„Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť“ (Mt 9, 15). Občas sa stáva aj výnimka, a tak niekedy môžu smútiť aj svadobní hostia, hoc je ženích s nimi.
Stalo sa to počas duchovných cvičení krátko pred mojou kňazskou vysviackou. V posledný večer nám v exercičnom dome pripravili jedlo z pokazených vajíčok, a tak sme vtedy štyridsiati piati diakoni spolu s našim exercitátorom, otcom biskupom, ochoreli na salmonelózu a naše duchovné cvičenia sa predlžili o desať dní. Dva týždne pred nami obsadili infekčné oddelenie popradskej nemocnice svadobčania. Tým zase počas svadobnej hostiny podávali pokazený zemiakový šalát, a tak sa všetci, vrátane hudobníkov a obsluhujúceho personálu, dostali spolu so ženíchom a nevestou do nemocnice. Svadba sa tak natiahla takmer na dva týždne. Svadobní hostia mali síce ženícha s nevestou pri sebe, ale z nedobrovoľného pobytu v nemocnici sa príliš netešili.
„Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi?“, kladie Ježiš protiotázku tým, ktorí sú pohoršení z Ježiša a jeho učeníkov, ktorí sa nepostia. Ženíchom je sám Ježiš. Učeníci ho majú uprostred seba, a tak je potrebné sa radovať a nie smútiť. Môžeme byť hoc aj v nemocnici, ale ak máme pri sebe Ženícha napr. v podobe Božieho slova, nad ktorým rozjímame, či ak ho máme dokonca v sebe, v sebe Eucharistického Ženícha, potom niet dôvod ku smútku. Naopak, keď učeníkom Ženícha vezmú, potom to bude ozajstný dôvod ku smútku. Ak nám Ženícha – Ježiša zoberie zo srdca prílišná starosť o pozemský chlieb, o pozemské veci, ak nám ho zoberie hriech, potom to bude veľký dôvod k pôstu.
Cieľom nie je pôst, cieľom je Ženích uprostred nás.
Prečo sa teda postíme, keď je Ženích uprostred nás v Božom slove a v Eucharistii? Áno, Ženích je tu, je medzi nami, je však prítomný neviditeľne. Keďže ho nevidíme viditeľne, je potrebné umŕtvovanie, aby sme ho videli duchovnými očami. Pokánie a umŕtvovanie pomáha vidieť Ženícha uprostred nás očami srdca, hoc ľudskými očami je neviditeľný.
Spomínaní svadobčania, ale aj my diakoni, sme sa vtedy nie náhodou dostali do nemocnice. Bolesť a choroba má v sebe aj veľa pozitívneho. Človek sa tu začne dívať na život očami srdca. A toto mu pomôže objaviť aj Ženícha uprostred nás, ukrytého napr. v druhom človeku. Človek to môže rozpoznať, ale potrebuje mať čisté srdce. A to sa dosahuje pokáním.
Jozef Žvanda
Foto: Internet