Want create site? Find Free WordPress Themes and plugins.

 

 

 

 

 

Hosť na KU, 26.03.2019: Mystika nie je privilégiom jednotlivcov

Dňa 26.3.2019 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom Mystik otvorených očí. Hosťom otca Róberta Slotku bol jezuita a predstavený exercičného domu v Piešťanoch páter Ján Benkovský, SJ, ktorý vedie duchovné cvičenia a už roky sa venuje ignaciánskej spiritualite.

Buďme kvasom pre tento svet

Všetky veľké činy v Cirkvi, vrátane rozvíjania vedy a umenia, sa diali vďaka mystikom, a to do takej miery, nakoľko dokázali vnímať Boha novým spôsobom. Pre každého nasledovníka Ježiša Krista je dôležité, aby dokázal rozpoznať Boha v aktuálnej situácii, a aby sa mohol v aktuálnom čase stať kvasom pre tento svet.

Pápež František často kladie dôraz na ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti: na biednych zranených a utláčaných. Biedny však nie je len ten, kto má nedostatok, ale aj ten, kto žije bez Boha, kto ho nenašiel, alebo mu ho nikto neukázal. Boha teda môžeme vnímať aj v ľudskej biede a cez citlivé poznanie našej kultúry a náboženstva môžeme prinášať radostnú zvesť všetkým skupinám ľudí a dovoliť im zakúsiť Boha v jeho láske. Je dôležité vnímať prítomnosť Boha: uvedomovať si, že sa na mňa pozerá a ja mu môžem pohľad opätovať. Svätý Ignác v istom bode svojich duchovných cvičení hovorí o tom, že skôr ako sa začne modliť, musí v sebe vzbudiť Božiu prítomnosť a potom si s Bohom môžu navzájom hľadieť do očí. Stretnutie dvoch párov očí so sebou prináša výmenu lásky, ak ju však chceme zažiť, musíme sa otvoriť pre novú skúsenosť s Bohom.

Kontemplácia každodennosti

Kresťan budúcnosti sa buď stane mystikom, alebo vôbec nebude kresťanom. Ak hovoríme o mystickej skúsenosti, máme spravidla na mysli skúsenosť ľudí, ktorí majú bezprostredný kontakt s Bohom, predovšetkým tých, ktorí sa ponárajú do hlbokej kontemplácie. Mystika je však oveľa viac. Každý jeden z nás môže byť mystikom a môže sa naučiť vnímať Boha novým spôsobom a svoju skúsenosť vnímania Boha uviesť do konkrétnej vášne pozerať sa, kde všade je možnosť stretnúť sa s ním. Práve na tento fenomén upriamoval pozornosť svätý Ignác: Boha nemusíme stretnúť len v hlbokej kontemplácii a modlitbe, ale aj v najjednoduchších životných situáciách, ako je štúdium, trávenie voľného času či budovanie medziľudských vzťahov. Boh nás v každej situácii môže prekvapiť a prihovoriť sa nám. Prácu, voľný čas a všetko naše konanie tak môžeme prepojiť s modlitbou. Mystika nie je privilégiom jednotlivcov, ale pre každého z nás znamená udržiavanie úzkeho kontaktu s Bohom, je to neustále premieňanie Božieho kráľovstva na ľudské spoločenstvo s Bohom. Mystik je kresťanom budúcnosti, ale aj prítomnosti, je to ten, kto vo svojej činnosti neustále umiestňuje Ježiša do centra. Byť mystikom znamená skúsenosť kontemplácie každodennosti. Celé kresťanstvo sa neustále obnovuje v stretávaní s Bohom, citlivosť pre vnímanie Boha si však musíme vyprosiť, až potom sa staneme autentickým obrazom Boha a budeme ho neustále nosiť vo svojom vnútri.

Mystika zatvorených a otvorených očí

Dnešný svet nám ponúka taký pohľad na život, akoby Boha nebolo a prostredníctvom sekularizácie sa neustále pokúša odstrániť Boha z verejných sektorov. Keď však rozbijeme škrupinku reality, objavíme Božiu prítomnosť, ktorá sa zdá byť výlučne historickým elementom umenia, v skutočnosti však ide o hlbokú skúsenosť ľudí, ktorí stavali historické budovy, maľovali obrazy a tvorili ostatné umelecké diela. Dnes si už nevystačíme s Bohom katechizmu, ale potrebujeme nadobudnúť osobnú skúsenosť so živým Bohom. Príkladom takejto skúsenosti je Jób, ktorý na konci svojho bolestného príbehu konštatuje: „Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo“ (Job 42. 5). Aj my často poznáme Boha len z počutia (vieme naspamäť Desatoro, prijímame sviatosti, získavame teologické tituly), ale nič sa v našom živote nemení. Aké krásne je však tešiť sa z Božích stvorení a objavovať krásu, ktorú Boh vložil do každej živej bytosti! Našu situáciu veľmi dobre vystihuje výrok praotca Jakuba, keď sa budí zo sna o rebríku, po ktorom vystupovali a zostupovali Boží Anjeli: „Ozaj, Pán je na tomto mieste a ja som o tom nevedel!“ (Gn 28, 16). Ani my Boha často nevidíme, hoci je tu s nami a potrebujeme si nanovo otvoriť oči a vyprosiť si novú skúsenosť vnímania Boha.

Poznáme dva druhy mystiky: mystiku zatvorených očí a mystiku otvorených očí. V oboch prípadoch ide o vzácny druh spirituality. Mystici zatvorených očí (svätá Terézia z Lisieux, svätý Ján z kríža a iní) majú zatvorené oči, aby mohli prežívať hlboké priateľstvo s Bohom a objavovať ho v hĺbke kontemplácie. Mystik otvorených očí sa vyznačuje vášňou, nikdy sa neunaví kontemplovaním kreativity života a všíma si vo svete konkrétne Božie stopy. Denne sa môžeme ponoriť do pozitívnych aj negatívnych ľudských situácií a  objavovať v nich Božiu prítomnosť, prizerať sa, ako Boh dáva slobodu a nový život. Mystika je osvietená viera, pretože dokáže vidieť realitu vo svetle Boha.

 

Text: Slavomíra Matlová

Foto: Róbert Slotka

Hosť na KU, 19.03.2019: Mýty o Katolíckej cirkvi stále žijú

Dňa 19.3.2019 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom Predstavenie knihy „Vyriekli krivé svedectvo“. Hosťom otca Róberta Slotku bol bývalý absolvent FF KU a žurnalista konzervatívneho denníka Postoj – Mgr. Lukáš Obšitník, ktorý nám predstavil knihu na tému mýtov o Katolíckej cirkvi od amerického autora Rodneyho Starka.

Rodney Stark a jeho paradoxný postoj ku kresťanstvu

Rodney William Stark sa narodil 8.7.1934 v Severnej Dakote. Vyštudoval žurnalistiku na univerzite v Denveri a sociológiu na univerzite v Kalifornii, kde získal magisterský a neskôr doktorský titul. Roky pôsobil ako profesor sociológie vo Washingtone a nejaký čas pôsobil na univerzite v Číne. Jeho súčasným pôsobiskom je Balor university v Texase. Stark patrí medzi sociológov svetového formátu a má veľký rešpekt aj medzi svojimi oponentmi.

