Dňa 23.10.2018 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom – Génius ženy u Edity Steinovej. Hosťom otca Róberta Slotku bol tento krát prof.Dr.phil.fac.theol.Peter Volek, PhD., ktorý vo svojej prednáške skombinoval chronológiu životopisu Edity Steinovej a sumarizáciu jej životného pôsobenia s dôrazom na poslanie ženy v spoločnosti.
Prečo dôraz na poslanie ženy?
Edita Steinová prežívala svoju mladosť v čase, keď sa práva žien v Európe len začínali uplatňovať v praxi. Pálčivými otázkami v tom čase boli právo žien na stredoškolské a univerzitné vzdelanie, možnosť vykonávať učiteľské povolanie aj popri manželskom stave, ako aj právo žien na hlasovanie vo voľbách. Hoci za počiatok volebného práva žien možno považovať francúzsku revolúciu (1789), v praxi sa začalo presadzovať až na prelome 19. a 20. storočia. V tomto období vznikalo množstvo spolkov a združení (Spolok nemeckých katolíckych učiteliek, Nemecký evanjelický zväz, Katolícky ženský zväz, a iné), ktoré vyvíjali rôzne aktivity na podporu práv žien. Nakoľko Edita Steinová sama patrila k ambicióznym a intelektuálne založeným ženám, časom sa k tejto iniciatíve pridala. V čase univerzitného štúdia sa stala členkou niekoľkých ženských spolkov, neskôr prednášala na tému povolania ženy a jej pôsobenia v spoločnosti.
Vzdelanie a profesionálne uplatnenie Edity Steinovej
Edita Steinová (12.10.1891 – 9.8.1942) sa narodila v židovskej rodine v poľskom,, resp. vtedajšom pruskom Vroclave a spolu s rodičmi a súrodencami vyrastala v dedinke Ľubliniec. Pochádzala z jedenástich detí, pričom štyri z nich sa nedožili dospelého veku. Keď mala Edita asi dva roky, prišla o otca a matka bola nútená starať sa o rodinu sama, hoci pod jej vedením sa rodine darilo celkom dobre. V rokoch 1908 – 1911 Edita navštevovala evanjelické lýceum a následne si zvolila štúdium histórie, germanistiky, latinčiny a psychológie na Vroclavskej univerzite. Medzi tým si náhodou prečítala Spinozovu Etiku a uvedomila si, že by sa v živote chcela venovať práve filozofii, preto o rok neskôr nastúpila na univerzitu v Göttingene, kde sa stala žiačkou Edmunda Husserla. Popri štúdiu sa v tom čase venovala rôznym aktivitám. Zaujímali ju hlavne knihy a divadlo, okrem toho – pôsobila v Zväze pre študentskú reformu, v Spolku študentiek a v Spolku pre hlasovacie právo žien. Po úspešnom absolvovaní štátnej skúšky v roku 1916 štúdium na nejaký čas zanechala, aby mohla pracovať ako dobrovoľníčka pre Červený kríž a pri tejto príležitosti si urobila aj skúšku z ošetrovateľstva. Neskôr sa vrátila na univerzitu a v roku 1916 obhájila dizertačnú prácu pod názvom O probléme empatie. Hoci mala Edita vyššie ambície, ako žene jej nebolo umožnené habilitovať sa. Po skončení štúdia sa stala asistentkou Edmunda Huserla na univerzite vo Freiburgu, neskôr začala vyučovať na dievčenskej škole sestier dominikánok v Speyeri. Roku 1932 začala ako docentka prednášať na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu roku 1933 musela miesto opustiť.
Editina cesta ku kresťanskej viere
Približne vo veku 14 rokov Edita stratila židovskú vieru a vyhlásila sa za ateistku, čo veľmi zarmútilo jej matku. Vo Vroclave dodnes existuje funkčná synagóga a židovská komunita, ktorá sa snaží o zmierenie medzi Nemcami a Poliakmi. Edita prežila vnútornú konverziu pri čítaní životopisu Terézie z Avily, ktorý v roku 1921 objavila v knižnici u svojej priateľky Hedvigy. Pri jeho čítaní si uvedomila, že jej povolaním je vstup do karmelitánskeho rádu. 1.1.1922 bola pokrstená a o mesiac na to prijala sviatosť oltárnu a sviatosť birmovania. Rozhodla sa však so vstupom do kláštora ešte počkať a venovať sa písaniu prác, prekladateľskej a pedagogickej činnosti a navštevovaniu chorých v meste. V rámci prekladateľskej činnosti sa v tom čase dostala aj k dielu Tomáša Akvinského O pravde, ktoré pre ňu znamenalo veľkú inšpiráciu. Približne v rokoch 1927 – 1933 udržiavala intenzívny kontakt s benediktínskym opátstvom v Beuron. V tom čase napísala aj list pápežovi Piovi XII. a vyzvala ho, aby vydal encykliku proti prenasledovaniu Židov v Nemecku, pápež mal však obavy, že by takáto iniciatíva mala presne opačný efekt a encykliku zverejnil až v roku 1936. Edita nakoniec vstúpila do kláštora až v druhej polovici tridsiatych rokov. V roku 1938 zložila večné sľuby a prijala rehoľné meno Terézia Benedikta od Kríža. Ešte v tom istom roku odišla do kláštora v Holandsku, z dôvodu silnejúcej perzekúcie židov v Nemecku.
