Patrón UPaC

Patrón nášho UPaC je otec biskup Ján Vojtaššák.

Naše univerzitné pastoračné centrum si zvolilo za svojho patróna práve tohto muža, bývalého spišského diecézneho biskupa, Božieho sluhu. Ten počas rokov svojej biskupskej činnosti vykonal veľa dobrého v prospech nielen svojej diecézy, ale celého nášho národa. Veľmi veľa dobrého vykonal aj pre samotné školstvo a vzdelávanie. Prirodzene ako človek mal aj svoje chyby a nedostatky. Niektorí historici mu vyčítajú židovskú otázku, ona sama však ešte nie je dostatočne preskúmaná, ešte nedozrel čas, aby mohol človek nezaujate aj túto tmavú stránku nášho národa objektívne zhodnotiť.

Podstatný je však celkový pohľad na jeho život, na jeho hrdinskú obetu v čase komunistického prenasledovania. Pre Ježišovo meno bol prenasledovaný, väznený, mučený a ponižovaný. Nakoniec na následky mučenia ho zoslabnutého po rokoch tvrdého väzenia prepustili do domácej väzby, len aby nezomrel vo väzení a aby ho náš národ neuctieval ako mučeníka. Boží sluha, otec biskup Ján Vojtaššák si teda právom zasluhuje byť predkladaný dnešnému človeku ako vzor, ako pozitívny vzor. Veríme, že on stále žije a v dome nebeského Otca sa prihovára za nás všetkých. Práve preto sme si ho zvolili za nášho nebeského patróna a ochrancu. A dennodenne pociťujeme jeho pomoc.

Narodil sa 14. 11. 1877 v Zákamennom na Orave. Navštevoval gymnázium v Trstenej a Ružomberku, teológiu na vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Tu bol 1.7.1901 vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil v ôsmich farnostiach. Od roku 1911 bol farárom vo Veličnej. Roku 1919 sa stal tajomníkom biskupského úradu, potom jeho riaditeľom a neskôr bol menovaný za rektora kňazského seminára. 13.2.1921 bol v Nitre vysvätený za spišského biskupa. Zaslúžil sa o náboženský a kultúrny rozvoj spišskej diecézy. 5.5.1945 bol prvýkrát zatknutý a väznený v Bratislave sedem mesiacov. Od 3.6.1950 bol internovaný v biskupskej rezidencii. 16.9.1950 bol odvlečený do Ruzyne v Prahe. 15.1.1951 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na 24 rokov väzenia. Zvyšok života bol vláčený po väzniciach a starobincoch. Hoci bol 5.10.1963 amnestovaný, nemohol sa vrátiť na milované Slovensko, pretože mu bol nariadený pobyt v Domove dôchodcov v Senohraboch pri Prahe. Aj tam sa až do smrti venoval duchovnej podpore kňazov i veriacich na Slovensku. Zomrel 4.8.1965 v nemocnici v Říčanoch. Pochovaný bol 7.8.1965 v rodnej obci Zákamenné.