Roby, hlavná postava románu Traja kamaráti, ktorý napísal Erich Mária Remarque, sa šťastlivo vrátili z vojny domov. Rovnako ako on, aj jeho kamaráti sú hlboko poznačení vojnou, ktorá zlomila ich srdcia. Videli príliš veľa potokov krvi, aby verili v Boha a aby verili v lásku. Keď sa Robby zamiluje do krásnej Pat, ani tomu nechce veriť a všetko považuje len za krátky okamih, za krátky výdych, no nie za prístav. Predsa však ten okamih zaľúbenia s Pat, tá krátka chvíľka, aspoň na chvíľu vnáša svetlo do tmy jeho života. …„Pat,“ povedal som, keď pani Zalewská odišla a pevne som ju objal, „je nádherné prísť domov a nájsť ťa tu. Je to pre mňa vždy prekvapenie. Keď vystupujem po posledných schodoch a otváram dvere, vždy sa mi rozbúcha srdce, či je to pravda.“ S úsmevom na mňa hľadela. Takmer nikdy neodpovedala, keď som jej hovoril podobné slová. Ani som si to nevedel predstaviť a hádam by som to aj ťažko znášal, keby mi odpovedala podobne. Podľa mňa žena nemá mužovi vyznávať lásku. Pat sa iba rozžiarili oči a tým povedala viac ako niekoľkými slovami… „Už si jedla?“ „Nie, ešte nie. Čakala som na teba.“ „Nemáš na mňa čakať. Nikdy. To je hrozný pocit – na niekoho čakať.“ Potriasla hlavou. „Tomu ty nerozumieš, Robby. Hrozné je iba, keď človek nemá načo čakať.“
Ako dlho trvá život človeka, rok, či dva alebo tri, desať, dvadsať, päťdesiat, sedemdesiat? Žalmista hovorí: „Vek nášho žitia je sedemdesiat a ak sme pri sile osemdesiat rokov, no zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame.“ (Ž 90, 10) A čo to je rok, či dva, či tri, či desať, dvadsať, päťdesiat či sedemdesiat v našom živote? Čo to je, koľko to je? Málo či veľa? A koľko rokov potrebuje človek ku šťastiu? Koľko rokov k tomu potrebuje? Len chvíľku, len chvíľku trvá náš život a ako rýchlo utečie. Len chvíľku. A aké dôležité je tu chvíľku správne prežiť. Len chvíľku…
„Deti moje, ešte chvíľku som s vami,“ hovorí Ježiš vo večeradle svojim učeníkom. (Jn 13, 33) Je to ich posledná večera, oni to ešte netušia, no blíži sa záver jeho pozemského života, už zajtra ho zabijú, preto ešte chvíľku, už len chvíľku je s nimi. Aká je to vzácna chvíľka, ich učiteľ Ježiš – Rabbi z Názareta je s nimi. Ten, ktorý ich povolal, aby ho nasledovali, ten, s ktorým prežili posledné tri roky, ten, ktorý ich zachránil na rozbúrenom mori, ten, ktorý ich zázračne nasýtil, ten, pred očami ktorých vzkriesil naimského mládenca či priateľa Lazára z Betánie, ten, ktorý im vyrozprával nádherný príbeh o milosrdnom Otcovi a márnotratnom synovi, ten, ktorý uzdravil Máriu Magdalénu, ten, ktorý otvoril oči slepému pri Jerichu, ten, ktorý ich tak nesmierne miluje, ten je tu ešte stále s nimi, ešte chvíľku. „Deti moje, ešte chvíľku som s vami,“ tak jemne ich oslovuje a vyjadruje túžbu túto chvíľku prežiť čo najkrajšie, najhlbšie, najpokojnejšie spolu s nimi v spoločenstve. „Deti moje, ešte chvíľku som s vami…“ Aká dôležitá je táto chvíľka pre neho, aká dôležitá je táto chvíľka pre nich. Chápu to? Chápu to? Chápu to?
V tejto hlbokej chvíli Ježiš hovorí: „Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 33-35) V tejto hlbokej, krátkej chvíľke Ježiš svojim učeníkom odovzdáva čosi dôležité. Odovzdáva im to, čo bude chrániť chvíľku, aby túto chvíľku, ich život, ktorý utečie ako chvíľka, aby ju prežili naplno. Hovorí im: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Podľa toho vás poznajú, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať.“ Láska, láska akou on miluje ich, takou láskou sa aj oni majú navzájom milovať, a táto láska bude chrániť ich život, ktorý utečie rýchlo ako chvíľka…
Čo by sme zato dali zato, keby sme mohli ešte chvíľku, byť ešte chvíľku so svojimi najdrahšími, ktorí už odišli do večnosti… Čo by sme dali zato byť ešte chvíľku s milovaným otcom, s milovanou mamou, bratom, sestrou, so synom či s dcérou? No ich už niet. A možno sme sa s nimi ani nestihli rozlúčiť. Čo by sme zato dali? Čo by sme zato dali aspoň na chvíľu vrátiť čas späť a tých, ktorých nás tak milovali, aspoň na chvíľu naplno milovať? Čo by sme zato dali?
Koľko je dnes takých ľudí ako náš románový hrdina Robby? Zranený hrôzou vojny už neverí v nič, neverí v Boha, neverí v lásku, a keď tá predsa príde, pre Robbyho je to hrozný pocit. Je to hrozný pocit na niekoho čakať. „Nie Robby, je oveľa hroznejšie, keď človek nemá načo čakať“, odpovedá Pat zranenému Robbymu. A Robby predsa zažije lásku, zažije ju vďaka chvíľke prežitej s Pat. Aké dôležité sú takéto chvíle, takéto chvíľky života, aby som, aby si skrze túto chvíľku zažil lásku. Iba chvíľku trvalo stretnutie vzkrieseného Krista so Šavlom na ceste do Damasku. Ale ako tá chvíľka zmenilo Šavlovo srdce…
Koľko trvá život človeka? A koľko rokov potrebuje k šťastiu? Len chvíľku, len chvíľku trvá náš život, no aby sme túto chvíľku prežili čo najlepšie a najhlbšie, aby sme boli naozaj šťastní, preto je tu toto prikázanie, nové prikázanie lásky, milovať tak, ako nás miloval náš Pán, Ježiš Kristus. Tá chvíľka, tá chvíľka, ktorú žijeme tu a teraz, rýchlo pominie a pominú sa ľudia okolo. Ak ich teraz nebudem čakať, ak ich teraz nebudem milovať, keď sa pominú, bude to hrozné, keď zistím, keď zistíš, že už nemáš koho čakať, že už nemáš čo čakať…
Deti moje, ešte chvíľku som s vami…
Jozef Žvanda
Foto: Internet