Dňa 5.3.2019 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška Mgr. Petra Dvorského pod názvom Sakrálna tvorba v diele akademického maliara Ľudovíta Fullu. Prednáška sa tento krát konala v Galérii Ľudovíta Fullu, kde sme mali možnosť obzrieť si maliarovu širšiu umeleckú tvorbu.
Ľudovít Fulla a cirkevné umenie
Umelecká tvorba akademického maliara Ľudovíta Fullu (27.2.1902-21.4.1980) je pomerne rozsiahla, ale v rámci prednášky sme sa zvlášť zamerali na vitráže umiestnené v Kostole svätého Ondreja v Ružomberku a v Katedrále svätého Emeráma v Nitre, pretože sa v dostupnej literatúre spomínajú len okrajovo. Zmienku o nich však nachádzame vo Fullových autobiografických spomienkach, ktoré pod názvom „Okamihy a vyznania“ vyšli dva roky po jeho smrti.
Človek, ktorý Ľudovíta Fullu ako umelca objavil a ktorý ho zároveň nabádal, aby sa podieľal aj na slovenskom cirkevnom umení, bol slovenský historik Vladimír Vágner. Ten v roku 1933 v monografii Katolícke Slovensko, ktorá vyšla pri príležitosti tisícstého výročia posvätenia prvého katolíckeho kostola v Nitre, vyslovil kritiku na adresu slovenského a uhorského cirkevného umenia devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Vyčíta mu, že opomína nielen prvky impresionizmu, ale aj expresionizmu, súčasťou ktorého je aj ľudové umenie, odjakživa silno prepojené s Cirkvou. A práve Ľudovít Fulla si vzal folklórne umenie za svoje výtvarné krédo a svoje obrazy tvoril v duchu náboženskej tradície ľudu. Jedným z prvých Fullových obrazov inšpirovaných sakrálnymi motívmi bola „Revúcka madona“ (1926).
Ranná mladosť Ľudovíta Fullu
Ľudovít Fulla sa narodil v Ružomberku na Nemeckej ulici. Pochádzal zo starej ružomberskej rodiny, jeho otec bol mäsiar a spolu s manželkou vlastnil menší hostinec. Po skončení katolíckej chlapčenskej školy Fulla nastúpil na osemročné rímskokatolícke gymnázium, tu sa mu však nedarilo, pretože mal problémy s maďarčinou. Po skončení gymnázia nastúpil na vyššiu obchodnú školu v Dolnom Kubíne a po maturite sa opakovane pokúsil o absolvovanie prijímacích skúšok na školách v Prahe. Nakoniec nastúpil na pražskú umeleckú priemyslovku, kde sa zoznámil a spriatelil s maliarom Mikulášom Galandom. Po skončení štúdia sa vrátil do rodného Ružomberka, kde si v rodičovskom dome zriadil ateliér a začal aktívne tvoriť. Nakoľko mu však samotná umelecká tvorba neposkytovala dostatok prostriedkov na živobytie, po nejakom čase nastúpil na pedagogickú dráhu a ako vyučujúci pôsobil v Komárne, v Senci aj v Malackách. Nakoniec odišiel do Bratislavy, kde sa stal spoluzakladateľom umelecko-priemyselnej školy, ktorá tu vznikla pod vedením profesora Vydru, zároveň sa tu prehĺbilo jeho priateľstvo s Mikulášom Galandom.
Rekonštrukcia farského kostola v Ružomberku
V dvadsiatych rokoch sa Ružomberok podľa počtu obyvateľov stal stredne veľkým mestom a farský kostol už nestačil potrebám miestneho katolíckeho obyvateľstva. V komunite jezuitov, ktorá sa v Ružomberku usídlila v roku 1922, pri tejto príležitosti vznikla idea prestavby kostola. Bola teda zorganizovaná veľká zbierka finančných prostriedkov, na ktorej sa zásadným spôsobom podieľal aj Andrej Hlinka. Nakoniec sa rekonštrukcia uskutočnila v rokoch 1939-1940. Interiér bol obložený mramorom a travertínom, vďaka Slovenskému umeleckému chrámovému družstvu pod vedením Edmunda Massányiho boli vytvorené nástenné maľby, pribudli aj bočné oltáre a pristavaná kaplnka. V tejto súvislosti mesto plánovalo osloviť aj Ľudovíta Fullu, o ktorom bolo známe, že už mal isté skúsenosti s maľbami na fresky, ale keďže Fulla v tom čase žil v civilnom manželstve, zákazka sa k nemu nedostala, hoci už v roku 1941 dal svoje manželstvo do poriadku. Až pri príležitosti ďalšej rekonštrukcie farského kostola v roku 1962, keď už Fulla žil a pôsobil v Žiline, kde sa presťahoval po manželkinej smrti, požiadal ho vtedajší ružomberský administrátor a dekan Jozef Pavčík, aby navrhol vitráže okien pre južnú loď kostola. Fulla ponuku prijal a vitráže sa podarilo na južnej stene kostola umiestniť v roku 1964. Išlo o štyri samostatné celky: Svätí Svorad a Benedikt (návrh z roku 1933, za ktorý bol Fulla ocenený aj v súťaži a ktorý bol pôvodne určený pre Katedrálu svätého Emeráma v Nitre), Svätí Cyril a Metod, Adorácia krucifixu a Zvestovanie / Narodenie / Ukrižovanie.
Ocenený aj nedocenený
Podobne ako v Ružomberku, aj na ostatných miestach svojho pôsobenia Fulla zažil úspechy aj neúspechy. Po roku 1938 sa chopil funkcie riaditeľa Školy umeleckých remesiel, ale z dôvodu pričlenenia školy pod technickú univerzitu o svoju funkciu prišiel a uplatnenie tu nenašiel ani na pedagogickom poli. V roku 1943 odišiel do Martina, kde si ho pod patronát vzal historik umenia Jozef Cincík. Za totalitného režimu bola negatívne vnímaná práve jeho spolupráca s Cincíkom, ako aj podoba Jozefa Tisa, ktorú zakomponoval do návrhu pamätných mincí a známok. V roku 1969 sa Fulla zúčastnil na slávnosti, ktorá sa konala v Ríme pri príležitosti tisícstého výročia smrti Cyrila a Metoda, a kde bol spolu s ďalšími dvoma výtvarníkmi prijatý na súkromnú audienciu u pápeža Pavla VI. Galéria Ľudovíta Fullu bola verejnosti sprístupnená 2.6.1969 spolu so zbierkou obrazov, ktoré Fulla daroval štátu.
Slavomíra Matlová
Foto: Róbert Slotka