Poslanie ženy z pohľadu Edity Steinovej
Od roku 1928 Edita dostávala pozvania od rôznych inštitúcií, aby prednášala na tému poslania ženy v spoločnosti. V slovenskom preklade tieto prednášky vyšli pod názvom Žena. Prvá z nich sa konala 12.4.1928 v Spolku bavorských katolíckych učiteliek a jej predmetom bola osobitosť ženy a jej význam pre život národa. Kým pre muža je z Editinho pohľadu príznačná objektivita, ženu charakterizuje dôraz na „osobnú sféru“, pretože spája celú svoju osobu s tým, čo robí. Žena sa obzvlášť zaujíma o človeka , s ktorým má práve dočinenia, je však pravdou, že má aj tendenciu preháňať, alebo priveľmi presadzovať svoju osobu. Vzácna ženská prirodzenosť sa realizuje rovnako prostredníctvom manuálnej, ako aj prostredníctvom vedeckej práce, skrze ktorú sa má žena snažiť o dokonalosť v spolupráci s Kristom. Význam ženy pre spoločnosť sa realizuje cez jej povolanie, a to jednak cez povolanie matky a manželky, a jednak cez jednotlivé profesie – povolanie robotníčky, učiteľky, sociálnej pracovníčky, poslankyne a mnohé iné. Edita ženskú prirodzenosť označuje ako materskosť, a tak by sa podľa vzoru Panny Márie žena mala starať o tých, ktorí sú v núdzi. Materstvo pritom môže mať telesnú, ale aj duchovnú povahu.
Iným príkladom Editiných náhľadov na poslanie ženy je prednáška z roku 1930 pod názvom – Etos ženských povolaní, ktorú prezentovala v Salzburgu v Spolku katolíckych akademikov. Pod etosom ženských povolaní má Edita na mysli trvalý postoj duše, ktorý formuje aj profesijný život ženy,. Rovnako ako má ženské telo svoje osobitosti, má ich aj ženská duša,. Charakterizuje ju celostnosť, materská predispozícia a úloha byť spoločníčkou muža podľa vzoru Panny Márie. Každá žena má pritom svoje individuálne danosti, ktoré jej umožňujú vykonávať svoje osobité povolanie – môže sa venovať vede, umeniu, technike, a pod. Existujú pritom povolania, ktoré sú typicky mužské alebo typicky ženské, no žena môže všade prinášať svoj jemnocit a záujem o celok, a to rovnako v rámci rehoľného povolania, ako aj rodinného života. Najvnútornejším princípom ženskej duše je láska, ktorá pramení zo ženského srdca. Tá by mala smerovať k zjednoteniu s Božským srdcom v eucharistickom a liturgickom živote.
Život Edity Steinovej predčasne ukončila násilná deportácia Židov v roku 1942, ku ktorej došlo na protest proti pastierskemu listu holandských biskupov. Zahynula v plynovej komore koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Podľa niekoľkých svedkov jej posledné slová zneli: „Poď, ideme za náš národ“. Editino posledné, a zároveň nedokončené dielo Veda kríža nakoniec vyšlo až po jej smrti.
Pár slov o hosťovi
prof. Dr. phil. fac. theol. Peter Volek, PhD. sa narodil v Bojniciach. Katolícku teológiu vyštudoval v Bratislave (1983 – 1988) a filozofiu v Innsbrucku (1990 – 1995), kde obhájil dizertačnú prácu – Teória poznania u Edity Steinovej. V roku 1988 bol vysvätený za kňaza Bansko-bystrickej diecézy, od roku 1995 – 1996 bol farárom v Podkoniciach, v rokoch 1996-2003 prednášal na Teologickom inštitúte v Badíne, od roku 2001 prednáša filozofiu na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Slavomíra Matlová