Padre! Padre! Padre!

Slovko Padre je v Brazílii čarovným slovíčkom. Keď zaznie, hneď sa dejú veľké veci, svet sa začne hýbať, hýbu sa srdcia, hýbu sa ľudia, nemožné sa stáva možným, driemajúce ožíva, smútiace sa mení v radosť, dejú sa pritom mnohé a mnohé veľké veci. Túto skúsenosť som zažil a stále tu v Brazílii zažívam, keď aj na moju adresu, adresu kňaza zaznelo alebo zaznieva slovo Padre – Otče. Spoznali ma, hoc ako pútnik som neoholený a nie vždy mám kňazskú košeľu s bielym kolárikom – znakom, že som kňazom. Kňazovi je to jednoducho vidno z tváre a očí.

Milo ma prekvapuje úcta Brazílčanov voči kňazom. Túto skúsenosť som počas uplynulých dňoch zažil a zažívam neraz. Jedna z nich sa udiala aj cestou v metre. Zarozprával som sa s mladým černochom z Amazónie. Keď zistil, že som kňazom, hneď mi pobozkal ruku. Ja som jeho gesto opätoval a pobozkal so jeho ruku. Prekvapilo ho to. Inokedy som stretol iných mladých a tí po zistení, že som kňazom, hneď prosili o požehnanie. Ja som ich ho rád udelil. Slovíčko Padre čarovne zabralo napr. vo chvíli keď sme vystúpili k slávnej soche Krista Vykupiteľa na Corcolvado. Po vyslovení, že som Padre, mal som vstup zdarma a okrem mňa ešte jeden mladý pútnik, ktorého som k soche mohol so sebou zobrať. A toto platí o každom kňazovi. Platilo to a platí aj pri vstupe do Národného múzea, v ktorom je v týchto dňoch výstava sakrálneho umenia od najvýznamnejších autorov sveta, akými sú napr. Michelangelo, Leonardo da Vinchi, atď.

Keď výnimka potvrdzuje pravidlo a moc čarovného slovíčka náhle zlyhá

Výnimka potvrdzuje pravidlo, a tak sa stalo a stáva, že niekedy ani čarovné slovíčko Padre nezaberá. Takúto skúsenosť zažili kňazi v RIU v nedeľu ráno. Na slávenie záverečnej svätej omše s pápežom Františkom počas Svetových dní mládeže RIO 2013 už od skorého rána prichádzali tisícky kňazov k priestoru určenému práve pre nich. No organizácia akosi zlyhala. Čas v to nedeľné ráno bežal akosi rýchlo. Pred bránou, ktorou mali vstupovať kňazi sa stále nič nedialo, zdá sa že kompetentní riešili iné problémy. Kňazi, ktorí stáli celkom vpredu sa darmo dožadovali, že sú Padre a že chcú slúžiť svätú omšu s pápežom a že už je najvyšší čas zaujať miesto. No nič sa nedialo. V tej chvíli sa z úst kňazov ozval mohutný pokrik: „Padre! Padre! Padre!“ Hlas kňazov silnel a neprestával. „Padre! Padre! Padre!“, ozývalo sa v prednej časti Copacabany. Nakoniec čarovné slovíčko zabralo a veci sa pohli dopredu. Bol to síce slimačí krok, ale nám kňazom, ktorým záleží na tomto svete, ktorým naozaj záleží na mládeži a na ich budúcnosti, nám kňazom tam zídeným svitalo na lepšie časy. Nakoniec som sa do tohto priestoru pre kňazov dostal aj ja. Bol som nesmierne šťastný. Moju radosť obohatil aj ornát, novučičký ornát z týchto Svetových dní mládeže na mojej hrudi.  Myslím, že podobný novučičký ornát – omšové rúcho, ktorým bol odetý každý z nás kňazov, pomohol nám rýchlo zabudnúť na dlhé čakanie pred bránou a na krátkodobé zlyhanie slovíčka Padre. Novučičký ornát, ako dar Brazílie pre každého kňaza je zároveň prejavom úcty voči kňazom. Tu v Brazílii si kňazov vážia, ľudia vedia, že napriek  svojim slabostiam sú kňazi pre nich požehnaním, že sa denne pre nich obetujú a že ich privádzajú na dobré pastviny.

Odkiaľ Padre čerpajú silu? 

Stalo sa, že pri slávení Eucharistie so Svätým Otcom a pri následnom prijímaní Kristovho tela a krvi sa v našom sektore pre kňazov náhle minuli premenené hostie. Zostávalo už len pár čiastočiek. V tej chvíli som spozoroval, ako kňazi túžia po Eucharistii. Tie malé čiastočky lámali ešte na menšie navzájom sa o ne delili. Keď sa minuli a bolo tu ešte pár kvapôčiek Kristovej krvi, podávali si kalich z ruky do ruky a delili sa o toto bohatstvo. Takto sa kalich dostal aj ku mne. A môj jazyk a srdce ovlažila malilinká kvapka Kristovej krvi. Z nej ja Padre vlastne žijem. Z nej žijú aj všetci Padre. Bez tohto daru Eucharistie sme ničím, s Eucharistiou všetkým. Eucharistia je pre kňaza potrebná, prepotrebná, aby slovíčko Padre malo v sebe silu, čarovnú silu.

o. Jozef Žvanda, 29.07.2013, Rio de Janeiro