Udialo sa to celkom nenápadne v túto poslednú stredu dopoludnia pred Kaplnkou svätého Alberta u nás na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Kto sa to vlastne stretol?
V stredu 13. decembra 2017, keď dievčatá a ženy menom Lucia slávili svoje meniny, ráno o pol siedmej slúžil som v našej Kaplnke rorátnu svätú omšu. Po skončení, ako tradične, aj teraz som na obetný stôl vyložil monštranciu so Sviatosťou Oltárnou a zotrval som tu aj počas modlitby posvätného ruženca, ktorú zakrátko začali šepkať zbožné ženičky a hŕstka našich študentov. Modlitba ušla rýchlo. Eucharistický Kristus stál pred mojimi očami, a tak som sa nikam neponáhľal. Až neskôr, až neskôr ma v mojej modlitbe vyrušil môj hladný „škrkajúci“ žalúdok. Nuž vstal som, pokľakol som pred Pánom, a potom som už zamieril von z Kaplnky do sakristie. Oproti pri kávovare stál akýsi pán, zatiaľ čo stroj mu pripravoval chutný nápoj. V tom sa otočil. A naše pohľady sa stretli. „Jožko!“, zvolal ten neznámy pán. Nepoznal som ho. Ten pán v mojich rokoch to rýchlo pochopil a tak celý rozrušený opäť zvolal: „Jožko! To som ja, tvoj spolužiak Jožko zo strojníckej fakulty v Košiciach! To som ja Jožko! Nepoznáš ma?“
Predo mnou stál už nie akýsi pán, akýsi neznámy pán…
V tej chvíli sa mi oči otvorili. Predo mnou stál už nie akýsi pán, akýsi neznámy pán, ale môj starý kamarát a spolužiak z košickej strojariny, Jožko. Spolu sme koncom osemdesiatych rokov minulého storočia päť akademických rokov drali univerzitné lavice Strojníckej fakulty v Košiciach, spolu sme sa potili nad matikou, fyzikou, statikou, kinematikou a dynamikou. Spolu sme prežili dlhé noci nad pauzákmi formátu A0 a s čiernym tušom na rukách a tvári. Tu nás zastihol aj sedemnásty november 1989. Jožko bol vtedy veľmi nábožný mladý muž, tajne navštevoval mládežnícke stretko a chcel sa stať kňazom. Mňa zasa bavil život. Bol som „dídžejom“ a na diskotékach v hlučnej zábave som prebdel množstvo nocí, ani sa to nedá spočítať. Neraz sa stalo, že z diskotéky od mixážneho pultu som mieril rovno na skúšku a „dal“ som to. Dnes viem, že ak som to „dal“, nuž naozaj veľmi, veľmi s pomocou Božou. Jožko chcel byť vtedy kňazom, no časom sa oženil, dnes je otcom dvoch dospievajúcich dcér. Ja som nechcel byť kňazom, mal som dievča a chcel som sa oženiť. Ale človek mieni, Pán Boh mení. Jožko, chcel byť kňazom a dnes je šťastným manželom a otcom. Ja som sa nechcel stať kňazom, ale časom som sa ním stal a som šťastným duchovným otcom.
Šnúra dlhých rokov prerušená
Nevideli sme sa dvadsať sedem rokov. V stredu ráno však táto šnúra dlhých rokov bola prerušená aj vďaka tomu, že môj starý kamarát a spolužiak Jožko k nám na našu univerzitu sprevádzal svoju milú manželku. Tá v túto poslednú stredu stála u nás pred atestačnou skúškou. A Jožko, jej dobrý manžel, ju sem prišiel podporiť. Stretli sme sa, lebo Jožko mal veľkú túžbu so mnou sa stretnúť. Vedel, že pôsobím v UPaC na Katolíckej univerzite. Vedel a túžil po stretnutí. Stretli sme sa, lebo v to ráno som sa nikam neponáhľal, mal som čas na Pána, a On mi aj cez „škrkajúci“ žalúdok v správnej chvíli naznačil, že treba vykročiť.
Nuž, chvála Bohu, dvaja päťdesiatnici, dvaja Jožkovia, my dvaja, sme sa v stredu dopoludnia stretli po dlhých dvadsiatich siedmich rokoch a ani ten dlhočizný čas náš vzťah nenaštrbil. Keď sa mi zrazu otvorili oči a spoznal som svojho starého kamaráta Jožka, moje srdce pociťovalo priazeň k jeho srdcu rovnako ako v roku 1990, keď sa naše cesty rozišli.
Toto je moja skúsenosť
Nuž tak je to v živote a toto je moja skúsenosť: Náš Boh je láskavý Otec, On dobre vie, čo potrebujeme my, Jeho deti. On nás vedie po správnych cestách a občas naše plány nenápadne, putami lásky, poopraví. On, náš nebeský Otecko, z času na čas geniálne naplánuje geniálne stretnutia. Každé ľudské srdce potrebuje iné spriaznené srdce. A Boh to niekedy zariadi tak, že dve srdcia sa náhle spolu na chvíľu, na malú chvíľočku stretnú, aby spolu pookriali a aby zakrátko mohli vykročiť v ústrety novým výzvam života. To všetko až dovtedy, až dovtedy, kým navždy nezakotvia v náručí nebeského Otca, nebeského Otecka. Dovtedy potrebujeme kráčať. A koľko rokov? Možno ešte dvadsať sedem? Možno. No na tom už až tak nezáleží.
Jozef Žvanda