Tu v Sao Paulo je nedeľa krátko pred obedom, keď naša partia asi dvadsiatich nadšencov futbalu, lebo je dobré milovať Pána Boha, ľudí a futbal, teda keď naša partia opúšťa svoje dočasné sídlo a odchádza za očakávaným futbalovým zážitkom. Dnes popoludní o 16.00 sa na miestnom mestskom futbalovom štadióne Paula Machado de Carvalho odohrá dôležitý futbalový zápas medzi klubom Corinthians Sao Paulo a Atlético Montevideo. Ten prvý tím je úradujúcim majstrom sveta v klubovej súťaži za rok 2012, keď v záverečnom turnaji SUPERCUP v decembri 2012 porazil víťaza európskej Ligy majstrov Chelsea Londýn. Avšak ani druhý tím nie je futbalovým trpaslíkom, veď sú v ňom až traja súčasní reprezentanti Brazílie.
Všetci sa tešíme na futbalovú rozprávku, veď byť v Brazílii a nebyť na futbalovom zápase je čosi podobné, ako byť v Ríme a nevidieť pápeža, ako milovať dievča a nikdy jej nedať ani bozk na ružové líčko, či ako byť na svätej omši a neprijať Pána Ježiša. Na autobusovej zastávke nečakáme dlho a rovnako aj cesta nezvyčajne poloprázdnym autobusom ubieha akosi rýchlo. K štadiónu prichádzame pred trinástou hodinou a hneď sme v centre pozornosti predávačov futbalových predmetov, dresov, zástav a šálov. Ešte netušia, že dnes na nás nezarobia. Kupujeme si vstupenky. Nie je to lacná záležitosť, ale čo človek neurobí pre Pána Boha, pre človeka a pre futbal? Ešte pár fotografií a hneď vstupujeme do útrob starobilého futbalového stánku. Policajná kontrola nám akosi neprekáža, veď je to aj kvôli našej bezpečnosti a koniec koncov z posledných letiskových dní máme v tomto smere skvelú skúsenosť.
Konečne sme na futbalovej tribúne. Zo štadióna sa v nasledujúcich hodinách stane futbalové mravenisko a my sa celkom na to mravenisko aj tešíme. Slnko pripeká, ľudí na tribúnach postupne pribúda, a keďže do začiatku zápasu zostáva ešte pár pekných minút, nuž stihneme aj modlitbu posvätného ruženca. Čo sa to však deje nad nami? Modrá obloha sa pred našimi očami mení do olovnato-sivej podoby. Žeby búrka? Nakoniec nás osvieži pár dažďových kvapiek a opäť je slnečno a horúco. Pomaly sa blíži šestnásta hodina, atmosféra na štadióne vrcholí. Z reproduktorov sa ozývajú tóny hymny futbalového klubu, načo okamžite fanúšikovia zareagujú mohutným spevom a potleskom. Všade vôkol nás je množstvo mladých ľudí a veľa rodín s deťmi.
V tej chvíli už ručičky hodín odbíjajú šestnástu a na ihrisko vybieha množstvo, možno dvesto – tristo malých detí odetých vo farbách futbalového klubu Corinthians. Niektoré z nich vo svojich dlaniach držia dlaň jedného z jedenástich futbalových aktérov, ktorí zakrátko na dokonale pripravenom zelenom trávniku ukážu svoje futbalové umenie. V tej chvíli je atmosféra neopakovateľná a brazílske futbalové srdce bije na plné obrátky. A ono neprestáva biť ani vo chvíli, keď celý štadión náhle stíchne, ozývajú sa tóny štátnej hymny Brazílie. Som dojatý z hrdých Brazílčanov. Starí, mladí, ale aj deti, mnohí z nich si držia ruku na svojom srdci, nadšene spievajú štátnu hymnu a dívajú sa dohora, kdesi až do Božích okien. Všímam si otca s malým synom. Maličký sa opiera o otca, kladie si ruku na srdce, svoju hlávku si uloží na otcovo srdce, popod nos si nôti štátnu hymnu, ma zatvorené oči a…
Domáci tím dnes nezvíťazil. Prehral 1:0. Futbaloví fanúšikovia možno smútia, ale moje srdce, ktoré miluje, teda snaží sa milovať Pána Boha, ľudí a futbal, moje srdce jasá.
o. Jozef Žvanda, Sao Paulo, 14.07.2013