo logicky mnohojazyčné, ale všetko bolo simultánne prekladané do taliančiny, angličtiny, španielčiny a francúzštiny. Témy boli podobne rozmanité ako ľudia, ktorí ich prezentovali. Snahou organizátorov bolo, aby boli prednášky pestré, a aby tu boli zastúpení predstavitelia jednotlivých regiónov a častí sveta, ale napríklad aj grécko-katolíckej cirkvi a podobne. Nie všetci účastníci vystúpili so svojou prednáškou, do diskusie sa však zapájali všetci. Každý príspevok pritom nadväzoval na nejakú časť encykliky Gaudium evangelii. Ku koncu nadobudla konferencia ekumenický rozmer, pretože sa jej zúčastnili aj predstavitelia islamu a budhizmu. Dôraz sa tu kládol na skutočnosť, že naším cieľom nie je položiť si otázky a zosumarizovať jednoznačné odpovede, ale že otázky nakoniec možno do veľkej miery prevážia nad odpoveďami. A skutočne, bolo zaujímavé sledovať rôzne konfrontácie názorov: ľudia zo západnej Európy tu prezentovali názory, ktoré vôbec nekorešpondovali s tým, čo sa rieši v Ázii alebo v Afrike. Pamätám si napríklad na jedného študenta zo Sýrie, ktorý študuje v Rakúsku, a ktorý veľmi nakladal západnej Európe za to, že na Sýriu „kašle“ a vyčítal Cirkvi, že s tým nič nerobí. Alebo tu bolo do kontrastu postavené Holandsko, kde je spoločnosť už celkom multikultúrna, preto tu moslimovia a kresťania pomerne dobre vychádzajú a krajiny severnej Afriky, kde medzi oboma skupinami dochádza k permanentným rozbrojom. Podstatou všetkých takýchto diskusií však bolo hľadanie spoločných východísk. Po celý čas tu zaznievalo ako refrén, – a je to jedna z najdôležitejších vecí, aké som si odtiaľ odniesol – že ak sa hovorí o pastorácii študentov a o globalizácii spoločnosti, ktorá je čím ďalej tým viac multikultúrna, podstatou nie je získavať učeníkov akýmsi prozelytickým spôsobom, teda vysvetliť im všetko učenie a dať im súbor pravidiel, ktoré by mali dodržiavať, ale ide tu najmä o atraktivitu radosti. Ak žijem vieru skutočne a autenticky, budem takým radostným človekom, že sa ma ostatní budú pýtať: „Počuj, odkiaľ to ty berieš?“ A povedia: „Aj ja chcem byť taký.“
Ako podľa teba zvládli príslušníci iných náboženstiev konfrontáciu s kresťanským prostredím? Aké pohľady do diskusií priniesli?
Muselo to byť pre nich veľmi ťažké, pretože tam bolo množstvo kresťanov, ktorí boli naozaj intelektuálne podkutí. Keď som si predstavil, že medzi takýchto ľudí príde napríklad obyčajný islamský študent, ktorý chce vyjadriť svoj názor, ja by som si asi netrúfol. Skutočne, mali môj veľký obdiv, hoci bola ich prezentácia z môjho pohľadu tak trochu kostrbatá. Osobne som zaregistroval hlavne fundamentalizmus islamu: ich názor je, že ak študuješ v zahraničí, mal by si mať svoju komunitu a zachovávať súbor prikázaní napísaných v Koráne a nemal by si sa priveľmi prispôsobovať svetu a morálnym zlám, ktoré na teba číhajú na internátoch. Kresťanský postoj je trochu iný: samozrejme, ani my nie sme zo sveta, ale mali by sme vykročiť do sveta a snažiť sa uprostred neho žiť radosť, ktorú nám dáva Kristus. V tomto bode vznikali aj rozpory, ozývali sa hlavne kresťania z regiónov, v ktorých dochádza k násilným konfliktom medzi moslimami a kresťanmi. Tu už museli zasiahnuť moderátori, ktorí podotkli, že ide predsa len o študenta prezentujúceho svoj názor a nemôže vedieť zodpovedať všetky pálčivé otázky svojho náboženstva. Budhisti boli pre mňa zaujímaví tým, že to boli milí a usmiati ľudia. Dozvedel som sa, že podobne ako kresťanstvo, ani budhizmus nie je monolitné náboženstvo, ale tvoria ho viaceré smery a prúdy. Konkrétne pre smer, ktorý prezentovala skupina prítomná na kongrese, bola príznačná zameranosť na charitu, aj v tom spočíva silná paralela s kresťanstvom. Odlišnosťou je koncentrácia na seba – som to ja, kto musí dosiahnuť pokoj, to ja chcem byť šťastný, to ja sa chcem usmievať, kým kresťanstvo je viac excentrické, prvoradá je snaha zabudnúť na seba a v láske sa rozdať druhým.
Akú úlohu na kongrese zohrali Slováci?
Vzhľadom na množstvo účastníkov nebolo možné, aby sa všetci dostali k slovu, nie každý teda vystúpil s vlastnou prednáškou. Naša skupina bola skôr tichým pozorovateľom, ale využili sme možnosť vyjadriť svoj názor v skupinách, kde už prebiehala voľnejšia diskusia, tu som sa k slovu dostal aj ja. Aj toto bolo pre mňa silným momentom, uvedomiť si, že aj ja som Cirkev. Niekedy to totiž vnímame tak, že Cirkev je o Vatikáne alebo o biskupoch, no tu na mňa zapôsobilo, že kedykoľvek som niečo povedal, okamžite to bolo zapísané, a možno raz, keď to bude pápežská rada analyzovať, dostane sa to aj do nejakého dokumentu. :-☺ Jednoducho som si uvedomil, že je dôležitá skúsenosť každého jedného človeka, ktorý tam bol, každý z nás môže priložiť ruku ku budovaniu spoločenstva Cirkvi.
