O brazílskom srdci s kúskom srdca zo Slovenska

Život píše najlepšie príbehy a napísal ho aj pre pani Andreu Fogas z Rio de Janeiro. Táto brazílska učiteľka angličtiny v predchádzajúcich dňoch prijala do svojho domu štyroch pútnikov zo Slovenska. Otec Jozef Spišák, farár v Hankovciach, otec  Dušan Galica, duchovný otec z ružomberského UPaC, Katka Kavcová, študentka matematiky a biológie na Katolíckej univerzite v Ružomberku a Monika Kežiš z Liptovských Sliačov našli v závere pobytu v Brazílii prijatie v rodine, ktorá má svoje korene u nás na Slovensku.

Ako je to vlastne s príbehom pani Andrey Fogas a jej rodiny?

Počas Druhej svetovej vojny vycestoval zo Slovenska za prácou do Ameriky mladý Andrej Fogaš, rodák zo Šarišskej Trstenej pri Prešove. Životné okolnosti však spôsobili, že namiesto Severnej, ocitol sa v Južnej Amerike, ocitol sa v Rio de Janeiro. Pre mladého emigranta to boli nesmierne ťažké roky, lebo okrem neznalosti jazyka bol tu v meste a v krajine úplne cudzím človekom, v krajine, ktorá sa mala navždy stať jeho novým domovom. Opäť to boli životné okolnosti a dlhých štyridsať rokov komunizmu v krajine medzi Tatrami a Dunajom, ktoré mu nedovolili navštíviť vlastnú domovinu. Komunistické úrady mu vstup zakázali. So svojimi blízkymi sa usiloval stretnúť v Nemecku, ale ani to nevyšlo. Medzitým sa Andrej oženil a narodili sa mu tri dcéry – Andrea, Katarína a Fatima. Tá posledná žiaľ pred štyrmi rokmi na následky zhubnej choroby podľahla. O dva roky sa za zosnulou dcérou pobrala do večnosti aj užialená matka. Pre najstaršiu dcéru Andreu, ktorá so svojim manželom, tiež učiteľom angličtiny, vychovala dve dcéry, tieto posledné roky boli nesmiernym utrpením, bol to čas veľkej skúšky vo viere, temnota, v ktorej sa jej viera v Boha ocitla na kolenách. Ťažké obdobie v živote rodiny však pani Andree pomohlo preklenúť narodenie jej vnuka. Vtedy akoby nanovo v jej živote zažiarilo svetlo.

V pote tváre budeš jesť svoj chlieb

Povolanie pedagóga je krásne, ale nesmierne náročné a dobre to pociťuje aj pani Andrea. Tá síce vyučuje dospelých manažérov, ale tiež ju to stojí množstvo síl. Jej manžel, pôvodne pedagóg na Katolíckej univerzite v Riu, odišiel pracovať do súkromného sektoru. Spolu so svojim otcom a bratom sa venujú predaju potravín a vyživových doplnkov. Celé dni, dokonca niekedy ešte aj v sobotu, tak ako tomu bolo dnes, je v práci. Ekonomické pomery sa v Brazílii v poslednom čase zhoršujú, čo sa prejavuje aj na jeho neskorom príchode domov a tiež na úplnej vyčerpanosti. Večerné metro je plné životných pútnikov s podobným životným príbehom. Rodina, viera v Boha a vzájomné prijatie sú však pre všetkých jej členov náplasťou na ubolené rany. Nuž toto je v skratke príbeh rodiny Fogas, príbeh obetavých a láskavých ľudí, ktorí napriek únave a vyčerpaniu do svojho domu na niekoľko dní prijali štyroch našich, tiež unavených pútnikov. Je tu však potrebné ešte jedno vysvetlenie. Je potrebné ešte ozrejmiť, ako sa neznáma rodina so slovenskými koreňmi v RIU dala dohromady s časťou našej skupiny pútnikov?

V brazílskom srdci kúsok srdca zo Slovenska

Pomohlo k tomu viacero okolností. Šarišská Trstená v okrese Prešov, odkiaľ pochádzal Andrej Fogaš, susedí s inou dedinkou, susedí s dedinkou Proč, s rodiskom nášho spolupútnika na Svetových dňoch mládeže v RIU, otcom Jozefom Spišákom. Tomu sa pred cestou do Brazílie podarilo získať kontakt na spomínanú rodinu z RIO. V komunikácii sa spočiatku nedarilo, až neskôr. Vďaka vymoženostiam modernej techniky sa otcovi Jozefovi prostredníctvom Facebooku nakoniec podarilo s rodinou spojiť a tá hneď ponúkla strechu nad hlavou pre nás všetkých, teda pre dvadsať zostávajúcich pútnikov zo Slovenska. Nakoniec sa do rodiny Fogas presťahovali iba štyria z nás. Ostatní zostali vo svojich doterajších hosťovských rodinách, kde sa medzitým vytvorili hlboké priateľské vzťahy.

Dnes som sa s rodinou Fogas osobne stretol aj ja. Prežili sme spoločný obed aj popoludnie v jednej nádhernej časti mesta Rio, kde nám zapádajúce slnko v úchvatnej panoráme mesta RIO ponúklo nesmierne krásny zážitok. Toto všetko sme mali možnosť sledovať z hladiny jazera, ktorým sme sa plavili na vodnom bicykli. Hodiny prežité s pani Andreou, s jej sestrou Katarínou a dcérou Izabelou, spoločné rozhovory a spoločná modlitba ma opäť presvedčili o veľkosti brazílskeho srdca. Toto srdce alebo lepšie povedané tieto brazílske srdcia mali však ešte jednu zvláštnosť. V ich brazílskych srdciach sa ukrýval kúsok srdca zo Slovenska.

A toto je príbeh, ktorý napísal sám život.

O. Jozef Žvanda, 03.08.2013, Rio de Janeiro