Dnes vystupujeme na pomyselný štvrtý vrchol pôstneho obdobia. Čo si môžeme všimnúť pri samotnom výstupe?
Kráčajúc na dnešný vrch sa pred nami pomaly vynára svetlo. Tam dole, odkiaľ sme dnes vykročili, v ľudskom svete je niekedy príliš veľa tmy a príliš veľa hmly. To nie preto, žeby tam dole neprenikli slnečné lúče. To len ľudské srdcia a oči sú zahalené hmlou a tmou. Podobne tak, ako je tomu v dnešnej bohoslužbe slova. Prorok Samuel, ktorý je poslaný do Betlehema, aby tam pomazal za kráľa jedného z Izaimových synov, má pred sebou hmlu ľudského pohľadu. Na mladých mužov, ktorí pomaly k nemu predstupujú sa díva pozemskými očami. Hľadí na tvár a na výšku postavy. No Pán mu odpovedá: „Nehľaď na jeho tvár ani na výšku postavy, toho to som si nevybral. Ja nehľadím ako človek. Človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca.“ Samuelova skúsenosť môže byť užitočnou aj pre nás. Prečo je vo svete toľko tmy a hmly? Prečo je aj v našej krajine toľko hmly a tmy? A toľko hmly a tmy v našom meste? Možno aj preto, že na svet a veci v ňom sa dívame ľudskými očami a nie očami Boha.
Čím vyššie a vyššie, tým viac svetla
Vystupujúc na pomyselný štvrtý vrchol pôstneho obdobia zažívame skúsenosť svetla. Čím vyššie a vyššie, tým viac a viac cez ľudskú hmlu prenikajú slnečné lúče. Tie nám v dnešnom evanjeliu ponúka Ježiš. Vo chvíli, keď zazrie slepého človeka, je síce ešte stále obklopený ľudskou hmlou a tmou. Ta vychádza zo sŕdc jeho učeníkov. Pýtajú sa ho: „Rabbi, kto zhrešil on alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ A len čo to dopovie, ľudskú tmu ukrytú v srdciach jeho učeníkov prenikajú lúče jeho konania. Bez toho, aby ďalej rozprával, hneď napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom potrel slepému oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. A tak skrze Ježišovo konanie slepý človek mohol po prvýkrát otvoriť svoje oči a vidieť krásu tohto sveta. No svetlo vstúpilo aj do sŕdc a očí jeho učeníkov. On je svetlo sveta. Kto otvorí oči svojho srdca, aj napriek hmle, ktorá neraz naše srdcia preniká, vstúpia do nás lúče jeho svetla.
Tajomstvo zápasu svetla a hmly
Lúče Kristovho svetla majú obrovskú silu, veď vracajú slepému zrak, vracajú chorým zdravie, kriesia mŕtvych, utišujú búrku na mori, sýtia hladné zástupy, spôsobujú že mŕtve srdcia mýtnikov a prostitútok ožijú. Ježiš tak svojim konaním inšpiruje aj iných, svojich učeníkov, nás, aby aj z nášho života vychádzali lúče jeho svetla. Aj preto nás prostredníctvom apoštola Pavla, ktorý píše List do Efezu, povzbudzuje: „Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde.“ Lúče Kristovho svetla majú obrovskú silu a dokážu preniknúť aj najväčšiu temnotu. Skutočnosť hmly a tmy v ľudských srdciach však napriek sile lúčov Kristovho svetla neraz v živote spôsobuje, že človek aj tak zostane v tme a hmle. Príkladom sú z dnešného evanjelia farizeji. Napriek evidentnému zázračnému uzdraveniu, nedokážu v zázraku uvidieť Božie konanie a zostávajú vo svojich prízemných pohľadoch. Tak sa ukazuje, ako ľudská nafúkanosť, pýcha a tvrdohlavosť oberá človeka o radosť zo života, ako je takýto človek nešťastný. Napriek svetlu všade dookola, zostáva v tme. Naopak, človek hoc v totálnej beznádeji, totálne bezmocný, ak takýto človek ponúkne Ježišovmu svetlu priestor, lúče Ježišovho svetla ho uzdravia tak z fyzickej ako aj z telesnej temnoty. Tým Ježišovým svetlom je jeho slovo, ktoré ponúka riešenia do každej našej životnej situácie. Ježišovo slovo preniknuté Božím Duchom je svetlom pre naše nohy a pochodňou na našich chodníkoch. Tým Ježišovým svetlom je jeho Eucharistia, ktorá nás posilňuje na ceste nášho života. V tomto týždni sme slávili týždeň počatého dieťaťa. V tejto súvislosti sme si nanovo prečítali encykliku bl. Pápeža Jána Pavla II., pod názvom Evanjelium života, v ktorej sa hovorí o ochrane ľudského života od okamihu počatia až po prirodzenú smrť. Bl. Ján Pavol II. konštatuje, že ak v dnešnej dobe človek stratil citlivosť voči človeku, hlavnou príčinou toho všetkého je, že už predtým človek stratil citlivosť voči Bohu. Je to tak v živote, že strata citlivosti voči Bohu má za následok stratu citlivosti voči človeku.
Svetlo v RIU 2013
Rád sa vraciam k Svetovým dňom mládeže v RIU 2013. Počas jeho samotných dní nás všetkých zastihlo veľmi zlé daždivé a chladné počasie. Mnohí sme ochoreli. Medzi nimi aj ja. V tej temnote oceľových mračien, ktoré nielenže zaplnili oblohu nad Riom, ale úplne zachvátili aj moje srdce, napriek tomu všetkému do môjho srdca prenikli lúče Božieho svetla. O tieto lúče sa postarala mladá študentka, ktorá v duchovnom rozhovore prezradila, že sa predčasne vracia späť domova na Slovensko, a teda nezažije atmosféru záveru Svetových dní mládeže. Mnohí sa jej čudovali, mnohí ju od toho odhovárali, no ona my vysvetlila príčinu svojho skorého odchodu. Na najbližšiu sobotu dostala pozvanie od svojej najlepšej kamarátky, aby bola svedkom pri jej sobášnom obrade. Mladá pútnička pozvanie prijala, nechcela priateľku sklamať a za svojim slovom, hoc bola nútená predčasne odcestovať, si stála. Nepresvedčila ju ani nechápajúca vlna otázok ostatných prítomných, ktorým tak ako Samuelovi v úvode, chýbal Boží pohľad. Aj ja som rád, že z tváre tejto mladej ženy vo chvíli našej rozlúčky zažiarilo svetlo jej úžasného charakteru.
Nuž výstup na pomyselný štvrtý vrchol pôstneho obdobia je určite v živote každého z nás zápasom o svetlo v našich srdciach.
Jozef Žvanda
Foto: Internet