„Bože môj, som zmätený“, tak sa modlí kňaz Ezdráš (Ezdr 9, 6). Je zmätený z mnohých vecí. Je zmätený zo správania svojho ľudu, z jeho veľkých hriechov. Je zmätený zo samotného Boha, ktorý neraz sľúbil praotcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, že tento ľud mu bude navždy patriť, a predsa na tento ľud dopustil sedemdesiatročné vyhnanstvo. Je zmätený, že napriek hriechom Izraela, tento národ znova našiel na chvíľočku milosť u Pána, a milosrdný Pán vzbudil v srdciach potomkov tých, ktorí Izrael odviedli do zajatia a zrovnali mesto a chrám so zemou túžbu obnoviť jeruzalemský chrám. Ezdráš je z toho všetkého zmätený, padá na kolená, dvíha ruky k nebesiam, a skláňa sa pred Bohom, na ktorého sa ani neodváži pozrieť, a po lícach sa mu kotúľajú slzy.
V nedeľu 18. januára 2015 položilo štrnásťročné filipínske dievča pápežovi Františkovi v Manile nasledujúcu otázku: „Prečo trpia nevinné deti?“ a rozplakala sa. Nastalo veľké ticho. Až po chvíľke pápež odpovedal: “Až keď aj my budeme schopní plakať pre veci, o ktorých si hovorila, až vtedy budeme pripravení na túto otázku odpovedať. Veľká otázka pre všetkých: Prečo trpia deti? Keď bude srdce ochotné klásť si otázky a plakať, potom budeme schopní niečo pochopiť. Existuje „svetský“ súcit, ktorý nepomôže. Súcit, ktorý nanajvýš spočíva v strčení ruky do vrecka a hodení mince. Keby Kristus mal tento druh súcitu, bol by to jednoduchý ťah, uzdravil by troch alebo štyroch ľudí a vráti by sa k Otcovi. Až keď Kristus plakal a bol schopný plakať, pochopil to, čo sa deje v našich životoch.” A pápež pokračoval: „Drahí chlapci a dievčatá, v dnešnom svete chýba schopnosť plakať. Niektoré skutočnosti života dokážu vidieť iba oči prečistené slzami. Tak pozývam každého z vás pýtať sa: Naučil som sa plakať, keď vidím dieťa, ktoré je hladné, drogou omámené dieťa na ulici, dieťa, ktoré nemá žiadny domov, opustené dieťa, týrané dieťa, dieťa zneužívané, dieťa držaného spoločnosťou ako otroka?“
Až keď zmätený Ezdráš zaplakal, vtedy začal chápať…
Jozef Žvanda
Foto. Internet