Božie slovo dnešnej nedele nám ponúka dva obrazy človeka. Ten prvý je pozemský a druhý nebeský. Tak totiž v dnešnom druhom čítaní hovorí apoštol Pavol, keď hovorí o pozemskom človeku, ktorého predobrazom je prvý človek Adam, ktorý sa stal živou bytosťou. Ale Pavol hovorí aj o druhom človekovi, o nebeskom človekovi, ktorého predobrazom je nový Adam, ktorý sa stal Oživujúcim Duchom, Ježiš Kristus (1 Kor 15,45-49). My sme sa stali pozemskými ľuďmi, ale máme sa usilovať stať sa nebeskými ľuďmi. Čo to pre nás znamená?
Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I. vo svojej knihe Listy včerajším vedie fiktívne rozhovory s významnými osobnosťami minulosti a zároveň sa s jemným humorom díva na seba samého a na človeka. V rozhovore s Markom Twainom, severoamerickým spisovateľom (1835-1910), cituje Twaina, ktorý sa raz vyjadril, že v každom človeku sú ukrytí akoby traja ľudia. Prvý človek znamená to, ako si samého seba predstavujeme. Musíme uznať, že často sami seba idealizujeme a prehliadame svoje chyby. Druhý človek v nás znamená to, ako nás vidia iní ľudia. Aj tu si musíme uznať, koľko úsilia vynaložíme na svoj dokonalý imidž. A kto je ten tretí človek v nás? V tomto zase Albino Luciani cituje slávneho Tolstoja a jeho príbeh o istom Janovi. Ján bol kuchárom. Keď istého dňa zabil teľa, aby ho pripravil na hostinu pre svojho pána, vnútornosti zvieraťa hodil na dvor psom. Tí sa tešili a vraveli: „Ale je dobrý ten náš kuchár Jano!“ Po istom čase kuchár Jano lúpal cibuľu a šupy vyhodil na dvor. Opäť pribehli psi, opäť si chceli pochutnať na dobrotách, ale za chvíľu odvrátili svoje papule a vraveli: „Ten náš kuchár Jano sa akosi pokazil.“ A čo nato Jano? Ten si myslel svoje a v duchu si povedal: „Varím pre pána a nie pre psov. Preto je dôležité, či moje jedlo bude chutiť pánovi a nie psom a čo na to povie pán a nie psi.“ Je dôležité, čo nato povie pán! A čo hovorí nato pán, náš Pán?
Náš Pán nás pozýva, aby sme sa stali nebeskými, aby sme už neboli pozemskými. Lebo byť pozemskí znamená zamerať sa sám na seba, dať prednosť svojim nekontrolovaným vášňam a emóciám. Takýmto pozemsky zmýšľajúcim človekom je v prvom čítaní Dávidov spoločník Abisai. Kráľ Šaul zo žiarlivosti prenasleduje Dávida a chce ho zabiť. Keď sa však kráľ nevedomky dostane do Dávidových rúk, Dávid ušetrí jeho život, lebo má veľkú úctu voči Pánovmu pomazanému. Ale práve Abisai veľmi zle radí budúcemu kráľovi Izraela: „Boh ti dnes vydal tvojho nepriateľa do rúk. Teraz ho teda na jeden raz pribodnem kopijou k zemi, druhý raz už nebude treba.“ Dávid sa nezachová pozemsky, nenechá sa strhnúť negatívnymi vášňami a nedá ani na zlú radu Abisaia. Tak sa Dávid už v tejto chvíli stáva kráľom Izraela a zároveň nebeským človekom, ktorý sa nestará o to, čo si myslia „psi“, ale čo si myslí Boh.
Dávid koná presne v intenciách nebeského človeka, Bohočloveka, ktorý sa v dnešnom úryvku evanjelia prihovára zvlášť k tým, ktorí ho počúvajú, ktorí ho nenasledujú len pre senzáciu či z vypočítavosti, ale ktorí ho počúvajú, nad jeho slovom kriticky uvažujú a toto slovo vo svojom živote aj žijú. Ježiš dnes týmto ľuďom radí, ako sa stáť nebeským človekom: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6, 27-38) „Ale, Pane, či možno milovať svojich nepriateľov? „Ba práve naopak, nielen, že je možné milovať svojich nepriateľov, ale ono je to priam nevyhnutné. Ten nepriateľ totiž môže byť blízko nás, môže to byť tvoj brat či sestra, otec či mama, manželka či dieťa. Ba niekedy ten nepriateľ môže byť ešte bližšie, ba priam úplne blízko. Ten nepriateľ môže byť ukrytý v tvojom srdci, keď sa nedokážeš prijať taký aký si, keď nedokážeš prijať svoje slabosti a obmedzenia. Vtedy ten nepriateľ ukrytý v tvojom srdci narobí ti obrovské problémy. Preto sa potrebuješ so svojim nepriateľom zmieriť.“ Milovať nepriateľov, dobre robiť tým čo nás nenávidia, žehnať tým, čo nás preklínajú je priam Božské. Keď takto človek robí, je naplno človekom, už nie je pozemským človekom a nedáva na reči havkáčov, ani na svoje emócie, ale je to Boží človek, lebo koná ako Boh. Tak nám dnes totiž spieva Žalmista: „Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou.“
Ježiš sa dnes prihovára k tým, ktorí ho počúvajú, prihovára sa k nám a pozýva ich, pozýva nás, aby sme sa už teraz stali nebeskými ľuďmi. Takýmto nebeským, Božím, človekom je Dávid, budúci kráľ Izraela. Dávid nesiahne rukou na svojho nepriateľa, lebo je to Pánov pomazaný. Ako sa dnes nekriticky, žiarlivo a s obrovskou nenávisťou siaha u nás doma na Slovensku na Pánových pomazaných, na otcov biskupov a kňazov. Práve môj či tvoj postoj voči Pánovým pomazaným, či už kritický s láskou alebo nekritický s nenávisťou a neviazanými vášňami, je postojom, ktorý hovorí o mne a o tebe, či som, či si ešte stále pozemským človekom a dávam, a dávaš na reči „psov“, alebo či som, či si, už nebeským človekom, lebo mi záleží, lebo ti záleží na tom, čo povie Pán.
Text a Foto: Jozef Žvanda