Stark vydal dokopy tridsaťjeden kníh, preložených do sedemnástich jazykov. Vo svojej najvýznamnejšej publikácii „Rise of Christianity“ popísal príčiny rýchleho vzostupu kresťanstva na sklonku Rímskej ríše. Tento jav je medzi kresťanmi často považovaný za zázrak, Stark sa ho pokúša vysvetliť z hľadiska sociológie. V inej publikácii „The star in the east“ Stark vysvetľuje nárast kresťanstva v súčasnej Číne, ktorý tu možno zaznamenať aj napriek tvrdej politike komunizmu. Hoci Stark vo svojich dielach jednoznačne obhajuje Katolícku cirkev, jeho náboženské presvedčenie je pomerne komplikované. Svedčí o tom aj skutočnosť, že vyrastal v luteránskej rodine. Aj keď Stark patrí k ľuďom, ktorí o svojej viere neradi hovoria, pri niekoľkých príležitostiach o sebe píše, že je neschopný náboženskej viery, že nie je ani veriaci, ani neveriaci, a podobne. Sympatia voči kresťanskému náboženstvu pritom uňho vznikla práve prostredníctvom historického a sociologického výskumu rôznych spoločenstiev a jeho obhajobu vníma hlavne ako prihlásenie sa k istej kultúre. Stark je v prvom rade obdivovateľom kresťanstva, nie skutočným veriacim, viac ako za ateistu ho však možno považovať za agnostika.

Fakty nepustia

Kniha Vyriekli krivé svedectvo, s podtitulom Odhalenie stáročných protikatolíckych neprávd, vyšla vo vydavateľstve Postoj v októbri 2018, v USA vyšla už v roku 2016. V úvode knihy Stark zdôrazňuje, že ju nenapísal na obranu Cirkvi, ale na obranu histórie. Kniha nie je vedeckou publikáciou v pravom slova zmysle: Stark sa v nej čiastočne opiera o vlastný výskum, z väčšej časti však ide o zhrnutie už existujúcich poznatkov iných autorov a nachádza sa tu viac ako 300 titulov odporúčanej literatúry. Kniha je rozdelená do desiatich kapitol, pričom každá z nich je zameraná na iný mýtus súvisiaci s Katolíckou cirkvou: Katolícka cirkev ako pôvodca antisemitizmu, cielené zamlčiavanie apokryfov, utláčanie pohanov, existencia „temného“ stredoveku, križiacke výpravy ako vyprovokovaná agresia kresťanského sveta, brutalita španielskej inkvizície, pasivita Katolíckej cirkvi, odpor Katolíckej cirkvi voči liberalizácii a demokratizácii štátnych zriadení a protestantizmus ako pôvodca kapitalizmu a moderného sveta.

V knihe sa okrem iného dočítame, že guľatý tvar zeme bol známy už mnoho storočí pred Kolumbovým objavením Ameriky (Cirkev mu v skutočnosti vyčítala nesprávne vyrátanie obvodu zeme), že pápež Pius XII. aj napriek obvineniam z antisemitizmu v skutočnosti Židov podporoval, alebo že Európa v období stredoveku dosiahla najväčší technologický rozmach v porovnaní so zvyškom sveta. Kto sa nebojí dekonštrukcie zaužívaných mýtov a schém, knihu mu vrelo odporúčame.

 

Text: Slavomíra Matlová

Foto: Róbert Slotka

Hosť na KU, 05.03.2019: Umenie ľudu ako výtvarné krédo

 

Dňa 5.3.2019 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška Mgr. Petra Dvorského pod názvom Sakrálna tvorba v diele akademického maliara Ľudovíta Fullu. Prednáška sa tento krát konala v Galérii Ľudovíta Fullu, kde sme mali možnosť obzrieť si maliarovu širšiu umeleckú tvorbu.

Ľudovít Fulla a cirkevné umenie

Umelecká tvorba akademického maliara Ľudovíta Fullu (27.2.1902-21.4.1980) je pomerne rozsiahla, ale v rámci prednášky sme sa zvlášť zamerali na vitráže umiestnené v Kostole svätého Ondreja v Ružomberku a v Katedrále svätého Emeráma v Nitre, pretože sa v dostupnej literatúre spomínajú len okrajovo. Zmienku o nich však nachádzame vo Fullových autobiografických spomienkach, ktoré pod názvom „Okamihy a vyznania“ vyšli dva roky po jeho smrti.

Človek, ktorý Ľudovíta Fullu ako umelca objavil a ktorý ho zároveň nabádal, aby sa podieľal aj na slovenskom cirkevnom umení, bol slovenský historik Vladimír Vágner. Ten v roku 1933 v monografii Katolícke Slovensko, ktorá vyšla pri príležitosti tisícstého výročia posvätenia prvého katolíckeho kostola v Nitre, vyslovil kritiku na adresu slovenského a uhorského cirkevného umenia devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Vyčíta mu, že opomína nielen prvky impresionizmu, ale aj expresionizmu, súčasťou ktorého je aj ľudové umenie, odjakživa silno prepojené s Cirkvou. A práve Ľudovít Fulla si vzal folklórne umenie za svoje výtvarné krédo a svoje obrazy tvoril v duchu náboženskej tradície ľudu. Jedným z prvých Fullových obrazov inšpirovaných sakrálnymi motívmi bola „Revúcka madona“ (1926).

Ranná mladosť Ľudovíta Fullu

Ľudovít Fulla sa narodil v Ružomberku na Nemeckej ulici. Pochádzal zo starej ružomberskej rodiny, jeho otec bol mäsiar a spolu s manželkou vlastnil menší hostinec. Po skončení katolíckej chlapčenskej školy Fulla nastúpil na osemročné rímskokatolícke gymnázium, tu sa mu však nedarilo, pretože mal problémy s maďarčinou. Po skončení gymnázia nastúpil na vyššiu obchodnú školu v Dolnom Kubíne a po maturite sa opakovane pokúsil o absolvovanie prijímacích skúšok na školách v Prahe. Nakoniec nastúpil na pražskú umeleckú priemyslovku, kde sa zoznámil a spriatelil s maliarom Mikulášom Galandom. Po skončení štúdia sa vrátil do rodného Ružomberka, kde si v rodičovskom dome zriadil ateliér a začal aktívne tvoriť. Nakoľko mu však samotná umelecká tvorba neposkytovala dostatok prostriedkov na živobytie, po nejakom čase nastúpil na pedagogickú dráhu a ako vyučujúci pôsobil v Komárne, v Senci aj v Malackách. Nakoniec odišiel do Bratislavy, kde sa stal spoluzakladateľom umelecko-priemyselnej školy, ktorá tu vznikla pod vedením profesora Vydru, zároveň sa tu prehĺbilo jeho priateľstvo s Mikulášom Galandom.

Rekonštrukcia farského kostola v Ružomberku

V dvadsiatych rokoch sa Ružomberok podľa počtu obyvateľov stal stredne veľkým mestom a farský kostol už nestačil potrebám miestneho katolíckeho obyvateľstva. V komunite jezuitov, ktorá sa v Ružomberku usídlila v roku 1922, pri tejto príležitosti vznikla idea prestavby kostola. Bola teda zorganizovaná veľká zbierka finančných prostriedkov, na ktorej sa zásadným spôsobom podieľal aj Andrej Hlinka. Nakoniec sa rekonštrukcia uskutočnila v rokoch 1939-1940. Interiér bol obložený mramorom a travertínom, vďaka Slovenskému umeleckému chrámovému družstvu pod vedením Edmunda Massányiho boli vytvorené nástenné maľby, pribudli aj bočné oltáre a pristavaná kaplnka. V tejto súvislosti mesto plánovalo osloviť aj Ľudovíta Fullu, o ktorom bolo známe, že už mal isté skúsenosti s maľbami na fresky, ale keďže Fulla v tom čase žil v civilnom manželstve, zákazka sa k nemu nedostala, hoci už v roku 1941 dal svoje manželstvo do poriadku. Až pri príležitosti ďalšej rekonštrukcie farského kostola v roku 1962, keď už Fulla žil a pôsobil v Žiline, kde sa presťahoval po manželkinej smrti, požiadal ho vtedajší ružomberský administrátor a dekan Jozef Pavčík, aby navrhol vitráže okien pre južnú loď kostola. Fulla ponuku prijal a vitráže sa podarilo na južnej stene kostola umiestniť v roku 1964. Išlo o štyri samostatné celky:  Svätí Svorad a Benedikt (návrh z roku 1933, za ktorý bol Fulla ocenený aj v súťaži a ktorý bol pôvodne určený pre Katedrálu svätého Emeráma v Nitre), Svätí Cyril a Metod, Adorácia krucifixu a Zvestovanie / Narodenie / Ukrižovanie.

