Matej Stachera: Naša súdržnosť vyvážila všetky duchovné straty

otvaracia-omsaNa tohtoročných Svetových dňoch mládeže v Krakove sa už tradične nezúčastnili len pútnici, ale aj množstvo dobrovoľníkov, ktorí SDM trávili nie len duchovne, ale aj pracovne. Spomedzi nich ma najviac zaujal Matej Stachera, pretože sa ako jediný Slovák stal súčasťou tristočlenného speváckeho zboru, ktorý spolu so stočlenným orchestrom tvoril hudobné teleso sprevádzajúce jednotlivé podujatia v rámci SDM.

Ako si sa dostal do Zboru Svetových dní mládeže?

Už od začiatku som sa chcel na SDM prihlásiť ako dobrovoľník, nemal som však žiaden konkrétny plán. Ako som si tak prezeral stránku Svetových dní mládeže, natrafil som na oznam: „Hľadáme spevákov do zboru“. A tak som si pomyslel – prečo to neskúsiť? Poľsko predsa nie je až tak ďaleko. A tak som do Krakova poslal prihlášku. Preskúšanie sa konalo v dvoch termínoch, mne však chvíľu trvalo, kým sa mi s Krakovom podarilo spojiť, preto som sa dostal až na druhý termín. Súčasťou základných podmienok bola príprava vlastnej skladby (teda skladby, ktorú som už niekedy v minulosti spieval) a nevyhnutnosť ovládania spevu z nôt. Skúšajúcim bol kňaz, ktorý mal na starosti liturgickú hudbu a okrem povinnej speváckej časti preskúšanie obsahovalo aj osobný rozhovor. Oznam o úspešnom prijatí som nakoniec dostal až týždeň pred prvým nácvikom.

Aké bolo konečné zloženie zboru? Ako je možné, že si sa sem dostal ako jediný zo Slovenska?

Do Zboru SDM som sa hlásil sám za seba a nemám celkom prehľad o tom, kto sa hlásil okrem mňa a či medzi neúspešnými uchádzačmi neboli náhodou aj Slováci. Konečné zloženie zboru tvorili hlavne Poliaci alebo ľudia zo zahraničia, ktorí v Krakove študovali alebo bývali. Bola tam napríklad študentka z Kazachstanu, potom Američanka, ktorá v Krakove učí angličtinu, tiež dvaja Francúzi, ktorí majú v Poľsku rodinu. Takže som bol vlastne jediný, koho s Krakovom okrem zboru nič nespájalo. Zbor bol rozdelený do štyroch hlasov a spievali v ňom muži aj ženy, všetko mladí ľudia medzi 20 a 35, čo bolo naše oficiálne vekové obmedzenie.

Ako prebiehali samotné nácviky?

V čase od februára do júla sme sa stretávali raz za mesiac, vždy na jeden víkend. V tomto období nácviky prebiehali v Krakove – Lagievniky v Aule Jána Pavla II. Mali sme štyroch dirigentov, pričom každý s nami nacvičoval iné skladby a jednotliví dirigenti sa počas našich stretnutí pravidelne striedali. Priamo na každej skúške sme dostali asi desať piesní, ktorým sme sa následne venovali a časom, keď sa nám všetky piesne uležali v hlave, nácviky už boli jednoduchšie. V júli sme logicky museli pritvrdiť, a tak sme sa stretli už týždeň  pred začatím SDM a nacvičovali sme každý deň. Ráno sme začínali o siedmej svätou omšou vo františkánskom kostole a po svätej omši sme sa presunuli do krakovskej filharmónie, kde sme nacvičovali už aj s orchestrom do neskorého večera, niekedy aj do polnoci. Krátku prestávku sme mali v deň príchodu Svätého Otca, vtedy mal nácvik len orchester, ale počas SDM sme pokračovali generálnymi skúškami na Campus Misericordiae a na Bloniach.

Na akých podujatiach v rámci SDM ste vystúpili a aký bol váš repertoár?

Zaujímavosťou je, že sme po prvý krát ako zbor vystúpili dávno pred Svetovými dňami mládeže. Bolo to v apríli na sviatok sv. Stanislava, kedy sme počas svätej omše v Krakove boli oficiálne uvedení ako Zbor Svetových dní mládeže. Našou premiérou v rámci SDM bola otváracia svätá omša s kardinálom Dziwiszom, to bolo zároveň naše prvé vystúpenie pred kamerami. V rámci SDM sme spievali na každom kľúčovom podujatí so Svätým Otcom okrem krížovej cesty: bola to úvodná a záverečná svätá omša, privítanie Svätého Otca na Bloniach, pobožnosť so Svätým Otcom a chválový koncert (Koncert uwielbienia).

