Do Svätyne Matky Božej lásky na okraji Ríma prišlo v sobotu 25. septembra 2010 vyše 25 tisíc veriacich z 57 krajín sveta. V tento deň tu bolo vyhlásené za blahoslavenú mladé devätnásť ročné dievča Chiara Luce Badano. Celé blahorečenie sprevádzal motív troch slov, vyjadrujúcich akoby tri piliere jej života: Life, Love, Light – Život, Láska, Svetlo.
Chiara bola vymodleným dieťaťom – jedináčikom. Keď sa dňa 29. októbra 1971 v malom juhotalianskom mestečku Sassello narodila, matka pochopila, aké je dôležité byť neustále s dieťaťom, preto sa vzdala zamestnania. Chiara rada športovala, bola spoločensky založená a mala túžbu stáť sa lekárkou. Na jej tvári neustále žiaril úsmev, aj preto dostala meno Chiara Luce – Klára Svetlo. No jej sny prekazila zákerná choroba, ktorú Chiara znášala hrdinsky a všetku bolesť odovzdávala Ježišovi. Po rokoch matka tejto mladej blahoslavenej vydala svedectvo: „To bolo jediné dedičstvo, ktoré som Chiare mohla zanechať, naučiť ju milovať.“
Aké dedičstvo sme si odniesli z domu my? K čomu nás viedli naši rodičia, k akým hodnotám? Aké dedičstvo chceme zanechať my svojim potomkom, svojim deťom?
Zvlášť dnes je táto otázka aktuálna. V dnešnú nedeľu, ktorá je šiestou veľkonočnou slávime deň matiek. Evanjeliový úryvok dnes zachytáva záverečnú Ježišovu reč vo večeradle. Tá je akoby jeho testamentom, dedičstvom, ktoré bude patriť generáciám všetkých čias. V ňom zaznieva jednoznačná Ježišova výzva: „Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“
Čo je dôležitejšie v živote, ako milovať? Ako to dobre všetci vieme. Dobre to vieme, lebo túžba po láske, túžba milovať a byť milovaný je hlboko vpísaná do srdca každého človeka. Aj preto na tému lásky už bolo napísaných množstvo kníh, básní, piesní… Kto by si nespomenul na Sládkovičovu Marínu? Napriek tomu, že to vieme, na svete žije množstvo nešťastných ľudí, množstvo opustených ľudí, ktorí nepociťujú lásku. Čím to je? Aj to dobre vieme. Dobre vieme, že najväčším problémom tak minulého ako aj dnešného človeka, je nepochopenie lásky. Dnes sa stáva, ak muž povie žene: „Milujem ťa,“ v skutočnosti to znamená: „Chcem tvoj sex.“ Stáva sa dnešnej žene, ak povie mužovi: „Milujem ťa“, v skutočnosti myslí: „Chcem tvoje prachy.“ Dnes sa stáva, ak chlapec povie o dievčati, toto je moja priateľka, v skutočnosti myslí: „Toto je moja sexuálna partnerka,“ a opačne. Dnes sa stáva, ak snúbenec pre oltárom vysloví na adresu svojej snúbenice: „Sľubujem, že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí…“, v skutočnosti myslí iba v šťastí. Stáva sa to aj nám kňazom. Keď pri kňazskej vysviacke chceme byť svätými kňazmi, neskôr už iba kňazmi…
Na margo týchto našich pomýlení, ktoré sú príčinou množstva sĺz, nám dnes Ježiš vysvetľuje, v čom spočíva podstata lásky. Hovorí: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ A vysvetľuje nám to aj apoštol Ján, keď vo svojom prvom liste píše: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Keď som premýšľal nad tými slovami, vybavil sa mi obraz zo života. Sedel som v aute na križovatke, mal som červenú. Náhle som si všimol zašpineného a nedbalo odetého človeka, ktorý sa hrabal v koši. Zasvietila však zelená, a tak som vyrazil. Neviem, čo s ním bolo ďalej. Podľa Jánovej definície lásky sám seba vidím v tomto zašpinenom, otrhanom a na pohľad nehodnom človeku. Sám seba a nás všetkých pre naše hriechy takto vidím. Tu prichádza Ježiš, a bez toho, aby mal voči mne akýkoľvek odpor, oslovuje ma a pozýva ma do svojho domu, tam mi ponúkne sprchu, čisté šaty, jedlo a strechu nad hlavou. Takto koná Boh. Prichádza a aj keď sme toho nehodní, ujíma sa nás. Presne to očakáva aj od našej lásky. Vyzýva nás, aby sme milovali nie preto, že nás iní milujú, že nás priťahuje krása toho druhého alebo, že chceme od neho sex, či prachy. Ale milujem ťa len preto, lebo si, lebo takto miluje Boh.
Stáva sa, že si ľudia pomýlia chápanie lásky. Preto je veľa nešťastných ľudí. Dnes sa však aj stáva, že ak muž povie žene milujem ťa, znamená to: beriem za teba zodpovednosť, chcem ťa urobiť šťastnou, záleží mi na tebe, mám k tebe úctu, mám pre teba čas. Napriek všetkému sa aj dnes stáva, že aj dnešné ženy sú hlbokými, obetavými a milujúcimi matkami. Aj dnes sa stáva, že mužovia sú statočnými, zodpovednými a pozornými manželmi a otcami. Aj dnes sa stáva, že ak mládenec povie dievčaťu milujem ťa, myslí to úprimne a chce ju chrániť, chce chrániť jej panenstvo, chce na sebe pracovať, aby raz bol jej dobrým manželom. Aj dnes sa stáva, že kňazi aj roky po kňazskej vysviacke zostávajú verní a s láskou slúžia Bohu a ľuďom. Prečo sa to stáva? Možno aj preto, že ich, že naši otcovia a mamy pochopili, čo je v živote najdôležitejšie. Chvála Bohu, stáva sa to.
Včera som to zažil. Na ceste z Krakova z 11. Púte do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove so slovenským katolíckym rádiom Lumen, sa nám v jednej juhopoľskej dedinke pokazil autobus. Asi po polhodine státia si nás všimol obyvateľ blízkeho domu a pozval nás na čaj a kávu. Boli sme celkom cudzí, no jeho manželka, deti a stará mama nás veľmi milo prijali a pohostili. Zaujali ma rozradostené tváre ich detí, z ktorých žiarilo svetlo, radosť a pokoj. Náboženské obrazy na stene s krížom uprostred ma utvrdili, že náš pokazený autobus náhodný nebol. V tomto dome som sa spolu s ďalšími pútnikmi utvrdil v presvedčení, že napriek zlej dobe, ako tú dnešnú dokážeme nazývať, ešte aj dnes jestvujú statoční ľudia, statoční otcovia a mamy, ktorí pochopili podstatu lásky. A túto úprimne žitú lásku denne vďaka rôznym životným situáciám odovzdávajú svojim deťom ako najlepšie dedičstvo.
Nuž, čo môžeme viacej svojim deťom odovzdať, ako ich naučiť úprimne milovať?
Jozef Žvanda
Foto: Internet