Ocenený aj nedocenený

Podobne ako v Ružomberku, aj na ostatných miestach svojho pôsobenia Fulla zažil úspechy aj neúspechy. Po roku 1938 sa chopil funkcie riaditeľa Školy umeleckých remesiel, ale z dôvodu pričlenenia školy pod technickú univerzitu o svoju funkciu prišiel a uplatnenie tu nenašiel ani na pedagogickom poli. V roku 1943 odišiel do Martina, kde si ho pod patronát vzal historik umenia Jozef Cincík. Za totalitného režimu bola negatívne vnímaná práve jeho spolupráca s Cincíkom, ako aj podoba Jozefa Tisa, ktorú zakomponoval do návrhu pamätných mincí a známok. V roku 1969 sa Fulla zúčastnil na slávnosti, ktorá sa konala v Ríme pri príležitosti tisícstého výročia smrti Cyrila a Metoda, a kde bol spolu s ďalšími dvoma výtvarníkmi prijatý na súkromnú audienciu u pápeža Pavla VI. Galéria Ľudovíta Fullu bola verejnosti sprístupnená 2.6.1969 spolu so zbierkou obrazov, ktoré Fulla daroval štátu.

 

Slavomíra Matlová

Hosť na KU, 25.02.2019, Násilie pochádza zvnútra človeka

 

Dňa 25.2.2019 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom – Etiológia násilia v Gn 1-11 . Hosťom otca Róberta Slotku bol prof. dr hab. Wojciech Pikor, ktorý pri tejto príležitosti podrobil analýze niektoré texty Starého zákona. Keďže pre krátkosť času nebolo možné pristúpiť k detailnej interpretácii, akú by si texty vyžadovali, hosť niektoré zložitejšie analýzy uchopil prostredníctvom myšlienkovej skratky.

Ako interpretovať knihu Genezis?

Táto časť Starého zákona je často označovaná ako biblická prehistória alebo ako mytológia, v rámci tejto prednášky sme však spolu s hosťom na dané texty nahliadali ako na takzvanú metahistorickú etiológiu. Kľúčovým pojmom pri interpretácii knihy Genezis z tejto perspektívy je slovo principium, ktoré označuje začiatok, ale aj zásadu. V knihe Genezis totiž nachádzame texty odkazujúce na počiatok sveta, ale aj na zásady našej existencie. Je to teda rozprávanie o prapríčinách, ktoré presahuje celú históriu.

V rámci interpretácie knihy Genezis je pre nás kľúčová otázka: „Kto je to človek?“ Hneď prvá kapitola hovorí o tom, že človek je bytosť vo vzťahu. Boh tvorí slovom a slovom zároveň každej stvorenej bytosti vyznačuje jej miesto, funkciu a vzťah k iným bytostiam. Človek je pritom na prvom mieste stvorený do vzťahu k Bohu, pretože je stvorený na Boží obraz. Okrem toho je stvorený aj do vzťahu k živému a neživému svetu a nakoniec do ľudských vzťahov, do vzťahu medzi mužom a ženou. Všetky tieto vzťahy sú vytvárané prostredníctvom Božieho slova, ale ak má človek realizovať svoju funkciu, má si taktiež poslúžiť slovom a prostredníctvom neho vyznačiť vzťahy, miesto a funkciu sebe samému, iným stvoreniam a tak určiť ich podstatu.

Odkiaľ pochádza násilie?

Prvú zmienku o násilí nachádzame v štvrtej kapitole knihy Genezis, v rozprávaní o Kainovi a Ábelovi. Sú to bytosti vo vzájomnom vzťahu, ktoré sa však odlišujú hneď na niekoľkých úrovniach: na kultúrnej úrovni (Ábel je pastier a Kain je roľník) a na úrovni vyjadrovania náboženského prežívania (Ábel ako obetu prináša Bohu zvieratá, Kain plody zeme). Slovenský a poľský preklad tu hneď v niekoľkých momentoch vykazujú isté nepresnosti v porovnaní s pôvodným hebrejským textom. „A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol.“ (Gn 4, 4-5). Pôvodný text však vypovedá o tom, že sa Boh na Ábela pozrel a na Kaina nie. Keby sa však Boh na Kaina nepozrel, nevidel by, že jeho tvár je schýlená k zemi, pretože aj v tomto bode nachádzame odchýlku od prekladu, v ktorom je reč o zamračenej tvári. V tomto bode má originál o čosi väčšiu výpovednú hodnotu – kľúčom k celému konfliktu bolo totiž prerušenie komunikácie zo strany Kaina a narušenie vzťahu, ku ktorému dochádza vždy, keď sa prestávame jeden druhému dívať z tváre do tváre. Keď teda Kain skláňa tvár k zemi, postupne prestáva akceptovať odlišnosť svojho brata. A to je to, čo poznáme aj my: Hnevá nás, ak je iný človek odlišný a túto odlišnosť chceme úplne odstrániť zo svojho zorného poľa. To isté robí Kain, keď zabíja svojho brata. Ale deje sa tu ešte niečo viac: „A Pán povedal Kainovi: „Kde je tvoj brat Ábel?“ On však odvetil: „Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ (Gn 4, 9). V tomto momente  akoby Kain svojho brata zabíjal po druhý krát, definitívne.

Ale prečo Kain zničil svoj vzťah k bratovi? Kľúčom k pochopeniu celého konfliktu môže byť siedmy verš, v ktorom sa Boh prihovára Kainovi: „Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?“ (Gn 4, 7) Zvyčajne sa predpokladá, že Kain už od začiatku plánuje zabiť svojho brata, poháňaný vnútornou determináciou. V hebrejskom origináli však môžeme nájsť významovú paralelu medzi žiadostivosťou a zvieraťom, ktoré číha pri dverách a je potrebné ho ovládnuť, podmaniť si ho. Kainova žiadostivosť spočíva v túžbe po tom, čo vidí vo svojom bratovi a sám nemá. Je si vedomý vlastného nedostatku, ktorý v ňom vyvoláva frustráciu. Svoj nepokoj sa pokúša odstrániť tým, že zabíja svojho brata, svoju prázdnotu chce naplniť tým, že sa zbaví pohľadu na bratovu odlišnosť. Kain má v sebe silné pocity, aké poznáme aj my, nie je však odsúdený na svoje emócie a odkázaný na bratovraždu. Keď Boh vyzýva Kaina, aby ovládol svoju žiadostivosť ako zviera číhajúce pri dverách, jeho odporúčanie podľa hebrejského originálu v sebe nesie hneď dva významy: nie len ovládnuť svoju žiadostivosť, či dominovať nad ňou, ale aj hovoriť o nej. Ak má teda Kain v sebe príliš silné vnútorné emócie, môže ich ovládnuť tak, že o nich bude hovoriť a dá im meno podobne, ako to človek urobil na počiatku s celým stvorením. Tu nachádzame isté odkrytie perspektívy človeka ako vzťahovej bytosti: človek nevytvára vzťahy len navonok, ale aj vo vnútri, musí teda nadviazať vzťah aj k svojmu vlastnému vnútornému prežívaniu. Násilie nepochádza teda odniekiaľ zvonka, ani od Boha. Násilie pochádza zvnútra človeka a týka sa to každého z nás

Ako Boh odpovedá na ľudské násilie?