Náš repertoár zahŕňal piesne v anglickom, poľskom, talianskom aj španielskom jazyku. Na jednej strane to boli omšové piesne vrátane omše Jána Pavla II. (Misa Ioannis Pauli Secundi), ktorú pri príležitosti SDM v Krakove skomponoval Henryk Jan Botor. Okrem toho to boli piesne, ktoré sa spievajú pri pravidelných stretnutiach mládeže v Poľsku. Mnohé piesne sme nacvičili výlučne za účelom chválového koncertu. Jeho súčasťou bola aktuálna hymna svetových dní mládeže, ale aj staršie hymny, ako napríklad „Jesus Christ, you are my life“ a iné známe gospelové piesne ako „How great is our God“. Na koncerte s nami spievalo aj niekoľko známych osobností. Bola to napríklad sestra Cristina Scuccia, ktorá vyhrala taliansku súťaž The voice alebo Olga Szimanska, ktorá svojho času spolupracovala s Piotrom Rubikom.

Mal si možnosť osobne sa stretnúť so Svätým Otcom?

Očakávali sme, že sa so Svätým Otcom stretneme ako zbor, ale nepodarilo sa nám to. Pôvodne sa mal pápež František so zborom stretnúť po záverečnej svätej omši, ale nakoľko utrpel úraz v Čenstochovej, mal problém vyjsť po schodoch okolo oltára. Najbližšie som sa k Svätému Otcovi dostal v deň jeho príchodu do Krakova, keď sme ho čakali pred pápežským oknom (stáli sme tam približne od deviatej ráno do deviatej večer). Vtedy som stál v prvej rade, a tak papamobil prechádzal asi päť metrov odo mňa.

Odhliadnuc od tvojich speváckych aktivít, ako na teba zapôsobila atmosféra Svetových dní mládeže?

Takmer sa to nedá opísať slovami. Bolo to niečo nádherné. Zdalo sa mi, že sú tu ľudia úplne iní, že sú lepší ako v realite. Stretol som tam ľudí rôznych národností: Francúzov, Nemcov, Američanov, ale napríklad aj ľudí z Afganistanu a zo všetkých sálala láska a radosť. Naopak, ak sa pozrieme do médií, nič také tam nevidíme. Akoby nám médiá programovo vnucovali nenávisť k iným národnostiam.

Svetové dni mládeže si prežil trochu inak ako bežný účastník – prežil si ich pracovne. V čom to bolo iné?

Bolo to hlavne veľmi vyčerpávajúce. Všetky tie skúšky a výkony, ktoré sme museli podať, boli veľmi náročné. Myslím, že sme atmosféru SDM vnímali inak ako účastníci, ktorí tam nemali žiadne povinnosti. Boli sme tam hlavne za účelom spevu, a tak hoci sme si to veľmi chceli užiť ako pútnici, nie vždy sa nám to darilo. Nemohli sme sa vôbec zúčastňovať na prednáškach a katechézach, vlastne sme sa dostali len na tie podujatia, ktorých súčasťou bol spev, pretože všetok voľný čas sme trávili na generálkach. Je pravdou, že ma spev v zbore tak trochu ukrátil o duchovné prežívanie SDM, keby sa však čisto teoreticky v budúcnosti naskytla podobná príležitosť, určite by som do toho išiel znova. Ľudia, ktorých som v zbore spoznal, zážitky, ktoré som s nimi prežil, naša vzájomná súdržnosť, to všetko jednoznačne vyvážilo prípadné duchovné straty. Myslím, že tých istých ľudí by som ako bežný účastník nestretol a nenašiel by som si ani toľkých kamarátov.

Pretrvali vaše priateľstvá a kontakty aj po skončení SDM?

Áno, dokonca ešte stále vystupujeme ako zbor, aj keď už nie v kompletnej zostave. Len pred pár týždňami sme mali vlastný koncert na hudobnom festivale v Tarnove a čaká nás repríza Koncertu uwielbienia v Krakove, ktorý bude naživo vysielaný aj v TV Polonia. Máme ambíciu spolu spievať aj naďalej, dokonca aj dirigenti sa vyjadrili, že by s nami chceli ďalej spolupracovať, bez ohľadu na našu konečnú zostavu. Samozrejme, naše kamarátstva sa neobmedzujú len na spevácke aktivity, veď už počas SDM sme spolu trávili čas aj mimo skúšok a vystúpení. A tak máme za sebou aj menej formálne stretnutia, ako napríklad trojdňové stretnutie vo Swientej Lipke, v rodnej obci jedného z našich členov, na ktorom som sa, žiaľ, nemohol zúčastniť. Aj keď sa zdá, že to bude veľmi komplikované, mojou veľkou túžbou je pozvať ostatných členov zboru na Slovensko. Pevne dúfam, že sa mi to napriek všetkým komplikáciám nakoniec podarí.

Matej Stachera je študentom tretieho ročníka na Katolíckej univerzite, študuje učiteľstvo hudobného umenia a spev. Je členom univerzitného speváckeho zboru Benedictus a spieva aj v Schole Cantorum doc. Janky Bednárikovej.

Slavomíra Matlová