Súčasťou kongresu bola aj audiencia a osobné stretnutie so Svätým Otcom. Aké to bolo?
Najskôr sme všetci museli prejsť povinnými kontrolami, až potom sme sa presunuli do Klementínskej sály, kde sa audiencia konala. Svätý Otec mal najskôr príhovor, skrátenú verziu ktorého možno nájsť aj na stránke www.kbs.sk. Prihovoril sa nám aj kardinál Gianfranco Ravasi,,ktorý zastrešoval celý kongres. Až potom sme mali možnosť osobne pristúpiť k Svätému Otcovi a prehodiť s ním zopár slov, prípadne si s ním podať ruku.
Osobne som si tu uvedomil dve veci. Na jednej strane bolo stretnutie so Svätým Otcom pre mňa zážitkom na celý život, ktorý sa pravdepodobne už nikdy nezopakuje a ak Pán Boh dá, budem o tom rozprávať svojim deťom a deťom svojich detí a budem im ukazovať spoločnú fotku so Svätým Otcom. No na druhej strane mi došlo, aký je to paradox, že denne v Eucharistii prijímame Krista, živého Boha a pripadá nám to úplne bežné a nikto sa nad tým nepozastavuje. Za stretnutie so Svätým Otcom som vďačný, poprosil som ho o modlitbu a dal mi požehnanie a verím tomu, že požehnanie od priameho Petrovho nástupcu má veľkú hodnotu. No zároveň cítim naliehavú potrebu dať si pozor na to, aby nám nezovšedneli veci, ktoré sú tu stále, a ktoré sú oveľa vzácnejšie, je potrebné sa na ne viac sústrediť, prehĺbiť si ich a vychutnávať.
Napriek tomu, že ste sa s výnimkou audiencie z hotela takmer nevzdialili, mal si možnosť uvidieť kúsok Ríma?
Vďaka tomu, že sme do hotela prišli asi pol dňa pred oficiálnym začiatkom kongresu, naskytla sa nám vzácna príležitosť urobiť si voľný program. Ja som sa tento čas rozhodol využiť naplno a hneď po príchode som si odskočil do vatikánskych múzeí. Chcel som si vychutnať hlavne Sixtínsku kaplnku a pre mňa osobne taký vzácny obraz aténskej školy na Rafaelovej freske. Po oficiálnom ukončení konferencie sme sa ešte išli pozrieť do vatikánskych záhrad. Hoci z dôvodu presunu na letisko niektorí z nás museli odísť trochu skôr, bol som vďačný aj za ten krátky čas, nakoľko som bol vo vatikánskych záhradách po prvý krát. A na koniec, bol tu ešte jeden večer, kedy som sa dobrovoľne zriekol večere, aby som sa stretol s kamarátom, ktorý študuje na Inštitúte Jána Pavla II. pre rodinu a spolu sme si dali večernú prechádzku Rímom.
Čo si si z kongresu odniesol do svojho každodenného života na Slovensku?
Presne to, o čom som už hovoril: povedať nie prozelytizmu a áno atraktivite radosti. To si osobne beriem k srdcu a mienim sa o to neustále usilovať. No je tu ešte jedna neodbytná myšlienka, s ktorou sa zatiaľ v hlave iba tak pohrávam – bolo by fajn zorganizovať konferenciu o identite Katolíckej univerzity. Na kongrese z času na čas zaznela zmienka o tom, že by mali byť katolícke univerzity trochu iné ako sekulárne. Myslím, že si to na Slovensku až tak neuvedomujeme, pretože Katolícka univerzita má rôzne nálepky a ľudia sa na ňu často pozerajú zvrchu. Na jednej strane je to v poriadku, pretože sme ako svietnik, ktorý je všetkým postavený na očiach, no Katolícka univerzita by mala ponúkať a určite aj ponúka komplexnejšiu a integrálnejšiu formáciu ako sekulárne univerzity, na čo by sme mali byť hrdí. Na tejto báze by naša univerzita mohla spolupracovať aj s inými katolíckymi univerzitami v zahraničí. Ak by sa na túto tému zorganizovala konferencia, možno by nám to pomohlo uvedomiť si, aké je úžasné, že na Slovensku vôbec máme Katolícku univerzitu a vytvoriť stratégiu, čo s tým ďalej robiť.
Okrem toho, týždeň bola svojím spôsobom krátka, ale zároveň dostatočne dlhá doba na nadviazanie priateľstiev. Je to dobrý pocit, že teraz môžem ísť napríklad do Paríža a zároveň tu môžem stretnúť známeho z kongresu a v prípade potreby uňho môžem prespať. Každý z nás dostal brožúrku s kontaktnými údajmi všetkých účastníkov, takže sa môžem kedykoľvek obrátiť na odborníkov, ak by som na nich mal nejaké otázky, alebo na študentov, ak by sa mi s nimi zachcelo len tak porozprávať či vymeniť si skúsenosti. Snáď naše priateľstvá neupadnú do zabudnutia a snáď sa pri nejakej príležitosti ešte stretneme.
Slavomíra Matlová