Násilie vo svete postupne narastalo a rozširovalo sa. Okrem vrážd a nespútanej žiadostivosti tu nachádzame aj zmienku o sexuálnom násilí. Tento text je často pokladaný za prvok mytológie, hoci tu v skutočnosti ide o násilné správanie ľudí, ktorí majú moc voči ženám nižšieho pôvodu: Keď sa ľudia začali na zemi množiť a keď sa im narodili dcéry, Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné a brali si z nich za ženy, koľko len chceli. A Pán povedal: „Môj duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo. Ich dní bude iba stodvadsať rokov.“ V tom čase boli na zemi obri – ba aj neskôr -, a keď Boží synovia obcovali s ľudskými dcérami, ony im rodili obrov. To sú hrdinovia dávnych čias, slávni mužovia.“ (Gn 6, 1-4) Boh s násilným správaním ľudí časom stratil trpezlivosť: „Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi.“ (Gn 6, 5-6)

V tejto súvislosti si môžeme položiť otázku: Existuje v Bohu násilie? Odpoveď nájdeme, ak sa opäť vrátime na začiatok. Na počiatku bola zem tmavou pustatinou, a až keď Boží Duch povedal, „buď svetlo“, veci sa začali meniť. Boží Duch, v hebrejskom originály Ruah, znamená vietor. Slovné spojenie Božský vietor je superlatívom, je to vietor, ktorý má najväčšiu moc, nevytvára však chaos, ale naopak, nastoľuje poriadok. Okrem toho Ruah znamená dych. Dych Boha sa teda mení na slovo, prostredníctvom ktorého Boh panuje nad vlastnou silou a ohraničuje ju. Z toho logicky vyplýva, že v Bohu niet násilia.

Problém nastáva v momente, keď Boh stojí pred realitou ľudského násilia a musí sa s ňou vysporiadať. V šiestej kapitole knihy Genezis čítame o tom, ako sa Boh rozhodne zničiť zem prostredníctvom potopy sveta, na ľudské násilie teda sám reaguje násilím. Zo skúsenosti však vieme, že takýto model nefunguje: Ak na násilie odpovieme násilím, výsledkom je ešte väčšie násilie. Aj samotná história potopy sveta nám potvrdzuje, že to nie je tá správna cesta. Prelomovým bodom je prvý verš ôsmej kapitoly: „Tu si Boh spomenul na Noema a na všetku zver a všetok dobytok, ktorý bol s ním v korábe, a Boh dal zaviať vetru nad zemou a vody upadávali.“ (Gn 8, 1) Boh tu akoby sám pristúpil k sebareflexii a svoj pôvodný plán zničenia ľudstva si rozmyslel. Akoby si aj sám odpovedal, že násilie nie je tou správnou reakciou na násilie.

Boh však ostáva realistom vo vzťahu k Noemovi. Keď vidí, že prvým Noemovým skutkom je obetovanie, teda zabitie zvieraťa, pochopí, že potopa nič nezmenila, a že násilie zvnútra človeka nie je možné celkom odstrániť. Násilie je však chaos a Boh chaos neničí, ale v ňom nastoľuje poriadok. Preto bezprostredne po potope človeku vymedzuje hranice a brehy kadiaľ môže násilie prúdiť: ustanovuje pokrmový zákon, pravidlá upravujúce preliatie ľudskej krvi a  spôsob náboženského uctievania. Zároveň vymedzuje hranice aj sám sebe, keď sa zaväzuje, že už nikdy nevyhubí všetko živé a proti ľudstvu nepoužije násilie. Toto vymedzenie vlastných hraníc Boh nazýva večnou zmluvou a jej znakom sa stáva dúha. Dúhu tvorí oblúk v tvare luku, ktorý je vojenským nástrojom, no jej farebnosť zároveň symbolizuje odlišnosť, akú možno prirodzene nájsť medzi ľuďmi. Táto odlišnosť  sa môže stať harmóniou, ak sa v jej vnútri vytvoria tie správne vzťahy.

 

Slavomíra Matlová

Začíname „Hosť na KU“

Prvá prednáška z podujatia „Hosť na KU“ sa uskutoční v utorok 02. októbra 2018 v budove Univerzitnej knižnice KU na 3. poschodí. Hosťami budú Mgr. Peter Kružliak, C.G.M a dobrovoľníci. Ich témou bude – Maltézska pomoc Slovensko – dobrovoľníctvo pri Maltézskom ráde.

Mgr. Peter Kružliak je advokát, maltézsky rytier, tajomník Maltézskej pomoci Slovensko. V prednáške nám chce predstaviť históriu a poslanie Rádu maltézskych rytierov. Taktiež odkryje duchovnú charizmu rádu a predstaví charitatívne projekty Maltézskeho rádu na Slovensku

V zimnom semestri AR 2018 – 19 prídu nasledujúci hostia a odovzdajú tieto témy:

09.10.2018      ThDr. Pavol Hrabovecký, S.T.D.: G. K. Chesterton, detektívny teológ. Páter Brown vs. Sherlock Holmes

16.10.2018      Mgr. Janka Kaletová: Misijná skúsenosť z Angoly

23.10.2018      prof. Dr. phil. fac. theol. Peter Volek, PhD.: Génius ženy u Edity Steinovej

06.11.2018      doc. Ing. Miroslav Saniga. CSc: Božie stvorenstvo – hlucháň hôrny a murárik červenokrídly

13.11.2018      Mgr. Lukáš Vaník: Odkaz Petra Kreefta

20.11.2018      Mgr. Štefan Valašek, PhD.: Ikonografia Kostola všetkých svätých na Kúte

27.11.2018      ThDr. Juraj Sedláček, PhD.: Spiritualita muža

Hosť na KU prebieha v utorok o 16:16 v Knižnici KU na 3. poschodí vo výstavnej sieni. Podujatie sprevádza hodnotný kultúrny program, ktorý zabezpečujú pedagógovia a študenti z Katedry hudby na Pedagogickej fakulte.

Na prednášky ste srdečne pozvaní.

Otec Róbert Slotka

Hosť na KU, 13.11.2018, Kráse sa protirečiť nedá

 

Dňa 13.11.2018 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom Odkaz Petra Kreefta – predstavenie knihy „Skôr ako odídem“. Hosťom otca Róberta Slotku bol Mgr.Lukáš Vaník, ktorý z anglického originálu Preložil niekoľko kníh Petra Kreefta.

Od protestantizmu ku katolíckej viere

Peter Kreeft je profesorom filozofie a teológie, prednáša na univerzitách v Bostone a New Yourku. Je otcom šiestich detí, dve z nich sa však nedožili dospelého veku. Má osemdesiat rokov a napísal asi osemdesiat kníh, zahŕňajúcich široké tematické spektrum.

Peter Kreeft sa narodil ako kalvín, no na vysokej škole konvertoval na katolícku vieru. Hoci vyrastal v protestantskom prostredí, už v detstve začal uvažovať o viere a o tom, kde je pravda. Uvedomil si, že takmer polovica sveta verí v jedného Boha, a že asi dve miliardy veriacich sú katolíci. Pritom jeho denominácia mala len 250 000 členov a nevedel pochopiť, prečo by Boh umožnil poznať pravdu len takej malej skupinke ľudí. Pochybnosť sa v ňom ešte viac prehĺbila, keď raz spolu s otcom vstúpil do katedrály sv. Patrika v New Yourku a jej krása ho uchvátila. Nedávalo mu zmysel, ako z takého hlbokého omylu, ktorý u katolíkov predpokladal, môžu vzísť také krásne diela, a ako môže Katolícka cirkev chápať krásu, keď nechápe pravdu. Časom dospel k záveru, že hoci je možné protirečiť intelektuálnym argumentom, kráse sa protirečiť nedá. Postupne ho celkom uchvátilo stredoveké umenie, svoj záujem však vnímal ako pokušenie a stal sa preňho zdrojom výčitiek svedomia.

Na vysokej škole sa v rámci prednášok z cirkevných dejín stretol s dvoma pohľadmi na katolíkov a protestantov: Podľa samotných katolíkov Ježiš zasadil semienko, z ktorého vyrástol strom Katolíckej cirkvi. Kalvín z neho neskôr odťal jednu vetvu, ktorú sa pokúsil znova zasadiť, ale nebolo to ono. Na druhej strane podľa kalvínov Ježiš, podobne ako Noe, postavil archu, na ktorú sa časom dostalo veľa záťaží. Museli prísť až reformátori, ktorí tieto záťaže odstránili, aby sa Cirkev mohla vrátiť do svojej pôvodnej podoby. Kreeftovi to nedalo, a začal dôkladne študovať históriu oboch prúdov, pričom sa zameral na otázky, ktoré oba tábory rozdeľujú. Začal čítať cirkevných otcov a uvedomil si, že základné dogmy Katolíckej cirkvi, ako napríklad primát sv. Petra či prítomnosť Ježiša v Eucharistii, od počiatku nikto nespochybnil, urobili to až reformátori o 1500 rokov neskôr. Kreeftovi nešlo do hlavy, prečo by Duch Svätý čakal toľko storočí, aby ľuďom prostredníctvom reformátorov odhalil skutočnú pravdu. Nerozumel ani tomu, ako mohla taká zlá cirkev vyprodukovať toľko hodnotných svätcov. Čím viac túto problematiku skúmal, tým viac sa z neho stával presvedčený katolík a časom sa definitívne rozhodol pre konverziu.

Čas a smrť podľa Petra Kreefta

Z množstva Kreeftových titulov sme sa v prednáške zamerali na ten posledný, ktorý v slovenskom jazyku vyšiel pod názvom Skôr ako odídem (z anglického originálu Before I go). Kreeft sa v tejto knihe venuje hneď niekoľkým otázkam, ako je čas, smrť, večnosť, hierarchia hodnôt, Božia láska, manželstvo a rodina, utrpenie a modlitba.

Čas je jednou z najdôležitejších vecí, ktoré človek dostal. Má väčšiu hodnotu ako peniaze, pretože ak niekomu venujeme hodinu zo svojho času, už nám ju nikdy nevráti. Ak dávame čas, dávame zároveň svoj život. Najhlúpejšou filozofiou, akou sa riadi celý svet, je bezhlavé hromadenie vecí do budúcnosti, pretože nám prítomnosť uniká pomedzi prsty. Musíme preto rozkázať svojim myšlienkam a zamerať sa na prítomnosť. Ďalšou chybou človeka je tzv. multitasking, tendencia, ktorú Kreeft označuje ako chobotničenie (octopusing). Ide o snahu človeka zamerať sa na niekoľko vecí súčasne, byť všadeprítomný ako Boh. Rozumnejšie a prirodzenejšie pre človeka je byť na jednom mieste.

Herakleitos hovorí, že slnko je každý deň nové. Kreeft uznáva, že z astronomického hľadiska je to omyl, ale z duchovného hľadiska to považuje za veľkú múdrosť. Zajtrajší deň totiž nie je samozrejmosťou a ak sa naň spoliehame, pripomíname deti, ktoré sú naivne presvedčené, že aj na druhý deň dostanú vreckové… Každý deň by sme si preto mali nájsť čas pre ľudí, ktorých milujeme a tiež pre svojho stvoriteľa. Ak si tento čas necháme ukradnúť, je to horšie, ako nechať sa okradnúť o peniaze. Priveľa času venujeme zložitým veciam, a pritom jednoduché veci voňajú večnosťou. Často sa ženieme za „mechanickými ružami“ a prechádzame okolo skutočných. Podľa Kreefta je najsprávnejšie rozdelenie času nasledovné: najskôr práca, potom hra. Oboje je pre človeka dôležité, ale ak zvolíme nesprávne poradie, naša práca je uponáhľaná a naša hra je plná starostí. Je pochopiteľné, že niektorí ľudia sa chcú iba hrať a odmietajú pracovať, je však nepochopiteľné, že niektorí ľudia chcú iba pracovať. Je to tak preto, lebo nechcú vnímať svoje pocity, radšej sa stávajú robotmi.

Keď začíname myslieť na smrť, mnohé veci dostávajú inú perspektívu. Kreeft si to uvedomil, , keď jednej z jeho dcér omylom diagnostikovali rakovinu. Vtedy pocítil, že všetko ostatné stratilo zmysel. Návod na dobrý život sa skrýva v myšlienkovom experimente: Skúsme si predstaviť, že je dnešok posledným dňom nášho života. Skutočne sa totiž môže stať, že sa dnešným dňom náš život skončí, preto sa v poslednom dni života cvičme už teraz a žime tak, akoby už nastal. Existuje hneď niekoľko viet, ktoré nikto nikdy nevyriekol na smrteľnej posteli: „Keby som tak trávil viac času v kancelárii ako doma so svojou rodinou!“ „Keby som nepremárnil toľko času modlitbou!“ „Keby som sa viac staral o spravodlivosť a menej o súcit!“ Na smrteľnej posteli už nie je čas na nepodstatné veci.

Jeden dramatik raz povedal, že sa na smrteľnej posteli už rodíme. Záleží však na tom, ako sa na smrť pozeráme. Pre veriaceho človeka umierať znamená začínať a smrť je pokračovaním života. Umieranie je ľahké, pretože pri ňom netreba nič robiť, na rozdiel od života. Na konci života sa každý  z nás na krátky okamih stáva kňazom – ako hostiu ponúkame svoje telo. Pokrstený kresťan je súčasťou Kristovho tela. Keď umierame, obetujeme časť Kristovho tela, ale Kristovo telo sa nedá rozobrať na kúsky, každá čiastočka totiž obsahuje celého krista. Je to rovnaké s Eucharistiou, aj s každým členom Cirkvi.

Hierarchia hodnôt a Božia láska

Je potrebné mať vo svojich prioritách jasno. Prvé miesto v našom živote by mal zastávať Boh, za ním nasleduje manželský partner a deti, potom sme na rade my sami, až potom priatelia a iní známi. Naše súkromné poradie je však často opačné a na prvé miesto kladieme samých seba. Kreeft si v tejto súvislosti spomína na detskú reláciu Electric company, ktorej motto znelo: „Najdôležitejšou osobou na svete si ty.“ Inými slovami, buď malým egocentrickým rozmaznaným sopliakom. Boh a rodina musí mať prednosť pred nami samými, na druhej strane aj my sami musíme mať prednosť pred ostatnými ľuďmi. Veď aj pri leteckej nehode si musíme najskôr sami nasadiť kyslíkovú masku, až potom môžeme pomôcť druhým.

Existujú štyri hodnoty, ktoré sú vo svete uznávané, nie sú však vzájomne rovnocenné: peniaze, zdravie, šťastie a dobrota. Často sa trápime kvôli peniazom, zdravie je však väčšou hodnotou, je teda lepšie byť zdravý a chudobný ako bohatý a chorý. Ale ak sme chorí a sme šťastní, je to v poriadku, pretože šťastie je väčšou hodnotou ako zdravie. Ak sme nešťastní, ale vieme o sebe, že sme dobrí, nesmieme sa trápiť, pretože zlý a šťastný človek je na tom oveľa horšie. Preto nesmieme celý život hromadiť peniaze a hovoriť si, že budeme dobrí až na staré kolená. Na prvom mieste je potrebné snažiť sa o dobrotu, až potom o šťastie, o zdravie, a až celkom na poslednom mieste o peniaze.

Existenciu Božej lásky najviac vysvetľuje skutočnosť, že nebyť Božieho rozhodnutia, nič vo vesmíre by nemuselo existovať. Všetko, čo existuje, je rozprestretá Božia láska. Láska je všetko a bez nej nič nemá zmysel. Boh povedal „buď“ a tým zároveň povedal „milujem ťa“. Prejavy Božej lásky však často nedokážeme zniesť, pretože sme ako vtáčiky a Boh nám musí lásku prejavovať opatrne, kým anjeli sú ako „Boží psi“ a Boh ich môže objať silnejšie. Boh nevyhnutne musí existovať v trojici, pretože sám ako jednotlivec nedokáže zniesť celú svoju lásku, a tak si ju môžu navzájom dávať v plnosti.

Odznelo tu ešte niekoľko ďalších myšlienok z knihy Petra Kreefta, kto by sa však chcel do jeho filozofie ponoriť hlbšie, odporúčame mu prečítať si celú knihu a koho neodradí angličtina, – pretože do slovenčiny boli zatiaľ preložené len niektoré Kreeftove tituly – môže jeho filozofické dielo preskúmať ešte podrobnejšie.

Pár slov o hosťovi

Mgr. Lukáš Vaník je rodákom z Ružomberka. Vyštudoval odbor Katolíckej teológie na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity. Na Štátnej jazykovej škole v Žiline absolvoval štátnice z anglického jazyka. Pracuje ako prekladateľ pre viaceré kresťanské vydavateľstvá (Redemptoristi, Kumrán, Zachej, ZAEX, Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina – ver.sk). Od roku 2017 je prekladateľom a zároveň hlavným editorom časopisu Slovo medzi nami. Je tiež zakladateľom vlastného vydavateľstva LEV.

Text: Slavomíra Matlová

Foto: Anton Kulan

 

Hosť na KU, 06.11.2018, Doc. Miroslav Saniga, PhD.,: Ranné chvály hlucháňa a murárika

Dňa 6.11.2018 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom Božie stvorenstvo – hlucháň hôrny a murárik červenokrídly. Hosťom otca Róberta Slotku bol doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc., ktorý nám odhalil nepatrný zlomok zo svojej rozsiahlej pozorovateľskej a fotografickej činnosti v oblasti ornitológie.

Prísne pravidlá vtáčieho života

Hoci má hosť za sebou rozsiahlu vedeckú činnosť, známy je aj svojimi populárno-náučnými publikáciami, v ktorých sa snaží krásy prírody priblížiť laickej verejnosti. Obdobný charakter mala aj táto prednáška a jej podstatu tvorilo množstvo fotografií, ktoré hosť urobil v rámci svojej pozorovateľskej činnosti. Zameral sa v nich na hlucháňa hôrneho a murárika červenokrídleho, ktorí sú jeho srdcovou záležitosťou a na bezprostredné okolie ich výskytu. Z hosťovho rozprávania sme sa dozvedeli o krkolomnom nočnom živote, ku  ktorému ho privádza jeho záľuba – stúpanie do kopca o desiatej večer, aby mohol byť o tretej ráno na mieste, to všetko kvôli hlucháňovi hôrnemu a jeho nebeskému spevu. Pochôdzky prírodou v sebe nesú nádych dobrodružstva, hosť sa uprostred nich už stihol stretnúť s medveďom, alebo vzbudil mierne pobúrenie tým, že rovno z terénu v zablatených nohaviciach prišiel na svätú omšu. Podľa svojich vlastných slov by takéto potulky neabsolvoval ani za milión eur, jedine kvôli hlucháňovi. Okrem toho sme sa dozvedeli, že:

Hlucháň hôrny žije samotársky, je to „askéta a mních“.

Žije v starom smrekovom lese a patrí k ohrozeným druhom.

Jeho zimné stravovanie je veľmi chudobné, od novembra do marca sa živí len ihličím.

Nosí v sebe tie najpresnejšie hodinky: začína tokať presne podľa východu slnka.

Murárik červenokrídly sa dožíva približne päť až šesť rokov, ale hosť náhodou naďabil na jedného matuzalemského, ktorý sa dožil o polovicu viac.

Samec a samica murárika sa v jesennom a zimnom období rozdelia, pretože by si nevystačili so stravou, vracajú sa k sebe až na jar.

Murárik je ohrozený druh a v jednej oblasti sa nachádza príliš málo jedincov, preto v záujme zachovania rodu niekedy spolu hniezdia aj pokrvní príbuzní.

Prečo práve hlucháň a murárik?

Pretože práve oni priviedli hosťa k Bohu a poslúžili mu ako betlehemské hviezdy. Stalo sa to ešte na základnej škole a dodnes k nim prechováva vrúcny vzťah. Obzvlášť miluje ich spev, ktorý rád počúva pri východe slnka a znie mu ako ranné chvály. Zároveň nás vyzval, aby sme mali úctu k prírode, pretože sa mylne domnievame, že príroda je dosť silná na to, aby vydržala neustále zásahy do životného prostredia.

Pár slov o hosťovi

Doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.,  je rodákom z Liptovských Revúc. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Lesníckej fakulte Technickej Univerzity vo Zvolene. Tu pokračoval v externom ašpirantskom štúdiu, ktoré ukončil v roku 1994 a o štrnásť rokov sa habilitoval. Od roku 1993 pracuje ako samostatný vedecký pracovník v Ústave ekológie lesa SAV vo Zvolene. Je garantom bakalárskeho a magisterského študijného programu Učiteľstvo biológie v kombinácii na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Hosť je známy svojimi vedecko-popularizačnými aktivitami.

Slavomíra Matlová

 

 

Hosť na KU, 23.10.2018, prof. Peter Volek, PhD., Sv. Edita Steinová: Poď, ideme za náš národ

 

Dňa 23.10.2018 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom – Génius ženy u Edity Steinovej. Hosťom otca Róberta Slotku bol tento krát prof.Dr.phil.fac.theol.Peter Volek, PhD., ktorý vo svojej prednáške skombinoval chronológiu životopisu Edity Steinovej a sumarizáciu jej životného pôsobenia s dôrazom na poslanie ženy v spoločnosti.

Prečo dôraz na poslanie ženy?

Edita Steinová prežívala svoju mladosť v čase, keď sa práva žien v Európe len začínali uplatňovať v praxi. Pálčivými otázkami v tom čase boli právo žien na stredoškolské a univerzitné vzdelanie, možnosť vykonávať učiteľské povolanie aj popri manželskom stave, ako aj právo žien na hlasovanie vo voľbách. Hoci za počiatok volebného práva žien možno považovať francúzsku revolúciu (1789), v praxi sa začalo presadzovať až na prelome 19. a 20. storočia. V tomto období vznikalo množstvo spolkov a združení (Spolok nemeckých katolíckych učiteliek, Nemecký evanjelický zväz, Katolícky ženský zväz, a iné), ktoré vyvíjali rôzne aktivity na podporu práv žien. Nakoľko Edita Steinová sama patrila k ambicióznym a intelektuálne založeným ženám, časom sa k tejto iniciatíve pridala. V čase univerzitného štúdia sa stala členkou niekoľkých ženských spolkov, neskôr prednášala na tému povolania ženy a jej pôsobenia v spoločnosti.

Vzdelanie a profesionálne uplatnenie Edity Steinovej

Edita Steinová (12.10.1891 – 9.8.1942) sa narodila v židovskej rodine v poľskom,, resp. vtedajšom pruskom Vroclave a spolu s rodičmi a súrodencami vyrastala v dedinke Ľubliniec. Pochádzala z jedenástich detí, pričom štyri z nich sa nedožili dospelého veku. Keď mala Edita asi dva roky, prišla o otca a matka bola nútená starať sa o rodinu sama, hoci pod jej vedením sa rodine darilo celkom dobre. V rokoch 1908 – 1911 Edita navštevovala evanjelické lýceum a následne  si zvolila štúdium histórie, germanistiky, latinčiny a psychológie na Vroclavskej univerzite. Medzi tým si náhodou prečítala Spinozovu Etiku a uvedomila si, že by sa v živote chcela venovať práve filozofii, preto o rok neskôr nastúpila na univerzitu v Göttingene, kde sa stala žiačkou Edmunda Husserla. Popri štúdiu sa v tom čase venovala rôznym aktivitám. Zaujímali ju hlavne knihy a divadlo, okrem toho – pôsobila v Zväze pre študentskú reformu, v Spolku študentiek a v Spolku pre hlasovacie právo žien. Po úspešnom absolvovaní štátnej skúšky v roku 1916 štúdium na nejaký čas zanechala, aby mohla pracovať ako dobrovoľníčka pre Červený kríž a pri tejto príležitosti si urobila aj skúšku z ošetrovateľstva. Neskôr sa vrátila na univerzitu a v roku 1916 obhájila dizertačnú prácu pod názvom O probléme empatie. Hoci mala Edita vyššie ambície, ako žene jej nebolo umožnené habilitovať sa. Po skončení štúdia sa stala asistentkou Edmunda Huserla na univerzite vo Freiburgu, neskôr začala vyučovať na dievčenskej škole sestier dominikánok v Speyeri. Roku 1932 začala ako docentka prednášať na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu roku 1933 musela miesto opustiť.

Editina cesta ku kresťanskej viere

Približne vo veku 14 rokov Edita stratila židovskú vieru a vyhlásila sa za ateistku, čo veľmi zarmútilo jej matku. Vo Vroclave dodnes existuje funkčná synagóga a židovská komunita, ktorá sa snaží o zmierenie medzi Nemcami a Poliakmi. Edita prežila vnútornú konverziu pri čítaní životopisu Terézie z Avily, ktorý v roku 1921 objavila v knižnici u svojej priateľky Hedvigy. Pri jeho čítaní si uvedomila, že jej povolaním je vstup do karmelitánskeho rádu. 1.1.1922 bola pokrstená a o mesiac na to prijala sviatosť oltárnu a sviatosť birmovania. Rozhodla sa však so vstupom do kláštora ešte počkať a venovať sa písaniu prác, prekladateľskej a pedagogickej činnosti a navštevovaniu chorých v meste. V rámci prekladateľskej činnosti sa v tom čase dostala aj k dielu Tomáša Akvinského O pravde, ktoré pre ňu znamenalo veľkú inšpiráciu. Približne v rokoch 1927 – 1933 udržiavala intenzívny kontakt s benediktínskym opátstvom v Beuron. V tom čase napísala aj list pápežovi Piovi XII. a vyzvala ho, aby vydal encykliku proti prenasledovaniu Židov v Nemecku, pápež mal však obavy, že by takáto iniciatíva mala presne opačný efekt a encykliku zverejnil až v roku 1936. Edita nakoniec vstúpila do kláštora až v druhej polovici tridsiatych rokov. V roku 1938 zložila večné sľuby a prijala rehoľné meno Terézia Benedikta od Kríža. Ešte v tom istom roku odišla do kláštora v Holandsku, z dôvodu silnejúcej perzekúcie židov v Nemecku.

Poslanie ženy z pohľadu Edity Steinovej

Od roku 1928 Edita dostávala pozvania od rôznych inštitúcií, aby prednášala na tému poslania ženy v spoločnosti. V slovenskom preklade tieto prednášky vyšli pod názvom Žena. Prvá z nich sa konala 12.4.1928 v Spolku bavorských katolíckych učiteliek a jej predmetom bola osobitosť ženy a jej význam pre život národa. Kým pre muža je z Editinho pohľadu príznačná objektivita, ženu charakterizuje dôraz na „osobnú sféru“, pretože spája celú svoju osobu s tým, čo robí. Žena sa obzvlášť zaujíma o človeka , s ktorým má práve dočinenia, je však pravdou, že má aj tendenciu preháňať, alebo priveľmi presadzovať svoju osobu. Vzácna ženská prirodzenosť sa realizuje rovnako prostredníctvom manuálnej, ako aj prostredníctvom vedeckej práce, skrze ktorú sa má žena snažiť o dokonalosť v spolupráci s Kristom. Význam ženy pre spoločnosť sa realizuje cez jej povolanie, a to jednak cez povolanie matky a manželky, a jednak cez jednotlivé profesie  – povolanie robotníčky, učiteľky, sociálnej pracovníčky, poslankyne a mnohé iné. Edita ženskú prirodzenosť označuje ako materskosť, a tak by sa podľa vzoru Panny Márie žena mala starať o tých, ktorí sú v núdzi. Materstvo pritom môže mať telesnú, ale aj duchovnú povahu.

Iným príkladom Editiných náhľadov na poslanie ženy je prednáška z roku 1930 pod názvom – Etos ženských povolaní, ktorú prezentovala v Salzburgu v Spolku katolíckych akademikov. Pod etosom ženských povolaní má Edita na mysli trvalý postoj duše, ktorý formuje aj profesijný život ženy,. Rovnako ako má ženské telo svoje osobitosti, má ich aj ženská duša,. Charakterizuje ju celostnosť, materská predispozícia a úloha byť spoločníčkou muža podľa vzoru Panny Márie. Každá žena má pritom svoje individuálne danosti, ktoré jej umožňujú vykonávať svoje osobité povolanie – môže sa venovať vede, umeniu, technike, a pod. Existujú pritom povolania, ktoré sú typicky mužské alebo typicky ženské, no žena môže všade prinášať svoj jemnocit a záujem o celok, a to rovnako v rámci rehoľného povolania, ako aj rodinného života. Najvnútornejším princípom ženskej duše je láska, ktorá pramení zo ženského srdca. Tá by mala smerovať k zjednoteniu s Božským srdcom v eucharistickom a liturgickom živote.

Život Edity Steinovej predčasne ukončila násilná deportácia Židov v roku 1942, ku ktorej došlo na protest proti pastierskemu listu holandských biskupov. Zahynula v plynovej komore koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Podľa niekoľkých svedkov jej posledné slová zneli: „Poď, ideme za náš národ“. Editino posledné, a zároveň nedokončené dielo Veda kríža nakoniec vyšlo až po jej smrti.

Pár slov o hosťovi

prof. Dr. phil. fac. theol. Peter Volek, PhD. sa narodil v Bojniciach. Katolícku teológiu vyštudoval v Bratislave (1983 – 1988) a filozofiu v Innsbrucku (1990 – 1995), kde obhájil dizertačnú prácu – Teória poznania u Edity Steinovej. V roku 1988 bol vysvätený za kňaza Bansko-bystrickej diecézy, od roku 1995 – 1996 bol farárom v Podkoniciach, v rokoch 1996-2003 prednášal na Teologickom inštitúte v Badíne, od roku 2001 prednáša filozofiu na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Slavomíra Matlová

Hosť na KU: Mons. Milan Chautur, CSsR, Košický eparcha, Téma: Nastal čas boja za rodinu

Dňa 6. 3. 2018 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom – Aktuálne ohrozenia rodiny v postmodernej dobe. Hosťom o. Dušana Galicu bol košický eparchiálny biskup Mons. Milan Chautur, CSsR

Základom krízy je nepochopenie

Vychádzajúc z predpokladu, že sa rodiny v celej svojej histórii museli boriť s opakujúcimi sa problémami, položil si otec biskup na úvod prednášky otázku: Vznikol vôbec nejaký problém aj vo svätej rodine? A problém tu veru nastal hneď na začiatku, keď Jozef zapochyboval o snúbeneckom vzťahu s Máriou. Ale hoci sa rozhodol Máriu prepustiť, predsa len hľadal odpoveď na svoje pochybnosti, preto ju od Boha aj dostal.

Spoločným menovateľom problémov rodín v minulosti aj v súčasnosti stále ostáva nepochopenie. Mladí ľudia sa často boria s pochybnosťami vo vzťahu, ale nehľadajú na ne odpovede, preto sa tieto pochybnosti nabaľujú a prerastajú do obrovských rozmerov. Ale prečo vlastne nehľadajú odpovede? Pretože postmoderný človek uteká zo svojho vnútra a hľadá zmysel vecí na povrchu („Obal predáva.“).Za odpoveďami však treba ísť do hĺbky a musí po nich pátrať ten, kto je pochybnosťou ranený. Ten musí odpoveď na svoju pochybnosť hľadať okamžite a nesmie čakať, že to zaňho urobí niekto iný. Ak by sme svoje pochybnosti riešili hneď na začiatku, neupadali by naše manželstvá do takých hlbokých kríz.

Manželstvo a medzinárodná politika

Krízy v súčasných manželstvách sú spôsobené aj tým, že sa podceňuje príprava snúbencov na manželstvo. Cirkev je jedinou inštitúciou, ktorá predpisuje predmanželskú prípravu a zároveň k nej vypracovala systém. Jeho súčasťou sú praktické témy, ktoré môžu mladým ľuďom pomôcť prekonať pochybnosti a krízy v osobnej rovine ešte skôr, ako vstúpia do manželstva. Pod krízu súčasnej rodiny v širšom slova zmysle sa však podpisuje hlavne atmosféra vonkajšieho sveta, konkrétne politická scéna, ktorá čoraz nevhodnejším spôsobom zasahuje do otázky manželstva a rodiny. A tak človek vstupuje do manželstva s nezodpovedanými otázkami a myšlienkovým chaosom, pretože sa o vzťahu muža a ženy začína uvažovať výlučne relatívne.

Začalo sa to v roku 1973, kedy Americká psychiatrická asociácia bez vážnej vedeckej diskusie odstránila homosexualitu  zo zoznamu diagnóz, neskôr boli v niektorých amerických štátoch schválené homosexuálne manželstvá. Nakoniec v roku 1993 došlo k odstráneniu homosexuality zo zoznamu diagnóz na medzinárodnej úrovni, čo malo za následok proces zrovnoprávnenia homosexuálnych zväzkov s heterosexuálnymi. V súčasnosti sa však okrem pojmu manželstva začína relativizovať aj samotné pohlavie (odčlenenie rodu od pohlavia, možnosť slobodného výberu rodovej príslušnosti, atď.), čo vedie k vzniku gender ideológie. Nejde nám pritom o odsúdenie napr. homosexuálne orientovaných jednotlivcov, naopak, je potrebné podať im pomocnú ruku, ale vyššie zmienené politické kroky nie sú riešením vnútorného problému jednotlivca a majú za následok, že kríza v osobnej rovine postupne prerastá do krízy manželstva ako Bohom daného povolania.

Novodobá diktatúra

Príkladom negatívnych prúdov na politickej scéne je aj tzv. Istambulský dohovor. Ten síce pojednáva o násilí na ženách, ktoré je samo o sebe hodné odsúdenia, ale zároveň obsahuje pasáže, ktoré poukazujú na tzv. stereotypné role a potrebu zavádzania nestereotypných, rodových rolí. Jednotlivé  štáty by zároveň mali akceptovať definíciu týchto rolí zo strany skupiny expertov, ktorí by rozhodovali o ich vymedzení na nadnárodnej úrovni. Všetky kresťanské cirkvi na Slovensku sa teda zjednotili v odsúdení Istambulského dohovoru ako snahy o negáciu identity človeka ako muža a ženy.

Kríza, do ktorej sa súčasná rodina dostáva je už taká hlboká, že ju nie je možné rozriešiť na ľudskej úrovni, ale len prijatím vôle toho, kto rodinu ako inštitúciu vytvoril. Musíme sa preto vrátiť na začiatok ľudských dejín a opäť si prečítať v knihe Genezis, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu a keďže sú dvaja v jednom tele, je medzi nimi jednota. Nie je preto nadradený jeden nad druhým, ale jeden dorába chlieb v pote tváre, druhý rodí v bolestiach a medzi nimi vzniká spojená láska, ktorá ako jediná môže dať život.

Človek si teda nevyhnutne kladie otázku: Kto je za tým? Komu tak veľmi prekáža rodina ako Bohom daná inštitúcia a komu tak veľmi záleží na tom, aby sa narušila ľudská identita – identita muža a ženy? Hoci je takmer nemožné označiť jednotlivcov, ktorí za tento chaos zodpovedajú, isté je, že za touto snahou nie je nikto, kto by chcel pre človeka dobro. Pretože snaha priviesť človeka do chaosu sa nedá nazvať dobrom. Ak totiž človeku rozbijeme identitu, stáva sa už len hračkou v rukách niekoho iného. Ale v čích rukách sa máme stať hračkou? A prečo by sa ňou mal človek vôbec stať, ak je raz slobodnou a rozumnou bytosťou?

Zdá sa, že opäť žijeme v dobe, kedy sa kladie dôraz na práva menšiny, a kedy už nemôžeme slobodne skonštatovať, že “cisár je nahý“ – pomenovať jednoduchú, do očí bijúcu pravdu, že muž je mužom, že na je ženou a manželstvo je zväzkom muža a ženy. Až podozrivo nám to pripomína časy totality, kedy sa taktiež vyzdvihovali práva menšiny na úkor ostatných, a to už zaváňa diktatúrou. Lenže kým komunizmus sa pokúšal zničiť kresťanstvo tvrdosťou a zastrašovaním a nedokázal to, pretože hoci na ľudí tlačil zvonku, viera ostala upevňovaná v rodine, diabol dnes útočí priamo na rodinu, čo môže mať za následok rozpad domácej cirkvi, a teda aj cirkvi na všeobecnej úrovni. Neostáva nám teda nič iné, iba sa tejto tendencii vzoprieť. Bude to ťažký boj a možno budeme cítiť veľký tlak zvonku, ale s Bohom sa neprehráva, pretože jemu patrí víťazstvo.

Pár slov o hosťovi

Otec biskup Mons. Milan Chautur je rodákom z východného Slovenska – Veľká Poľana. Teológiu vyštudoval na CMBF UK v  Bratislave a za kňaza bol vysvätený  14. 6. 1981 v Prešove. Pápež Ján Pavol II. ho 11. 1.1992 menoval za pomocného prešovského biskupa, 21. februára 1997 za apoštolského exarchu v Košiciach a 30. 1. 2008 ho pápež  Benedikt XVI. vymenoval  za košického eparchiálneho biskupa. V súčasnosti v rámci KBS vedie Radu pre rodinu a Radu pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

 

Slavomíra Mátlová

Záznam prednášky na YUO TUBE si môžete pozrieť tu:

 

Did you find apk for android? You can find new Free Android Games and apps.